Princíp kolektívnej viny sa uplatnil aj v prípade paralympiády, keď Medzinárodný paralympijský výbor rozhodol o vylúčení všetkých ruských hendikepovaných športovcov zo športového zápolenia. Škandál sprevádzala silná protiruská mediálna kampaň. Keďže v súčasnosti majú tieto udalosti z OH v Riu dohru v podobe konfiktu medzi zainteresovanými inštitúciami, k problematike dopingu sa vraciame v rozhovore s prezidentom Slovenskej antidopingovej akadémie Miroslavom Motyčíkom.

Dvadsaťpäť rokov sa profesionálne venujete antidopingu, prečo ste sa rozhodli zasvätiť život práve tejto oblasti?

Šport som vždy považoval za fenomén, ktorý ľudí spája. Je nielen univerzálnym nástrojom relaxácie, ale má aj zdravotný a sociálny rozmer, mal by vychovávať a najmä v profesionálnom športe povzbudzovať k čoraz lepším výkonom. Medzi cnosti športovca by mala patriť nielen húževnatosť, ale aj svedomitosť a čestnosť, aby sa tak naplnil známy Coubertinov olympijský odkaz. Aby sa šport nestal nástrojom znevažovania týchto hodnôt.

Počas letnej olympiády ste sa v médiách vyjadrovali k dopingovému škandálu, s ktorým boli spojené obdive časti letnej olympiády. Ten zanechal rozpačitý dojem a mal trpkú príchuť pre ruských športovcov. Ruská strana nepovažovala za spravodlivé, aby za chyby jednotlivcov či už športovcov alebo funkcionárov trpela poctivá väčšina…

Treba povedať, že to nebolo len zlyhanie niektorých športovcov, ktorí porušovali pravidlá. Prišlo k zlyhaniu celého systému. Podľa hodnotiacej správy Svetovej antidopingovej agentúry (WADA) krátko pred olympijskými hrami mnoho vecí nebolo v poriadku. Ruská antidopingová agentúra spolupracovala s WADA, ale i s Radou Európy na nastavení všetkých štruktúr antidopingu v systéme ruského športu. Rada Európy už vtedy preberala istú záruku a zároveň ponúkala svoje skúsenosti a kapacity na to, aby sa táto regulácia nastavila v Rusku korektne. Ruská antidopingová agentúra RUSADA zrejme konala v súlade s medzinárodnými pravidlami určenými proti dopingu. Už v období pred Olympijskými hrami krajiny s veľkou tradíciou a bohatými skusenosťami pomáhali kreovať spomenutú ruskú inštitúciu a pred začiatkom hier všetci konštatovali, že RUSADA je pripravená plnohodnotne vykonávať túto činnosť. Je preto pre mňa isté prekvapenie, že od istého momentu malo byť všetko inak a situácia dospela až k spomenutému škandálu.

Za čo presne RUSADA zodpovedá?

Jednak za nastavenie pravidiel a koordináciu antidopingových aktivít, ako aj za samotné testovanie. Má nepriamy dohľad nad antidopingovým laboratóriom, ktoré bolo vytvorené za asistencie svetových inštitúcií vrátane WADA, nielen na základe ruských noriem a príkazov. Muselo splniť prísne akreditačné podmienky a napokon ich aj splnilo. V tomto laboratóriu bolo prítomných skoro 50 expertov zo všetkých laboratórií sveta. Títo ľudia nedohliadali len na prevádzku, ale aj na samotný systém fungovania laboratória. Nikto predtým nevyhlásil, že by niečo nebolo v poriadku a prítomnosť týchto medzinárodných expertov bolo istou zárukou objektívnosti a správnosti všetkých úkonov.

Hovorilo sa aj o údajnom zamieňaní testovacích vzoriek, určených do laboratórií…

To je pre mňa tiež záhada. Aj keby sa naozaj zamieňali, nejestvuje veľa možností, aby k takejto manipulácii mohlo prísť. To by musela byť vysokoorganizovaná činnosť za účasti mnohých osôb. Deje sa to tak, že najskôr komisár dopingovej kontroly prevezme zapečatenú vzorku, pričom príslušný protokol je označený číslom. Vzorka je zakódovaná, uzatvorená a nedá sa otvoriť, navrchu je číselný kód, možnosť, aby sa vzorka resp. set, ktorý je pripravený, mohla zameniť s iným setom s tým istým číslom, je nepredstaviteľná. Ešte aj prepravné vaky sú číselne kódované. A keď vzorka príde do laboratória, tam už boli aj medzinárodní experti. Je však možné, že išlo o softvérovú manipuláciu analytických prístrojov, aj keď je to takisto veľmi ťažko predstaviteľné. Ide totiž o drahé a nesmierne sofistikované analytické zariadenia s ťažkým prístupom k softvérovému systému. Ale teoreticky je možné všetko.

Kto teda mohol manipulovať?

Jedine tie osoby, ktoré priamo zodpovedali za výkon týchto činností, napríklad odovzdávanie a preberanie vzoriek, otváranie vzoriek pred analýzou, ale aj za prácu so softvérom, za vyhodnotenie analytických výsledkov merania. Pýtam sa, ako splnili svoju úlohu medzinárodní experti, keď mali dohliadať na to, aby všetko bolo objektívne a profesionálne? Ďalšia inštitúcia je ministerstvo športu, ktoré môže, aj keď iba istými mechanizmami, vstupovať do činnosti takýchto pracovísk. Do akej miery mohlo vstupovať, neviem posúdiť. Domnievam sa, že WADA aj medzinárodné federácie mali nielen pred konaním, ale tiež počas olympijských hier a po nich dostatok nástrojov možností a mechanizmov na to, aby mohli športovcov kedykoľvek kontrolovať.

Akým spôsobom?

Športovci, ktorí boli v užšej či širšej nominácii,  museli byť začlenení do systému ADAMS. Je to administračný manažérsky systém v oblasti antidopingu. Dá sa pripodobniť k bankovej inštitúcii, kde má športovec vytvorené konto. Nie sú však na ňom uložené peniaze, ale všetky jeho dáta: osobná identifikácia, bydlisko, tréningové miesta, ale aj jeho analytická dokumentácia… Športovec musí denno-denne po celý rok nahlasovať svoj pobyt a byť neustále k dispozícii komisárom dopingovej kontroly. Komisár môže prísť za ním a otestovať ho, pričom športovec kontrolu nemôže odmietnuť. V prípade, že odmietne, nasledujú sankcie. Všetky inštitúcie tak mali dostatok nástrojov na to, aby títo športovci boli testovaní. A tvrdenia, že sa vyhýbali testovaniu, sú pravdepodobne len výhovorky a lži.

Čiže podľa vás zlyhania boli na obidvoch stranách, ale obeťami sú čestní športovci, ktorí doping nepoužívali… Bol princíp kolektívnej viny spravodlivý? 

Všetko to, čo sa udialo, nebolo férové k športovcom, ktorým bolo znemožnené zúčastniť sa na olympijských hrách. Treba povedať, že ak chceme niekoho za niečo potrestať, musíme mu to preukázať. Zovšeobecnenie nejakého konkrétneho prípadu rozhodne nie je spravodlivé. Uplatnenie princípu kolektívnej viny nebolo náležité ani diplomatické.

Nie sme po prvý raz svedkami politických zásahov do športu. Pamätáme si napríklad na olympiádu v roku 1980 v Moskve, keď americkí športovci dostali zákaz od americkej vlády zúčastniť sa hier…

Pokiaľ politika nebude rešpektovať autonómnosť športu a bude zasahovať do jeho vnútorných mechanizmov, potom prichádza k takým situáciám ako teraz. Politika by mala nastavovať pravidlá správania sa štátu k športu, ale nemala by pôsobiť paušálne represívne. Na medzinárodnej úrovni je situácia náročnejšia, pretože do toho vstupujú napríklad geopolitické záujmy, ktoré takisto nerešpektujú autonómnosť športu, jeho vnútorný vývoj a potenciál.

Kto zlyhal v olympijskom dopingovom škandále?

Ak vychádzame z toho, že vyhlasovateľom OH je Medzinárodný olympijský výbor, tak na poli diplomacie zlyhal práve on. Ostatné okolnosti, ktoré tam zohrali úlohu, nie sú známe. Okrem MOV do toho podľa mňa veľmi nevhodne časovo zasiahla samotná WADA, pretože ak mala vedomosti čo sa dialo, mala dostatok možností doriešiť to v koordinácii s ruskými inštitúciami. Oni tvrdia že ruské inštitúcie nespolupracovali. Ja sa však domnievam, že sa nevyčerpali všetky možnosti diplomacie, aj tej športovej a neboli využité všetky možnosti na to, aby WADA pomohla ruskej strane nastaviť veci do vyhovujúceho stavu. Podobná situácia nastala pri paralympiáde, kde sa rozhodlo, že ruskí športovci nepôjdu na OH paušálne všetci. Opäť je to hrubý princíp skrivodlivosti, porušenie toho nároku športovca zúčastniť sa hier, veď každý hendikepovaný športovec považuje šport za zmysel svojho života. Vyhlasovateľ, v tomto prípade Svetový paralympijský výbor, má na také rozhodnutie právo, inak vyznieva tento verdikt z hľadiska etiky.

Olympijské hry sa konajú raz za štyri roky a pre mnohých športovcov je to jedinečná šanca zažiariť vo vrcholnej kondícii, ktorá sa už nemusí zopakovať.  Zákaz účasti z politických dôvodov na olympiáde je neraz krutým zásahom do športovej kariéry a osobnou tragédiou športovcov…

Máte pravdu, navyše športovci reprezentujú nielen seba, ale krajinu, z ktorej pochádzajú. Väčšinou neriešia politické problémy, túžia po dosiahnutí víťazstiev. Nijaký športovec nemôže za to, z akej krajiny pochádza a nemôže za svoju vládu. Športovcom, ktorí v minulosti reprezentovali napríklad takzvané diktátorské krajiny, bolo bez problémov umožnené zúčastniť sa hier, veď reprezentovali svoju krajinu. V prípade paralympionikov je tu navyše ešte jeden rozmer: oni hrdinsky prekonávajú svoj hendikep a roky tvrdo trénujú. Viete si predstaviť to obrovské sklamanie ruských paralympionikov?

Mnoho rozhodnutí ovplyvňuje nátlak medzinárodnej politickej loby, ktorej možno v tohtoročných OH pripísať účasť tímu Kosova, ktoré mnohé krajiny neuznali a považujú ho za nelegálne vyhlásený štát, či umelé zriadenie olympijského športového “tímu utečencov”. Dopingový škandál je čerešničkou na olympijskej torte…

V prvom rade by sa mal rešpektovať šport a jeho poslanie. Je neprípustné, aby politika doň takto necitlivo vstupovala. Treba sa zamyslieť, ako dosiahnuť, aby neprišlo k akémukoľvek zlyhávaniu inštitúcií, majúcich vplyv na športové podujatia a šport ako taký.

Môžu byť teda udalosti v športe, v aktuálnom olympijskom hnutí vhodným náznakom aj pre zmeny v oblasti antidopingu?

Určite. Ďalšie napredovanie športu a jeho rozvoj musia byť postavené na skutočných hodnotách a relatívnej autonómnosti športu, na princípoch rešpektovania jeho športovo-technických pravidiel, princípov fair play a ktoré plne garantujú jeho ochranu pred negatívnymi vplyvmi a zásahmi zvonku, vrátane politických. Udalosti späté s konaním olympijských i paralympijských hier otvorili veľa otáznikov. V týchto dňoch prišlo k vážnym nezhodám medzi vedením WADA, Medzinárodným olympijským výborom a viacerými medzinárodnými športovými federáciami, ktoré sú dozvukmi v súvislosti s prístupom k dopingovým škandálom počas hier v Riu. Aktuálny konflikt je súčasťou lavíny nespokojnosti s dianím v oblasti antidopingu a nielen v ruskom športe. Určite vyvolá potrebu doriešenia tejto kauzy, ktorá stále nie je uzavretá. Kľúčové inštitúcie v tejto sfére, najmä WADA, musia dokázať pomenovať chyby, ktoré nastali aj v mnohých medzinárodnych inštitúciách, prebudovali antidopingový systém a smerovali nielen k nastoleniu antidopingových mechanizmov a pravidiel, ale posilnili dosiahnutie lepšej vymožiteľnosti postihov pri porušení antidopingových pravidiel. Samozrejme, nie na politickej báze, ale na báze autonómnosti, univerzálnosti a rešpektovania základného poslania športu.

Pavel Kapusta

Rozhovor vyšiel na portáli napalete.sk – krátené