Trumpovo rozhodnutie vstúpiť do vojny s Iránom, ak bude prijaté, môže radikálne zmeniť celý svetový poriadok. A to oveľa viac, ako ho už zmenila vojna na Ukrajine.

Ako sme už písali, súčasná vojna na Blízkom východe môže mať tri scenáre, píšu ukrajinské noviny Strana.

Prvý – zdĺhavá vojna podobná tej, ktorú Izrael vedie s Hamasom už rok a pol, alebo podobná nedávnym vojnám Američanov v Iraku a Afganistane.

Druhý – rýchly pád iránskej vlády.

Tretí – dohoda o iránskom jadrovom programe.

Ak je posledná možnosť v podstate remízou (USA a Izrael čiastočne dosiahnu svoje ciele, ale ajatolláh si zachová svoju moc v Iráne a celkovo kurz krajiny), prvé dve môžu mať obrovské dôsledky pre celý svet.

Všetko, čo sa deje okolo útoku Izraela na Irán, je v podstate odplata za koncepciu neokonzervatívcov (neokonov – neocons) z čias Georgea Busha ml.

Neokonzervatívci verili, že USA môžu svojou vojenskou silou zmeniť svetový poriadok tak, ako to považujú za potrebné. Odstrániť v rôznych krajinách od moci „zlých chlapcov“ a priviesť „dobrých“. V rámci tejto koncepcie Američania v roku 2003 napadli Irak a obsadili ho. Potom sa však zaplietli do veľmi dlhej vojny, ktorá nebola úspešná (rovnako ako predtým vojna v Afganistane) a nakoniec viedla k pádu samotných neokonzervatívcov, ktorých kandidát John McCain utrpel drvivú porážku vo voľbách v roku 2008.

Barack Obama, ktorý vo voľbách zvíťazil, začal revíziu neokonzervatívneho kurzu. Vo Washingtone prevládol názor, že pokusy americkej armády zmeniť svetový poriadok silou sú chybné. Najskôr sa stal dominantným v Demokratickej strane. A potom, čo Trump v roku 2016 vyhral prezidentské voľby v USA, neokonzervatívci začali strácať kontrolu nad svojou základňou – Republikánskou stranou.

Symbolom zmeny kurzu sa stalo stiahnutie amerických vojsk z Afganistanu. Počas vojny na Ukrajine bola základom Bidenovej politiky téza, že „USA musia pomáhať Kyjevu, ale za žiadnych okolností sa nemajú priamo zapájať do vojny“. Niektorí predstavitelia neokonzervatívnej školy, ako napríklad Victoria Nulandová, zostali na vysokých pozíciách (čo sa prejavilo napríklad na charaktere americkej politiky voči Rusku a Ukrajine), ale už nemali rozhodujúci vplyv na celkový kurz USA.

NástupTrumpa k moci, ktorý neustále opakoval, že Amerika musí prestať zasahovať do vojen po celom svete, nemíňať na ne peniaze a sústrediť sa na riešenie svojich nahromadených problémov, zdalo sa, že zatĺkol posledný klinec do rakvy neokonzervatívcov.

A vlastne aj prvé kroky Trumpa zamerané na ukončenie vojny na Ukrajine, ako aj odmietnutie menovať do vysokých funkcií predstaviteľov starého republikánskeho establishmentu, naznačovali, že nový prezident sa uberá práve týmto smerom. Za čo ho verejne preklial Bolton a mnohí ďalší „neokoni“. Ale nie všetci. Časť neokonzervatívcov zvolila inú taktiku – lichotiť Trumpovi, hovoriť, aký je veľký a mocný, a navádzať ho na myšlienku, že „je čas ukázať všetkým nepriateľom Ameriky, kto je tu pánom“. Najznámejším predstaviteľom tejto skupiny je senátor Lindsey Graham – jeden z kľúčových lobistov amerického vojensko-priemyselného komplexu, iniciátor návrhu zákona o zavedení 500 % ciel na nákup ruských energetických surovín.

Ešte pred týždňom sa však zdalo, že táto skupina nemá žiadne šance. Trump aj jeho najbližšie okolie sa držali úplne inej stratégie.

Všetko sa však zmenilo 13. júna.

Podľa západných médií bol Trump deň predtým proti útoku Izraela, hoci ho nezakázal. Úspech prvých dní však jeho postoj radikálne zmenil. A tento úspech si v podstate pripísal na svoje konto. Neokonzervatívci sa rozhodli využiť situáciu, aby Trumpa obrátili na svoju vieru.

Podľa Bloombergu je práve Graham, s ktorým Trump v posledných dňoch niekoľkokrát telefonoval, jedným z hlavných zástancov zapojenia USA do vojny proti Iránu.

A tieto snahy majú šancu na úspech. Trump od začiatku svojho prezidentovania nedosiahol takmer žiadne víťazstvá. Všetko, do čoho sa pustil, skončilo fiaskom. Vojnu na
Ukrajine nedokázal rýchlo ukončiť, začal colnú vojnu proti celému svetu, ktorú bol nútený stiahnuť, rovnako ako colnú vojnu proti Číne. Narastali aj vnútorné problémy spojené so silnejúcim odporom demokratov.

Ale teraz mu neokonzervatívci a Netanjahu akoby ukazujú cestu k „rehabilitácii“. Presviedčajú Trumpa, že Irán je už takmer porazený a Američanom zostáva len zasadit posledný drvivý úder a režim ajatolláhov padne. A tak Trump dosiahne rýchle víťazstvo „s malými stratami a na cudzom území“ a zapíše sa do histórie ako „najväčší prezident Ameriky“.

Medzi Trumpovými stúpencami existujú aj iné názory, ktoré napríklad prezentuje Tucker Carlson, ktorý je proti zapojeniu sa do vojny.

Ale tu bude všetko závisieť od toho, ako budú prebiehať bojové operácie v Iráne, ak sa do nich zapoja USA.

Ak sa pod údermi Američanov a Izraelčanov moc v Iráne rýchlo zrúti (alebo ak sa zrúti ešte pred zásahom USA), to bezpochyby výrazne posilní vplyv neokonzervatívcov na Trumpa, čo sa prejaví na americkej politike po celom svete.

Trump môže ochutnať vojnu a napríklad sa pokúsiť „na vlne úspechu“ zvrhnúť komunistickú vládu na Kube. Alebo obsadiť Grónsko. Alebo anektovať kanadský štát Alberta, kde sa ťaží väčšina kanadskej ropy a existujú separatistické nálady. Alebo nezaberie a neanektuje nič, ale jednoducho tvrdo požiada Kanadu a najväčšie európske krajiny, aby vo všetkom nasledovali Washington a zrušili ľavicovo-liberálny kurz.

Nie je preto náhodou, že jeden z najvýznamnejších predstaviteľov ľavicovo-liberálneho establishmentu Macron vyzýva, aby sa USA nepokúšali zmeniť režim v Iráne, a zasadzuje sa za rokovania a deeskaláciu. Chápe, že rýchly úspech v Iráne výrazne posilní Trumpa a môže tak zvýšiť jeho tlak na ľavicovo-liberálne kruhy.

Neokonzervatívci v Európe však nedávno získali dôležitého spojenca – nemeckého kancelára Merza, ktorý je im blízky a na rozdiel od Macrona zaujal jasne proizraelské stanovisko, keď vyhlásil, že „Izrael robí za nás špinavú prácu“.

Celkovo môže rýchly úspech v Iráne podnietiť USA k urýchleniu rozpadu svetového poriadku, ktorý vznikol po druhej svetovej vojne, a nahradiť ho „právom silnejšieho“.

Tento proces sa už aj tak zintenzívnil po invázii Ruska na Ukrajinu. V prípade Ruska však stále nie je jasné, prečo by malo narúšať tento svetový poriadok, v ktorom má právo veta zdedené po ZSSR, ktorý ho zase získal ako víťaz druhej svetovej vojny, za čo zaplatil obrovskú cenu – 27 miliónov ľudských životov.

V prípade USA je motivácia zničiť „svetový poriadok založený na pravidlách“ a presadiť „právo silnejšieho“ zrozumiteľnejšia – Amerika je (zatiaľ) najsilnejšou vojenskou veľmocou sveta a vedúcou ekonomikou. Samozrejme, má mnoho vlastných problémov, ktoré vojny môžu len zhoršiť, ale ak sa v Iráne dosiahne rýchly úspech, môže to v Bielom dome vytvoriť ilúziu, že so všetkými ostatnými nepriateľmi vo svete sa bude dať vyrovnať rovnako ľahko ako s ajatolláhom.

Ak USA a Izrael dosiahnu rýchle víťazstvo nad Iránom, môže to okrem iného radikálne zmeniť aj prístup Washingtonu k vojne na Ukrajine a výrazne posilniť pozície takých ľudí ako Graham, ktorí sa domnievajú, že na Rusko treba vyvíjať čo najtvrdší tlak a nesmie sa s ním dohadovať. A už sa objavujú signály, že Trumpov postoj k Moskve sa mení. Napríklad ešte cez víkend viac-menej pozitívne ocenil Putinov návrh vystúpiť ako sprostredkovateľ pri urovnaní konfliktu medzi Iránom a Izraelom. A už včera sa voči Putinovi vyjadril otvorene pohŕdavo, keď mu poradil, aby sa namiesto sprostredkovania na Blízkom východe venoval Rusku a ukončeniu vojny na Ukrajine.

Samozrejme, Moskva ešte bude mať šancu rýchlo ukončiť vojnu, ak prijme Trumpov návrh na prímerie na fronte.

Ale po prvé, nie je isté, že Kremľ túto šancu využije a nebude aj naďalej veriť, že „Ukrajina sa každú chvíľu zrúti“.

A po druhé, nie je isté, že Rusku túto šancu vôbec dajú. Neokonzervatívci a ďalší predstavitelia „vojnovej strany“ na Západe vždy vystupovali proti zastaveniu bojov na fronte (čo by znamenalo de facto uznanie ruskej kontroly nad takmer 20 % ukrajinského územia) a požadovali úplne „zničiť Putina“ posilnením podpory Ukrajiny a tlaku na Rusko. Preto posilnenie vplyvu Grahama a jemu podobných na Trumpa môže viesť k tomu, že americký prezident upustí od výziev na ukončenie vojny na fronte a výrazne sprísni podmienky pre Moskvu až po návrat k «Zelenského mierovej formule» – stiahnutie ruských vojsk na hranice z roku 1991 a vyplatenie reparácií.

Priamy vstup USA do vojny je nepravdepodobný kvôli existencii jadrových zbraní Ruska (hoci nie sú vylúčené pokusy otestovať, do akej miery je Putin pripravený ich použiť – napríklad prostredníctvom blokády prístavov Baltského mora). Ostatné prostriedky vplyvu však môžu byť použité: posilnenie sankcií, zvýšenie dodávok zbraní Ukrajine, podnecovanie protiruských nálad v elitoch postsovietskych krajín – Azerbajdžanu, Bieloruska, Kazachstanu a ďalších.

Trump môže tiež, na vlne eufórie z rýchleho víťazstva v Iráne, pokúsiť sa vytvoriť ťažkosti aj Číne, preťatím jej logistických koridorov.

V reakcii na to môžu Rusko aj Čína zo svojej strany začať prudko zvyšovať stávky. Moskva môže pohroziť použitím jadrových zbraní, Čína môže zaviesť obmedzenia na vývoz vzácnych kovov a podniknúť ďalšie kroky. A svet urobí veľmi veľký krok k globálnej vojne.

Ale to je scenár, opakujeme, rýchleho víťazstva USA a Izraela nad Iránom alebo pádu vlády v Teheráne ešte pred zásahom Ameriky.

Iný scenár – ak nedôjde k rýchlemu víťazstvu a vojna sa predĺži (alebo ak USA vstúpia do vojny a potom z nej vystúpia bez dosiahnutia úspechu) – bude mať tiež veľmi veľký vplyv na svet, ale úplne iný.

Tento scenár prudko vyhrotí všetky problémy USA – ekonomické, geopolitické aj vnútropolitické – a môže postaviť Ameriku a osobne Trumpa na pokraj krachu, čím sa skončí éra svetovej dominancie Spojených štátov.

Obrovský zahraničný dlh, deindustrializácia, strata konkurencieschopnosti ekonomiky, narastajúce vnútorné rozpory – to všetko vojna v Iráne v prípade, že Trump nedosiahne rýchly úspech, pre USA maximálne zhorší.

Záver. V otázke vojny v Iráne sa situácia zhoduje so záujmami ľavicovo-liberálnych nepriateľov Trumpa na Západe, Ruska a Číny – pre všetkých je rýchle a triumfálne víťazstvo Trumpa a Netanjahua nad Iránom nebezpečné.

Pre Rusko a Čínu by bolo výhodné vtiahnuť USA do zdĺhavej vojny na Blízkom východe, avšak otázkou je, či je vláda v Teheráne dostatočne stabilná na splnenie tejto úlohy a či Moskva a Peking sú pripravené a schopné podporiť túto stabilitu v prípade problémov.

Obrovské stávky, ktoré sú teraz v hre vo vojne s Iránom, globálne dôsledky rýchleho víťazstva USA a Izraela, ako aj jeho absencie, ponechávajú pravdepodobnosť, že hra sa napokon skončí „remízou“ – uzavretím „dohody“ o jadrovom programe. Podľa úniknutývh informácií v tlači práve takýto variant považuje za optimálny Trump. Rovnako to vidí aj Európa, Rusko, Čína a krajiny Blízkeho východu. Avšak podmienky tejto dohody si každý vysvetľuje po svojom. Nehovoriac o tom, že samotné dve bojujúce krajiny – Izrael a Irán – vidia tieto podmienky úplne odlišne.

Preto nemožno vylúčiť možnosť vstupu USA do vojny. Čo by v každom prípade mohlo radikálne zmeniť svet.

Prečítajte si tiež:

• Kac: Najvyšší iránsky vodca Chameneí už nemôže existovať
• Hlavným porazeným nebude Irán, ale Rusko