Myšlienka slovanskej vzájomnosti. Slovanstvo ako prirodzený fenomén – 3.časť

Bratislava 27. septembra 2021 (HSP/Foto:Maroš Puchovský)

Slovanská vzájomnosť nebola sprvoti myšlienkou, ale prostým faktom. Až do 15. storočia sa Slovania považovali za jeden národ. Svedčí o tom okrem iného aj list českého kráľa a rímsko-nemeckého cisára Karola IV. srbskému panovníkovi a cárovi Srbov a Grékov Dušanovi z roku 1354, v ktorom píše: ˝Nás zbližuje náš vzájomný slovanský jazyk, a vznešenosť tohto jedného šľachetného jazyka z milosti Božej ako šťastné znamenie tvorí v nás rovnaké cítenie.˝ A dodáva, že má radosť z toho, že obe cisárske hodnosti, západorímska i východorímska, sú v rukách slovanských panovníkov.

Po predchádzajúcom rozkvete stredovekých štátností slovanských národov nastali ale od 16. storočia prudké búrky. Celý Balkán ovládli osmanskí Turci a zničili kvitnúce Bulharské i Srbské cárstvo. Na veľkej časti Ruska stále vládli tatárske chanáty ako nástupcovia mongolskej ríše. V českom priestore po husitskej revolúcii a náboženských vojnách prišla osudná bitka na Bielej hore a Čechy, Moravu i časť Poľska zaplavila nová vlna ponemčovania. Z juhu Turci zabrali i polovicu Chorvátska a zastavili sa až na Slovensku. V takejto pohnutej dobe sa začala rodiť myšlienka spojenectva Slovanov, nová myšlienka slovanskej vzájomnosti.

V historiografii dostala názov barokový slavizmus. Jedným z jej prvých šíriteľov bol už okolo roku 1600 dubrovnícky mních Mauro Orbini, ktorý ju rozpracoval vo svojej knihe Il regno de gli Slavi – Ríša Slovanov. Na Slovensku takéto myšlienky rozvíjali Matej Bel, Juraj Papánek, Daniel Sinapius-Horčička, Ján Baltazár Magin, Samuel Timon, Adam František Kollár, Juraj Sklenár a mnohí ďalší. Z ich myšlienok vychádzali bernolákovci a následne štúrovci. Andrej Bernolák, Ján Hollý, Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, František Palacký  a Ľudovít Štúr už definitívne sformovali slovenské a české národné obrodenie.

Ján Hollý vo svojich eposoch používa pomenovanie Slovák i v zmysle Slovan všeobecne. Hollého Cyrilometodiáda a Svätopluk – spolu s Kollárovou Slávy dcérou, Šafárikovými Slovanskými starožitnosťami a neskoršími Štúrovými dielami, najmä s dielom Slovanstvo a svet budúcnosti – spoluvytvárali myšlienku slovanskej vzájomnosti, ako ju poznáme dnes. Predstavu, kde každý slovanský národ má svoje miesto, a zároveň všetky tvoria jeden celok, spojený duchovným, kultúrnym a dejinným putom.

Nech sa teda pozrieme kdekoľvek do našich dejín, nájdeme tam myšlienku slovanskej vzájomnosti ako určujúcu. Je základom nielen našich dejín, ale i našej súčasnej štátnosti a štátnosti väčšiny slovanských národov. A to do takej miery, že bez nej by sme tu dnes jednoducho neboli. Preto je popieranie myšlienky slovanskej vzájomnosti zároveň útokom na náš pôvod a samotnú podstatu nášho bytia.

Ešte na začiatku 20. storočia sa však zdalo, že myšlienka slovanskej vzájomnosti bude udusená. V Rakúsko-uhorskej monarchii boli jej nositelia prenasledovaní, súdení a označovaní za nebezpečných panslávov a ruských agentov. Poľsko bolo rozdelené a Balkán sa zmietal vo vojnových konfliktoch. No už v roku 1918 bolo všetko inak. Rakúske i nemecké cisárstvo padlo a na ich troskách vzniklo Československo, Poľsko a Juhoslávia. Ruské cárstvo padlo tiež a na jeho troskách začal vznikať Sovietsky zväz, v rámci ktorého sa konštituoval ruský, bieloruský a ukrajinský národ na novom základe. Akokoľvek to znie utopicky, do praxe sa dostala Kollárova myšlienka štyroch slovanských kmeňov – československého, poľského, juhoslovanského a ruského. Ján Kollár ešte v polovici 19. storočia, vidiac že jednotlivo si Slovania s nepriateľským tlakom neporadia, navrhoval združiť úsilia najbližších slovanských národov. Jeho myšlienka sa uskutočnila po prvej svetovej vojne, no nestala sa úplným riešením, ale medzistupňom k emancipácii aj ostatných slovanských národov.

Problémom Kollárovej koncepcie sa stala prax. V dvadsiatom storočí už nebolo možné zlúčiť národy, ktoré sa plne konštituovali v storočí predchádzajúcom. Pokusy vytvoriť národ československý či národ juhoslovanský stroskotali a naopak prispeli k rozpadu týchto štátov na prahu druhej svetovej vojny. No vojnové besnenie a spoločný boj proti fašizmu poskytli Slovanom novú šancu. Po vojne sa síce spoločné štáty obnovili, no už na federatívnych základoch. Navyše celý slovanský priestor sa ocitol priamo či nepriamo pod vplyvom Sovietskeho zväzu. Tento východný blok sa tak stal realizáciou ďalšej koncepcie slovanskej vzájomnosti – tentokrát neskoršej Štúrovej myšlienky spojenia Slovanov pod vedením Ruska.

Toto spojenie však obsahovalo závažný paradox – jeho jadrom nebola myšlienka slovanskej vzájomnosti, ale ideológia marxizmu, proti ktorej sa okrem iného aj Štúr ostro staval. Problémom marxizmu sa opäť stala prax a svetová sústava založená na ňom po roku 1989 skolabovala. Slovanské národy sa ocitli v novej situácii. Využijúc mocenské vákuum vzniknuté po páde východného bloku sa osamostatnili aj ostatné slovanské národy, ktoré v tej chvíli mali na to podmienky a vôľu. Na začiatku 21. storočia je slovanských štátov trinásť a zdá sa, že je čas na realizáciu pôvodnej Štúrovej myšlienky slovanskej vzájomnosti. A tou bola spolupráca slobodných slovanských národov, ktoré vytvoria jednotu v rôznosti.

Maroš Puchovský

(Pokračovanie)

1.časť – čítajte TU

2.časť- čítajte TU

(Text je súčasťou knihy „Vojenské bratstvo Slovanov“, ktoré vydala Žilinská prvá obchodná v r. 2020.)