Bratislava, 19. apríla 2018 (HSP/Foto:TASR/AP-Tom Gannam)

Na Slovensko pricestuje kardinál Raymond Leo Burke, patrón Suverénneho rádu maltézskych rytierov a emeritný prefekt Apoštolskej signatúry. Za kardinála ho vymenoval Benedikt XVI. v roku 2010. Kardinál Burke je známy svojím zanieteným postojom v otázkach pro-life. Opakovane verejne kritizoval politikov, ktorí verejne zastávajú potraty, napriek tomu, že sa hlásia ku katolíckej viere. Ako diecézny biskup im odoprel prijímanie Eucharistie a požadoval od nich verejné pokánie. Je nositeľom viacerých ocenení za ochranu ľudského života. Kardinál pred pár dňami priniesol zaujímavý rozhovor pre noviny La Nuova bussola quotidiana tesne pred významným sympóziom na tému „Kam kráča Cirkev“, ktoré sa konalo 7. apríla v Ríme a na ktorom bol kardinál Burke jedným z rečníkov.

Niektorí ľudia obviňujú z neposlušnosti tých, ktorí vyjadrujú pochybnosti, otázky a kritiku činnosti pápeža, ale „náprava zmätku či omylu nie je aktom neposlušnosti, ale skôr výrazom poslušnosti voči Kristovi, a teda aj voči jeho pozemskému námestníkovi,“ povedal kardinál Raymond Leo Burke v tomto rozhovore.

Konferencia si pripomenula kardinála Carla Caffarru, ktorý zomrel minulý rok v septembri, jedného zo signatárov „dubií“ – piatich otázok adresovaných pápežovi Františkovi, ktoré usilovali o jasné vyjadrenie kontinuity s predchádzajúcim magistériom, vzhľadom na zmätok vzniknutý v dôsledku rôznych a občas si priamo protirečiacich interpretácií posynodálnej apoštolskej exhortácie „Amoris laetitia“. Na dubia, ktoré podpísal aj kardinál Burke, nikdy nikto neodpovedal. Pápež František rovnako nereagoval na opakované žiadosti kardinálov, ktorí list podpísali, o audienciu.

Vaša Eminencia, ste jedným z hlavných rečníkov na konferencii 7. apríla a tá sa bude s odkazom na kardinála Caffarru pýtať na smerovanie Cirkvi. Názov naznačuje obavy nad tým, kam sa Cirkev uberá. Aké sú dôvody týchto obáv?

V Cirkvi sa stále viac šíri zmätok a rozdelenie v najzásadnejších a najdôležitejších otázkach – manželstvo a rodina, sviatosti a správna dispozícia na ich prijímanie, zvnútra zlé skutky, večný život a posledné veci. Pápež nielenže odmieta ich objasniť potvrdením trvalej náuky a zdravej disciplíny Cirkvi, čo je zodpovednosť vlastná jeho úradu nástupca svätého Petra, ale zmätok ešte zväčšuje.

Tým máte na mysli množiace sa súkromné výroky pápeža, o ktorých hovoria ľudia, s ktorými hovoril?

To, k čomu došlo v súvislosti s posledným rozhovorom, ktorý pápež vo Veľkom týždni poskytol Eugeniovi Scalfarimu a ktorý bol zverejnený na Zelený štvrtok, je za hranicou znesiteľnosti. Skutočnosť, že známy ateista predstiera, že oznamuje revolúciu v náuke Katolíckej cirkvi, tvrdí, že hovorí menom pápeža a popiera nesmrteľnosť ľudskej duše a existenciu pekla, bola zdrojom hlbokého pohoršenia nielen pre katolíkov, ale aj pre mnohých iných, ktorí rešpektujú Katolícku cirkev a jej učenie, hoci s ním nesúhlasia. Zelený štvrtok je naviac jedným z najposvätnejších dní roka, keď náš Pán ustanovil sviatosti Eucharistie a kňazstva, aby nám ich prostredníctvom stále poskytoval plody svojho spásonosného utrpenia a smrti pre našu večnú spásu.

Odpoveď Svätého stolca na pohoršené reakcie, ktoré prichádzali z celého sveta, bola rovnako úplne neadekvátna. Namiesto toho, aby Svätý stolec jasne potvrdil pravdu o nesmrteľnosti ľudskej duše a o pekle, v jeho vyhlásení sa len uvádzalo, že niektoré citované slová pápež nepovedal. Nestálo v ňom, že mylné a dokonca heretické myšlienky, ktoré tieto slová vyjadrujú, pápež nezdieľa a zavrhuje idey odporujúce katolíckej viere. Toto pohrávanie sa s vierou a s náukou na najvyššej úrovni Cirkvi vedie k pohoršeniu pastierov a veriacich, a to právom.

Ak sú tieto výroky veľmi vážne mylné a pre Cirkev sú zdrojom rozpakov, je prekvapivé, koľko pastierov k nim mlčí.

Situáciu iste zhoršuje mlčanie mnohých biskupov a kardinálov, ktorí sa spolu s rímskym pápežom podieľajú na starostlivosti o univerzálnu Cirkev. Niektorí proste nehovoria nič. Iní tvrdia, že sa nič vážne nedeje. Ďalší šíria predstavy o „novej Cirkvi“, ktorá sa vydá úplne iným smerom než v minulosti, a fantazírujú napríklad o „novej paradigme“ pre Cirkev, či o radikálnom zvrate v pastoračnej praxi Cirkvi, ktorá by ju úplne zmenila. A potom sú to nadšení propagátori takzvanej revolúcie v Cirkvi. U veriacich, ktorí chápu vážnosť situácie, vyvoláva nedostatočné vieroučné a disciplinárne vedenie zo strany ich pastierov pocit opustenosti. Veriaci, ktorí vážnosť situácie nechápu, sa ocitajú v zmätku a nakoniec sa stávajú obeťami omylov, ktoré ohrozujú ich duše. Mnoho ľudí, ktorí boli pokrstení v protestantských spoločenstvách, no neskôr vstúpili do plného spoločenstva Katolíckej cirkvi, pretože ich komunity opustili apoštolskú vieru, v tejto situácii intenzívne trpia – majú dojem, že sa Katolícka cirkev vydala po rovnakej ceste opúšťania viery.

To, čo popisujete, je apokalyptická situácia …

Zdá sa mi, že presnejšie povedané celá táto situácia odráža posolstvo Panny Márie vo Fatime, ktorá varovala pred zlom ešte vážnejším, ako sú vážne hrôzy plynúce zo šírenia ateistického komunizmu, a to je odpad od viery vo vnútri Cirkvi. Článok 675 Katechizmu Katolíckej cirkvi učí, že „pred Kristovým príchodom musí Cirkev prejsť záverečnou skúškou, ktorá otrasie vierou mnohých veriacich,“ a že „prenasledovanie, ktoré sprevádza jej putovanie po zemi, odhalí ,tajomstvo neprávostiʻ v podobe náboženského podvodu, prinášajúceho ľuďom zdanlivé riešenie ich problémov za cenu odpadnutia od pravdy“.

V takej situácii majú biskupi a kardináli povinnosť hlásať pravú náuku Cirkvi. Zároveň majú viesť veriacich k zadosťučineniu za urážky Krista a za zranenia spôsobované jeho tajomnému telu, Cirkvi, keď jej pastieri správne ľud nestrážia a nepresadzujú jej vieru a disciplínu. Veľký kánonista z 13. storočia Enrico da Susa (alebo z Ostie), ktorý sa zaoberal ťažkou otázkou, ako korigovať rímskeho pápeža, ak koná v rozpore so svojím úradom, tvrdí, že kolégium kardinálov predstavuje de facto poistku proti omylu pápeža.

Dnes sa nepochybne veľa diskutuje o osobe pápeža Františka. Názory sa pohybujú od nekritického nadšenia nad každou maličkosťou, ktorú urobí, až po nemilosrdnú kritiku každého jeho nejednoznačného gesta. Do istej miery však problém, aký vzťah má mať Cirkev k pápežovi, platí pre každý pontifikát. Niektoré veci treba vysvetliť. Čím je teda pre Cirkev pápež?

Podľa trvalej náuky Cirkvi je pápež z výslovnej vôle samotného Krista „stálym a viditeľným zdrojom a základom jednoty biskupov i všetkých veriacich“ (Lumen gentium, 23). Základnou úlohou pápeža je strážiť pravdu a hlásať poklad viery, pravú náuku a zdravú disciplínu zodpovedajúcu pravdám, ktorým veríme. V rozhovore s Eugeniom Scalfarim pápeža chvália ako „revolucionára“. Ale úrad Petrovho nástupcu nemá nič, absolútne nič spoločného s revolúciou. Naopak, existuje výhradne na uchovanie a šírenie nemennej katolíckej viery, ktorá vedie duše k obráteniu a celé ľudstvo k jednote založenej na poriadku, ktorý Boh vpísal do stvorení a predovšetkým do srdca človeka, jediného tvora na zemi stvoreného na Boží obraz. Je to poriadok, ktorý Kristus obnovil veľkonočným tajomstvom, ktoré v týchto dňoch slávime. Sláva vykúpenia z jeho prebodnutého Srdca prúdi do Cirkvi a do sŕdc jej členov a dáva im silu žiť podľa tohto poriadku, to znamená v spoločenstve s Bohom a s blížnymi.

Pápež nie je absolútny vládca, avšak dnes sa tak na neho často hľadí. „Keď to povedal pápež … “ je obvyklý spôsob, ako ukončiť akúkoľvek otázku či pochybnosť o ktoromkoľvek pápežovom tvrdení. Je to akýsi druh papolatrie. Ako by ste na to reagovali?

Pojem plnosti moci rímskeho pápeža jasne vyložil pápež sv. Lev Veľký v 5. storočí. K prehĺbeniu chápania moci, ktorá je vlastná úradu Petrovho nástupcu, veľmi prispeli stredovekí kánonisti. Ich prínos zostáva trvale platný a dôležitý. Tento pojem je dosť jednoduchý. Pápež má z Božej vôle všetku moc nutnú na uchovávanie a šírenie pravej viery, pravej bohoslužby a nevyhnutnej zdravej disciplíny. Táto moc nenáleží jemu ako osobe, ale jeho úradu nástupcu svätého Petra. V minulosti pápeži svoje osobné kroky a názory obvykle nezverejňovali, aby neriskovali, že budú veriaci zmätení tým, čo nástupca svätého Petra osobne robí a čo si myslí. V súčasnosti existuje nebezpečné a dokonca škodlivé zamieňanie osoby pápeža a jeho úradu, čo vedie k znejasňovaniu pápežského úradu a k svetskému a politickému chápaniu služby pápeža v Cirkvi.

Cirkev existuje pre spásu duší. Akýkoľvek pápežov krok, ktorý Kristovo spásne poslanie v Cirkvi podkopáva, či je to čin heretický, alebo krok, ktorý je sám o sebe hriešny, je z hľadiska pápežského úradu proste prázdny. Rovnako pokiaľ nejaký pápežov čin vážne škodí dušiam, nevyžaduje poslušnosť pastierov a veriacich. Vždy musíme odlišovať človeka, ktorý je rímskym pápežom, od pápeža ako takého, to jest človeka, ktorý vykonáva úrad nástupcu svätého Petra v Cirkvi. Nerobiť tento rozdiel je papolatria, ktorá vedie k strate viery v pápežský úrad zriadený a udržovaný Bohom.

Čo by mali katolíci vo vzťahu k pápežovi pokladať za najdôležitejšie?

Katolík musí vždy absolútne rešpektovať pápežský úrad, ktorý je základnou  súčasťou Cirkvi založenej Kristom. Akonáhle katolík prestane rešpektovať úrad pápeža, smeruje k schizme alebo k odpadu od viery. Katolík musí zároveň rešpektovať človeka zastávajúceho úrad pápeža, čo znamená venovať pozornosť jeho náuke a pastierskemu vedeniu. Tento rešpekt zahrňuje aj povinnosť oznámiť pápežovi úsudok správne formovaného svedomia, pokiaľ sa pápež odchyľuje od pravej náuky a zdravej disciplíny, alebo neplní povinnosti vlastné jeho úradu. Podľa prirodzeného zákona, podľa Evanjelia, aj podľa trvalej tradície disciplíny Cirkvi majú veriaci svojim pastierom oznamovať svoje obavy  o stav Cirkvi. Tejto povinnosti zodpovedá právo dostať od pastierov odpoveď.

Je teda možné kritizovať pápeža? Za akých podmienok?

Ak pápež neplní svoj úrad pre dobro všetkých duší, je nielen možné, ale aj nutné ho kritizovať. Kritika sa má držať Kristovej náuky o bratskom napomenutí v Evanjeliu: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to Cirkvi. A keby ani Cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi (Matúš 18,15-18). Veriaci alebo pastieri majú kritiku najprv vyjadriť súkromne, čo pápežovi umožní, aby sa sám opravil. Pokiaľ však odmieta napraviť svoj vážne chybný spôsob učenia či konania, treba kritiku zverejniť, lebo sa týka spoločného dobra v Cirkvi aj vo svete. Niektorí kritizujú tých, ktorí verejne vyjadrili kritiku pápeža, ako by šlo o prejav vzbury či neposlušnosti. Avšak žiadať – s úctou náležiacou jeho úradu – nápravu zmätku či omylu nie je aktom neposlušnosti, ale výrazom poslušnosti voči Kristovi, a teda i voči jeho pozemskému námestníkovi.   Riccardo Cascioli  – Preklad Lucie Cekotov