Možnosti záchrany dieťaťa pri mimomaternicovom tehotenstve

Praha 13. decembra 2017 (HSP/Foto: TASR/AP- Baylor Scott & White Health)

Na konferencii nazvanej “Najmenší z nás” vystúpil so svojím odborným príspevkom aj MUDr. Jiří Badal o záchrane dieťaťa v prípade mimomaternicového tehotenstva

Badal na začiatku predstavil niektoré typy mimomaternicového tehotenstva. Pri ektopickom je ryhujúce sa embryo mimo obvyklého miesta, či už v maternici alebo mimo nej, čo je závažný problém vyskytujúci sa u 1,5 až 2 % všetkých tehotenstiev.

Najčastejšie miesto zahniezdenia (cca 97%) je ale vo vajcovodoch, čo sa nazýva tubárna gravidita. Oplodnenie síce nastáva vo vajcovode ako za normálnych okolností, ale postup embrya do maternice, kde sa potom prichytí o jej sliznicu, je spomalený alebo zastavený. Nedostatočná šírka vajcovodu nedovoľuje ďalší vývoj embrya, a tak najneskôr okolo 6. týždňa je už v útlaku embrya a v 8. týždni nastáva potrat.

Badal ďalej vraví, že ak sa počaté dieťa nedostane včas do maternicovej dutiny, zahniezdi sa v stene maternice a takýto potrat často vyvolá ťažké krvácanie, lebo v blízkosti maternicovej hrany sú veľké cievy. Uchytenie plodu na vaječníku, čo je asi 0,5% prípadov, tiež vyvolá krvácanie s krutou bolesťou. Uhniezdenie v brušnej dutine predstavuje 0,3% prípadov, a hoci niekedy je možné aj donosiť dieťa, riziko vykrvácania matky je zvýšené v porovnaní s normálnym tehotenstvom až 90-krát a v porovnaní s tubárnou graviditou 7-krát.

Vzácne je zahniezdenie v jazve po cisárskom reze, ale počet prípadov stúpa, pričom ale je možné donosiť a porodiť živý plod.

Riešenie

Vráťme sa však k riešeniu ektopickej gravidity. Vyčkávacou metódou sa môžu len sledovať hodnoty látok v krvi a vyšetrovať ultrazvukom, či dôjde k jej samovoľnému zániku, ale Badal sa v Českej republike stretáva v poslednej dobe skôr s aktívnym postupom, čo je chirurgická alebo medikamentózna liečba. Buď sa teda chirurgicky odstráni postihnutá časť ženského reprodukčného orgánu spolu so živým alebo mŕtvym embryom (ide hlavne o zákrok na vajcovodoch, kedy sa operatér snaží šetrným postupom zachovať reprodukčnú schopnosť pacientiek, ktoré ale potom majú vyššie riziko vzniku novej ektopickej gravidity), alebo aplikáciou istej látky do tela matky sa ukončuje  ektopicke tehotenstvo zánikom embrya (vylúčené je, ak sa súčasne vyvíja aj iné embryo v maternicovej dutine).

Až na niekoľko výnimiek, všetci katolícki morálni teológovia pripúšťajú vyčkávaciu terapiu a odstránenie vajcovodu (čiatočne aj úplne), ak sú však splnené podmienky princípu dvojakého účinku. Morálne neprípustné je rozrezanie vajcovodu a vybratie embrya a aj medikamentózna liečba, lebo vedú priamo k usmrteniu nevinnej ľudskej bytosti. Nikdy sa totiž nesmie priamo spôsobiť potrat, to je smrť jedného, aby sa zachránil život druhého.

Hoci neexistujú žiadne lekárske postupy na záchranu väčšiny typov mimomaternicového tehotenstva, Badal našiel v odborných lekárskych časopisoch dva prípady úspešnej, ale náročnej, transplantácie embrya do maternice v roku 1915 a 1980.

Dňa 13. septembra 1915 sa to prvýkrát podarilo minnesotskému gynekológovi C. J. Wallaceovi u 27-ročnej Američanky tmavej pleti. Keďže pôrod zdravého chlapca potom prebehol 2. mája 1916, prenesené embryo malo 6 týždňov, kedy v tomto štádiu máva 8 až 13 mm. Wallace uvádza, že celé prenesené embryo aj s plodovými obalmi a časťou steny vajcovodu malo veľkost olivy.

V roku 1980 šlo o tubárne tehotenstvo. Odborný časopis American Journal of Obstetrics and Gynecology až v roku 1990 opísal tento vopred premyslený chirurgický zákrok Dr. Shettlesa, kedy bolo do maternice prenesené približne 40-denné embryo.

Na otázku, prečo nedošlo k viacerým takýmto zákrokom, Badal odpovedá, že sa neskoro diagnostikovalo ektopické tehotenstvo, keďže pred desiatkami rokov ešte ultrazvuk nebol takou samozrejmosťou ako dnes, alebo dve spomínané operácie neboli známe odbornej verejnosti prakticky až do roku 1990. Navyše, spoločnosť neprikladá dostatočný význam výskumu ektopického tehotenstva, keďže ako Badal vraví, “žijeme bohužiaľ v dobe, kedy sa v lone matiek bežne zabíjajú úplne zdravé nenarodené deti, a potrat dieťaťa, ktoré potenciálne ohrozuje matku na živote, sa berie ako niečo úplne samozrejmé”.

Existujú síce správy, že v 90. rokoch prebehlo niekoľko pokusov o translokáciu embrya do maternice v Londýne a v Nórsku, ale nebolo to oficiálne hlásené. Okrem toho boli aj dva alebo tri neúspešné. Súčasný výskum vytvára pokusy na zvieratách a trvajú už niekoľko desiatok rokov.

Badal vymenúva tri kroky k úspešnému premiestneniu embrya do maternice:

– diagnostika včasného ektopického tehotenstva pomôže k adekvátnej príprave na chirurgický výkon.

– zárodok musí byť vzatý z ektopického miesta zahniezdenia aj s jemnými plodovými obalmi, ktoré ho chránia. Shettles navyše uvádza, že plodové obaly s embryom vybral zo steny vajcovodu nenáročným spôsobom.

– vybraté embryo treba ihneď prichytiť, pretože koncom 4. týždňa už v ňom prúdi krv. Shettles ho však po vybratí na určitú dobu umiestnil do okysličovaného fyziologického roztoku zahriateho na teplotu tela.

Prevencia

Badal tiež pripomína: “Hoci vyššie uvedená liečba je jedinou možnosťou, ako zachrániť život nenarodeného človeka, odstránenie embrya z vajcovodu či iného ektopického miesta uhniezdenia bude morálne len vtedy, ak bude uskutočnené v dobrej viere, s úmyslom premiestniť ho do maternice, kde má šancu prežiť.”

A keďže v  súčasnej dobe neexistuje žiadny skutočne spoľahlivý postup na bezpečné premiestnenie ektopického embrya do maternice, jediným spôsobom je prevencia voči rizikovým faktorom, ktorými sú poškodenie sliznice vajcovodu o. i. následkom sexuálne prenosných ochorení, neplodnosť a metódy asistovanej reprodukcie, vnútromaternicové teliesko, fajčenie, viac sexuálnych partnerov, perorálna kontracepcia, či začiatok pohlavného života už pred vekom 18 rokov.

Badal taktiež odporúča dôležitosť orientovania sa žien a dievčat vo svojom menštruačnom cykle, a tiež poradiť sa s katolíckym veriacim, čo môžu a čo nesmú v prípade ektopického tehotenstva, lebo “inak hrozí, že nežiaduce spôsoby terapie budú spoločnosťou stále viac akceptované a v dôsledku toho bude aj malá motivácia k zavedeniu translokačnej liečby, čiže premiestnenia embrya do maternice.

Badal “tlieska” tým lekárom, ktorí robia náročné operácie vrodených vývojových chýb v lone matiek. Apeluje však na väčšiu informovanosť, aby sa častejšie a hlavne správne vykonávali.