Pozrite, Hlina ani Holečková nie sú v očiach verejnosti smerodajné autority. Veď sa ani nemajú o čo oprieť; nenechali po sebe žiaden odkaz. Navyše, Bajo Holečková už pod krídlami SaS pomohla „nedopatrením” schváliť odmietnutie protiruských sankcií…

Dajme tomu, že pristaneme na verziu, že pochybilo hlasovacie zariadenie. Prečo potom dotyčná plače pre liberálne médiá, že od výčitiek nemohla dva dni zaspať?

Niektorí z nás nemohli zaspať, keď sa dozvedeli, že taká osoba ostáva v parlamente. (žart)

Ale poďme k hlavnej postave tohto článku. Tibor Gašpar sa v pondelkovej rozprave veľmi trefne vyjadril, že František Mikloško sa akoby „zasekol” v minulosti starého režimu. On totiž vidí komunistov na každom rohu, a svoju paranoju vťahuje aj do parlamentu. To by ešte mohlo byť nepodstatné, keby sa nerozhodovalo o závažných hodnotových veciach a ich ukotvení v Ústave…

Vo svojom prejave hovorí Mikloško o tom, ako nám premiér Fico dáva za vzor krajiny mimo EÚ (resp. kolektívneho Západu). Takticky ignoruje, že zažívajú ekonomický rozmach, a orientuje sa prednostne na ich model vládnutia. Podobnú situáciu vraj poznáme, tvrdí: „Zažili sme to na Slovensku počas 40-ročnej vlády komunistickej strany, zažili sme vtedy tú duchovnú degradáciu občanov tejto krajiny, samozrejme, s výnimkou členov komunistickej strany.”

Za všetko, čo je dnes v štáte problémové, viní ideológiu, a jej stelesnením je preňho Robert Fico: „Premiér Fico vedie Slovensko k autoritatívnemu vládnutiu v našej krajine, čo je protidemokratické, a teda pre mňa aj protikresťanské.”

Aká krásna argumentačná skratka! Aj keď nezmyselná, ale možno stačí na to, aby si Mikloško v strane obhájil, že nebude hlasovať v prospech novelizácie Ústavy. Lenže tu ide o vyšší princíp – vyšší, než Mikloškovu paranoju či nenávisť voči socializmu.

Je potom úplne jedno, kto prišiel s návrhom: Nikoho nezaujíma, či bol Robert Fico celoživotný ateista, alebo absolvoval birmovku. Život prebieha tu a teraz. A vo svete prebieha boj tradicionalizmu s progresivizmom, pričom každý si musí vybrať stranu – to je pointa dnešných dní.

Pán Mikloško sa však nevie posunúť od svojej role niekdajšieho disidenta do aktuálneho tisícročia. Operuje tým, že KDH by súhlasom s novelizáciou legitimizovala Ficovu politiku. Ak je však ozaj hlboko veriacim človekom, potom by mal vedieť rozlíšiť hodnotu, ktorá je nadčasová a nadstranícka! Z hľadiska dejín bude predsa úplne nepodstatné, s kým išlo KDH do novelizácie…

Podstatné totiž bude, či tam vôbec išla.

V prípade pána Mikloška mám však aj podozrenie, že jeho znalosť kresťanskej doktríny nie je úplne stopercentná. Tvrdí totiž, že „sloboda je najväčší dar Boží pre človeka.” Ako na to prišiel? Najväčším darom Božím pre človeka je predsa samotná viera. Ľahko si to overíte v päťminútovom rozhovore s ľubovoľným duchovným.

Po ďalšie, človek tak či onak nie je úplne slobodný – slúži totiž Bohu! (ak už teda vychádzame z pilierov, na ktorých by malo stáť KDH) Citujme len Evanjelium podľa Matúša (22:37): „On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie.”

Boh je tu Pán, človek je Jeho služobník. O akej slobode pán Mikloško rozpráva z pozície kresťana? Byť služobníkom Božím – podvoliť sa Pánovi – je tiež základná premisa islamu (výraz aslama, z ktorého pochádza výraz islam, znamená podvolenie, resp. odovzdanie sa do rúk Božích).

Dovolím si preto tvrdiť, že pán Mikloško rozumie náboženským doktrínam len veľmi selektívne…

A to stále nie je všetko. Ak vychádzame z katechizmu katolíckej cirkvi, ten jasne definuje rodinu: „Muž a žena spojení v manželstve tvoria spolu so svojimi deťmi rodinu. Táto ustanovizeň predcháza akékoľvek uznanie verejnou mocou; tá je povinná ju prijať. Rodina sa má pokladať za normálny základný vzťah, podľa ktorého sa majú hodnotiť rozličné formy príbuzenstva.”

Toto je jednoducho ŠTANDARD (musím použiť kapitálky, aby to slovo KRIČALO, lebo mnohí ho nechcú vziať na vedomie).

A práve v dobách, keď je pod útokom šialených liberálnych výmyslov všetko štandardné (i náboženské), je smutným poznaním, že z dôvodu jeho ochrany musí byť štandard podchytený aj v zakladajúcom dokumente štátu. Pritom nemusíme byť ani veriaci – rozumný človek pochopí, prečo je to dôležité.

Ale pán Mikloško, ktorý dodnes bojuje proti neviditeľným komunistom ako literárny Sancho Panza s veternými mlynmi, má očividne iný názor. Otázka hodnôt pre budúce pokolenia je preňho – na základe jeho vyjadrení a správania, sekundárna. Principiálnosť uňho siaha len po vlastné parlamentné miestečko.

Toľko o slávnom „kresťanskom” demokratovi.

Isteže, vzhľadom na disidentskú minulosť má dovolené všetko – ešte aj hlasovať proti zjednotenej straníckej línii (čo na tom, že svojou náladou nakazí aj iných!). Tu zjavne nemá posledné slovo predseda strany, ale jej „tieňový” šéf…

Na záver perlička: Istá matka troch detí, žijúca v usporiadanom manželskom zväzku, sa ma pred voľbami pýtala, koho by som odporúčal voliť. Je veriaca, zvažovala teda KDH – a ja som ju neodhováral.

No ak novelizácia Ústavy neprejde práve kvôli spupnosti vybraných kresťanských demokratov, moje postavenie k hnutiu bude diametrálne odlišné. Aspoň do tej doby, kým sa interne nevysporiadajú so „škodnou”.

Akokoľvek legendárne znie jej meno.

Prečítajte si tiež

• KDH sa zase strápňuje. Zmenu ústavy po Mikloškovi nepodporí ani František Majerský
• Ústavná väčšina padá: V KDH si nevedia rady s vlastnými poslancami
• Kéry k zmene ústavy: Prečo je povinnosťou konať?