Hlávka vo svojom texte píše: “Podľa nedávneho sociologického prieskumu, ktorý si nechala spracovať Spoločnosť pre obranu slobody prejavu, sa viac ako polovica Čechov (54,7 %) bojí otvorene vyjadriť svoje názory. Najčastejšie ide o postoje týkajúce sa tém migrácie, covidu, rodu atď. Skrátka sa tak vyhýbajú hovoriť na adresu moderných progresívnych -izmov (covidizmus, genderizmus a pod.), ktoré citeľne útočia na našu slobodu a okolo ktorých sa vznáša opar politickej korektnosti. Výskum tiež tvrdí, že veľké percento opýtaných (59,7 %) sa už za svoje postoje dokonca stretlo s nejakou formou cenzúry. Hoci pristupujem k týmto „pocitovým“ sociologickým výskumom so značnou rezervou a nemajú pre mňa viac než obyčajný pravdepodobnostný charakter, aj ja vo svojom okolí vidím, že ľudia stále častejšie zo strachu šepkajú. Uchyľujú sa k zákulisnému tichému protestu voči nátlaku, ktorý krôčik po krôčiku pod falošnou maskou tzv. pokroku mení ich každodenný život. Čím tieto krôčiky zrýchľujú, tým sú protestné hlasy menej počuť. Prečo sa tento strach tri desiatky rokov od revolúcie opäť objavuje?”

I nasledujúce vety veľmi pripomínajú to, čo dialo a dej na Slovensku: “Na tomto stave majú zásadný podiel roky vedené tzv. dezinformačné kampane pokrokárov, ktoré falošne predstierali boj s tzv. „fake news“. Neboli ale ničím iným ako umlčovaním ľudí s opozičnými názormi. Kto v posledných rokoch nesúhlasil napr. s prívalom arabských migrantov do Európy, s vábením Ukrajiny do EÚ a provokovaním Ruska, s deštrukčným náporom na tradičnú rodinu zo strany homosexualizmu a genderizmu či s nútenou aplikáciou mRNA vakcín proti Covidu bez ohľadu na aktívne protilátky v tele bol razom nálepkovaný rôznymi hanlivými označeniami – proruský šváb, flastenec, dezolát či antivaxer.” Rovnako, ako u nás, aj v Česku sa tieto nadávkystali cenzúrnym folklórom, ktorého úlohou je kedykoľvek podľa potreby verejne dehonestovať všetkých občanov, ktorí sa rozhodnú brániť voči ukrajovaniu slobody a začnú presadzovať svoje názory. Ide o to zosmiešniť ich postoje, ktoré sa právom obávajú úbytku spoločenskej voľnosti a rozvratu tradícií. Pravda mala byť podľa strojcov nového sveta len jedna, hlásajúca rovnostárstvo a kozmopolitizmus. Každý nesúhlasný názor bol ihneď zadupaný.

Dôsledky sú neuveriteľné, ako konštatuje Hlávka: “Niet preto divu, že sa mnoho ľudí dnes bojí izolácie, diskriminácie na pracovisku (pozri výsledky vyššie spomenutého výskumu) či dokonca straty zamestnania. Tento problém sa hlavne týka zástupcov starších generácií (poslednou takou vekovou skupinou sú v našej spoločnosti tzv. Husákove deti). Tieto vekové skupiny majú ešte v pamäti dobu pred rokom 1989 a ich názory sú ovplyvnené skúsenosťami z doby komunizmu. Poznajú totiž silu represívnej politiky. Práve oni dnes najčastejšie viditeľne lipnú na udržaní tradícií, na klasickej rodine či na svojej národnej identite. Tým, že z ich radov najviac prichádzal nesúhlas s deštrukciou tradičného sveta cez únijný dirigizmus, boli práve oni objektom hnevu progresivistov. A ako sa zdá, umlčovacia stratégia týmto nepriateľom slobody slova bohužiaľ vychádza.” Aj u nás sa najviac útočí na staršie vekové skupiny.

Progresívna ofenzíva útočí na mladých: “Úplne opačná situácia je ale viditeľná u ich detí, dnešnej mládeže. Zatiaľ čo staršia generácia uberá na verejnosti na hlase, tá mladá je naopak podnecovaná k tomu byť hlasným (a agresívnym) propagátorom pokrokárskeho lobby. Je totiž manipulovaná ľavicovými ideológiami prichádzajúcich z Európskej únie. Ich názory sú ovplyvňované pôsobením mediálneho mainstreamu, neziskových organizácií a hlavne univerzít, ktoré únijnú agendu u nás preťažujú. Navyše je u mladých ľudí pestovaný silný názorový dogmatizmus.” Zo starších ľudí sa aj u nás robia cielene ľudia hlúpi a nevzdelaní. Pritom sa úplne ignoruje, že maturitnú skúšku spred 50 rokov by len s obtiažami zvládli aj mnohí dnešní vysokoškoláci. Médiá v nich však vidia zaostalé dinosaury. Vďaka tomu vraj staršia generácia podlieha napr. ruskej propagande a pod. Ako píše  Hlávka: “Urážali tak myslenie ľudí, ktorí sa správne obávali dôsledkov pokrokárskej politiky. Táto cielená a vytrvalá manipulácia mládež učila k dešpektu k názorom ich rodičov a starých rodičov.”

“Tieto tendenčné manipulácie poštvali generácie proti sebe a začali tak svár o videní sveta a jeho konečnej podobe,” konštatuje Hlávka. A opäť v jeho slovách vidíme takmer totožnosť českej a slovenskej situácie spoločnosti: “Evidentné je to takmer v každých tuzemských voľbách, kde mladá generácia preferuje ľavicový progresivizmus a únijný kozmopolitizmus. V tomto momente, keď začína bublať generačný rozkol, by mala byť oporou vekovo vyzretejším občanom v presadzovaní ich názorov proti tejto manipulácii naša konzervatívna politická reprezentácia (rovnako ako tak robí napr. tá maďarská) a náš pluralitný systém parlamentnej demokracie.” V Česku to viedlo k zvoleniu nenávidenej Fialovej vlády, vrcholní politici sa dnes neboja dokonca rušiť svoje sľuby v kampani, krajinu zadlžovať a ničiť všetko čo si tie skúsené generácie v 90. rokoch odpracovali. “Kedysi začínali tradičné strany svoju politiku práve od ľudí,” píše Hlávka, “dnes je to presne naopak. Predtým vychádzali zo záujmov občanov, teraz zo záujmov elitárskej EÚ, ktorá politizáciou školstva a mediálneho sveta úplne ovládla verejnú názorovú a informačnú infraštruktúru. Rovnako ako uhranula našu mládež, tak jej zvodom podľahla aj celá naša politika. Ľudí sa tak dnes pre ich názory obhajujúce tradičné životné spôsoby nikto nezastane. Bez rehabilitácie súťaže politických strán sa jednoducho nepohneme. Ak ľudia nemajú pre svoje názory v politike predstaviteľa, zostávajú sami opustení a ich hlas v spoločnosti slabne. To je smutný obraz dneška.”

Posledné slová Hlávku sú mimoriadne inšpirujúce pre Slovensko práve dnes: “Nebezpečné pohlcovanie verejného priestoru môže byť zastavené len tým, že umlčovaní prestanú hovoriť ticho a nahlas povedia svoje obavy. Skúsené generácie cítiace ohrozenie slobody musia teraz zúročiť onú draho vykúpenú imunitu z éry komunizmu, ktorý našu spoločnosť už kedysi nútil potupne žiť v zajatí a podvolení voči utopistickým dogmám. Musí generovať politických predstaviteľov a svoj strach využiť na odhodlaný protiútok. Preto je dôležité, aby títo ľudia doma nešepkali, ale aby hovorili nahlas, hovorili so svojimi deťmi, odtrhli ich od mobilov, tabletov, od vplyvu povrchných influencerov a podprahových masáží neziskoviek. Len tak im môžu odovzdať protilátky a uchrániť svoje deti od toho, čo sami prežili. Keď budeme šepkať, tak túto deštrukciu nášho okolia nikdy nezastavíme. Ale zatiaľ je to stále dobré, ešte šepkáme. Horšie bude, až úplne utíchneme.”

Našťastie, dnes sa na Slovensku začína o podobných veciach otvorene hovoriť. Hlavne mládež vidieka do značnej miery odolala a nevidí v staršej ghenerácii svojho protivníka. Slovensko nie je len Bratislava. Ak sa progresívci rozhliadajú odtiaľ, pri ich krátkozrakosti pravdepodobne vidia svoje víťazstvo. Ale vôbec to tak nemusí byť. Prestáva sa šepkať.