Michal Bartek (HLAS) v búrlivej diskusii k pondelkovému rokovaniu o téme novelizácie Ústavy SR to opozícii poriadne vytmavil. Ozývali sa totiž hlasy Dostála, Jaurovej, Kolíkovej a ďalších „na slovo vzatých odborníkov” na tému národných hodnôt a slovenskej identity. Samozrejme išli všetci proti zdravému konzervativizmu a tradícii…

„Tejto krajine škodíte, kade chodíte,” vyjadril sa na margo opozičníkov Bartek.

Žiada sa dodať, že najmä progresívci vo svojej honbe za šialenými sociálnymi „inováciami” a v poklonkovaní Bruselu bojujú o zlatú medailu…

Komu tu chcú liberáli kázať o hodnotových otázkach? Kolíková cituje notoricky známy biblický citát „miluj blížneho svojho” (Matúš 22:37) ako maximu. Vytrháva ho však bez hanby z celkového kontextu, pretože Biblia ako celok odporuje homosexuálnemu styku, či nebodaj manželstvám! O adopciách detí pármi rovnakého pohlavia ani nehovorím.

Koľko drzosti a neokrôchanosti v sebe musí mať človek, aby si vyberal z posvätných kníh len tie čerešničky, ktoré sa mu hodia na tortu?

Mimochodom, táto stratégia sa v britskej akademickej debatnej tradícii nazýva cherry-picking, teda doslova „vyberanie čerešní” – považuje sa za argumentačnú chybu, keďže rečník si zámerne vyberá len to, čo sa mu hodí…

Takže výstup pani Kolíkovej bol dočista irelevantný. Diskvalifikovaná!

Latku v pléne však znížila až do suterénu poslankyňa Zuzana Mesterová (PS). Tá je schopná viesť diskusiu na úrovni emocionálne rozhodených osôb, asi tak v štýle sídliskovej tetušky s uterákom na mokrej hlave, vešajúcej vonku bielizeň. Usúďte sami:

Táto dáma ťahá do Národnej rady svoje osobné životné príbehy. Vraj cez víkend na parkovisku podišiel k nej a jej dieťaťu chlapček, ktorý prosil o peniaze (samozrejme nezabudla spomenúť, že zalovila v peňaženke…). Jej dcéra má sedem rokov, a priniesla kolegom od nej odkaz. Do parlamentu. Od sedemročného dievčatka. Čo príde nabudúce? List napísaný neviditeľným atramentom? Čarodejnícky klobúk Harryho Pottera?

Je to infantilné a prvoplánové, ale niektorí voliči na to zrejme počúvajú. Ryby berú na rozličné návnady, že áno. Zatlačiť na prvú signálnu sústavu citovým vydieraním, to je také…

Progresívne?

Dcéra poslankyne sa mala potom v aute pýtať, prečo bol chlapček na parkovisku sám. Matka jej vysvetlila, že sú aj deti, ktoré majú ťažký život, lebo sa o ne nevedia rodičia ani štát postarať. Na to vraj prišla odpoveď: „Tak v tej Národnej rade musíte pracovať viac. Aby hladné deti na parkovisku neboli.”

A tak si pani Mesterová nahlas položila otázku, či pondelok v NR SR strávili prácou na tom, aby sa deťom u nás žilo lepšie. Vymenovala, v akých podmienkach žijú niektoré z nich, a po novelizácii Ústavy sa – ironicky povedané – „budú mať ako v Raji”. Vraj obmedzujeme možnosť osvojenia si dieťaťa z domovu, keď umožňujeme adopciu len manželským párom. A navyše, dnes je veľa rozvodov. Ergo, manželstvo je prežitok.

To sú argumenty a logické postupy pani Mesterovej.

Bravo – tak najlepšie asi bude rozdávať deti na počkanie. Príde do ústavu nejaká dvojica, ktorá o sebe vyhlási, že žije v jednej domácnosti, a odnesú si dieťa ako mikrovlnku z elektropredajne. Ešte aj bez splátkového kalendára. Alebo nech vyrastajú deti rovno v domácnosti, kde partneri chodia po štyroch a brešú. Čo nás po tom! Láska je láska!

Nie, toto nie je cesta. Štát je vysoko organizované zriadenie z dobrého dôvodu: aby veci fungovali. Skúsme tu a tam ubrať z tejto organizácie – takpovediac popustiť opraty – a sme na najlepšej ceste k bordelu, chaosu a anarchii. Vidíme predsa, ako ďaleko to zašlo so slobodou slova: Proukrajinský aktivista s valaškou si môže beztrestne hovoriť o tom, že premiér má „ísť dole”…

Extrém na extrém.

Stačí si predstaviť čo by sa dialo, keby sa nemanželská dvojica rozišla a o dieťa by odrazu stratili obaja záujem. Vrátia ho do ústavu, čím nadobro zničia jeho psychiku? A ako by v takých prípadoch fungoval systém dedičstva?

Pozrite, nik nemá ilúzie o manželstvách v dnešnej dobe – je to extrémne ťažké. To však neznamená, že automaticky ide o zlý alebo dysfunkčný inštitút! Myšlienka tradičnej rodiny predstavuje idealitu; dokonalý obraz, o ktorý sa máme snažiť. Na tej ceste mnohí zlyhávame, to však neznamená, že na chybe je cesta…

Napokon musím ešte raz explicitne vyjadriť zhrozenie nad infantilizáciou rozpravy v priestoroch jediného zákonodarného orgánu Slovenskej republiky. Ženy do politiky určite patria – pokiaľ prichádzajú s vecnou argumentáciou alebo expertízou v konkrétnej oblasti (nedávno som vyzdvihol napríklad Dagmar Kramplovú z SNS). Ale rozprávať víkendové historky o deťoch z „odlišných svetov”, ktoré našli k sebe cestu?!

To si nechajte, vážená pani poslankyňa, do rozprávkovej knižky…