Boli časy, ale sa minuli, keď ministerstvo obrany ako rozpočtová organizácia, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami napojená na štátny rozpočet, do ktorého prispieva každý občan Slovenskej republiky, plnilo svoje úlohy tak ako mu vyplývajú z čl. 3 ods. Štatútu, v ktorom je uvedené: Ministerstvo obrany je ústredný orgán štátnej správy SR pre zabezpečenie obrany Slovenskej republiky, výstavbu a riadenie Armády SR, koordináciu činnosti verejnej správy, orgánov územnej samosprávy a právnických osôb pri príprave na obranu SR, zabezpečovanie nedotknuteľnosti vzdušného priestoru SR koordináciu vojenskej letovej premávky s civilnou letovou prevádzkou, riadenie Vojenského spravodajstva a pre správu vojenských obvodov a vojenských lesov a civilnej služby.

S takto vymedzeným predmetom svojej činnosti ministerstvo v predmetnom komentári uvádza:

„Rezort obrany odporúča motivovať inzerujúce spoločnosti k tvorbe zodpovedných reklamných stratégií a zamedzovaniu zverejňovania reklám na stránkach s „problematickým“ obsahom.“

Limitovali  by tak príjem z týchto foriem podnikania. Cenzúra alebo už diktatúra ? Aký bude spôsob „motivácie“ reklamných agentúr, aby sa docielila likvidácia médií, ktoré nie sú provládne?

Vytváranie zdravého informačného prostredia

Ministerstvo obrany navrhuje tiež vytvoriť medzirezortný koordinačný mechanizmus, v ktorom budú štátne zložky spolupracovať so súkromnými firmami a neziskovými organizáciami (s tými samozrejme prednostne aj s príslušnými odplatnými zmluvami, treba im vyjadriť vďačnosť v akejkoľvek forme a na hocijaký projekt, s niektorými sme už mali možnosť oboznámiť a vieme, že fantázii sa medze nekladú) na vytváraní zdravého  informačného prostredia.

Nakoľko silové zložky v demokratických a právnych štátoch nemajú kompetencie zasahovať a rozhodovať o zásahoch do slobody slova a prejavu, takýto precedens by bol v našich súčasných podmienkach zneužívania práva práve z týchto rezortov nebezpečnou hrou s ohňom.

Podľa čl. 19 Všeobecnej deklarácie ľudských práv: „Každý má právo na slobodu názoru a prejavu vrátane práva, aby nebol obťažovaný za svoj názor a aby hľadal, prijímal a šíril informácie a myšlienky všetkými prostriedkami a bez ohľadu na hranice“.

Sloboda tlače je nevyhnutnosťou pre každú demokratickú spoločnosť, je najvyššou hodnotou slobody, ľudským právom a je to práve sloboda tlače, ktorú musí zaručiť každý právny štát svojim občanom. „Každý má právo slobodne vyjadriť svoje myšlienky slovom, písaním a akýmikoľvek inými prostriedkami šírenia. Tlač nesmie podliehať povoleniu alebo cenzúre“.

Právo na slobodnú tlač zahŕňa aj členov novinárskych agentúr s ich publikáciami, tlačovinami a rozširuje sa aj na právo na prístup k informáciám a ich zhromažďovanie, ako aj na postupy získavania informácií, ktoré sa majú oznamovať verejnosti.

V štátoch založených na zásadách právneho  štátu zásada slobody tlače znamená, že všetky osoby musia mať právo vyjadriť sa prostredníctvom písomného alebo iného spôsobu vyjadrovania osobných názorov.

Novinár má informácie interpretovať, nie sám vytvárať

Princíp žurnalistiky je podľa všeobecne prijatých zásad jednoduchý: Informácie majú byť zodpovedné, nestranné, úplné, presné a pravdivé, novinár má správy interpretovať a nie sám si ich vytvárať. Na Slovensku je zvykom, že novinári nejdú za politikmi za účelom získavať informácie a v takejto podobe ich sprostredkovať svojim odberateľom, ale naopak, oni sa priamo stavajú do role politikov a politiku si robia na svoj obraz alebo na obraz majiteľov vydavateľstiev, od ktorých berú mzdu.

Mainstreamoví novinári sa často správajú tak, akoby na Slovensku nemuseli vynaložiť žiadne úsilie na to, aby si získali a udržali dôveru svojich čitateľov, nejde im o pravdu a už vôbec nie o to, aby sa táto pravda dostala k ich čitateľom. Slovensko posledného obdobia nie je žiadnym majákom pravdy a nezávislosti novinárov. Sila novín so sebou prináša špecifické povinnosti, ktoré sa u nás neplnia: Prvou misiou a poslaním novín je povedať pravdu. Noviny musia, resp. by mali povedať v prvom rade pravdu, pretože ich úlohou je slúžiť svojim čitateľom a širokej verejnosti, nie súkromným záujmom vlastníkov.

Komu slúžia novinári, ktorí oznámia jednému z parlamentných politických subjektov, že neuverejnia ich tlačovku, lebo sa dotýka nedotknuteľnej osoby – mediálneho mecenáša a donora vlastníkov ich vydavateľstiev? Je v právnom štáte v poriadku, ak ministerka spravodlivosti na pôdu ministerstva spravodlivosti, ktorá nie je jej súkromným majetkom, pozýva k sebe vo veciach verejných iba vybraných novinárov na základe pozvánok? Všetci občania majú rovnaké právo na poskytnutie informácií, ktoré keď podáva minister, sú predmetom verejného záujmu, takže tu neplatí hra na „našich dobrých a vašich zlých novinárov“. To predsa nebol Novoročný ples smotánky iba pre vyvolených pozvaných.

Podľa rady Európy: „Informácie sa musia šíriť v súlade so zásadou pravdivosti po tom, ako boli predmetom dôkladného overovania a musia byť vystavené, opísané a prezentované nestranne. Len správne a slobodné informácie sú základom správneho a slobodného formovania verejnej mienky, a teda demokratického a pluralistického systému“.

Ignorácia dôkazov

Na Slovensku môžete predložiť istej časti novinárov nespochybniteľne preukázané a nenapadnuteľné listinné dôkazy, oni ich odignorujú a zostane po nich iba veľké ticho, vec pre nich proste neexistuje a tým ani pre čitateľov, takže keď sami dobrovoľne rezignujú na svoje poslanie, občan siahne po iných médiách, ktoré sa nesprofanovali a majú jeho dôveru.

Sledovaním našich tlačoviek sa človek dostáva do stavu, kedy tŕpne viac ako novinár, pretože aj na diaľku cíti jeho vnútorné obavy položiť „svojim politikom“ priamu otázku a keď ju aj položí, tak iba jemnučko ako letný závan, pričom z tónu jeho hlasu cítiť vnútornú sebakontrolu, aby náhodou pre boha živého „neprestrelil“. Najlepšie je však nepoložiť žiadnu otázku na spôsob „prísť – odísť“, niečo ako odfajknutá povinná jazda alebo odškrtnutý zápočet na vysokej škole. Informácie sa predsa podávajú iba z jedného súdka.

Informácie z vyšetrovacích spisov

Slovenská mainstreamová obec má svoju ďalšiu „delikatesu“, ktorou sa spreneveruje svojmu poslaniu, a tou je šírenie informácií priamo z vyšetrovacích spisov, súdnych spisov a osvojovanie si predbežných úsudkov niektorých prokurátorov ako už vyhláseného odsudzujúceho rozsudku, čo je hrubým porušovaním zásady prezumpcie neviny, pričom takéto výsady patria iba vybraným novinárom, ktorých ľahostajnosť však v mnohých prípadoch hraničí s cynizmom a nikto nemá záujem takéto flagrantné porušovanie práva a základných ľudských práv a slobôd zastaviť, ani zistiť úniky, hoci by to bolo technicky možné.

Novinári určitých vybraných skupín by mali dodržiavať vlastné etické normy a nesprávať sa tak, že len ich pravda je pravdou a vnucovať ju ako dominantnú pravdu. O tom, ktorú a akú pravdu prijme čitateľ za svoju, je jeho slobodné rozhodnutie, a to bez zásahu cenzúry, diktátu a trestnoprávnych sankcií, tie časy už máme za sebou a nikomu nebolo dané právo vyvolávať duchov minulosti. Moc chutí, ale v prípade ohrozovania slobody slova a tlače by to bolo ako „jazdiť na tigrovi“.

Istý americký mecenáš sa vyjadril: „Všetky noviny patria majstrovi a režiséri mu musia slúžiť, ak chcú žiť ako hviezdy. Dobré výplaty, kreditné karty redakčnej spoločnosti, šoférované autá, dovolenky, benefity. Od novinára sa vyžaduje, aby vedel, ako pokorne slúžiť svojmu pánovi tým, že mu uvedie všetky klamstvá, ktoré mu navrhne. Ah, áno, zabudol som – absolútnym pánom nie je vydavateľ, ale politická strana, ktorá zasa slúži na jeho pohodlie alebo aj opačne, ale v oboch prípadoch to platí rovnako. A že predá niekam svoje myšlienky, svoju dôstojnosť, svoju dušu? Žijete len raz, peklo neexistuje a raj sa dosiahne len na tejto zemi“.

Z uvedeného vyplýva, že súčasná doba je výzvou na osobnú zodpovednosť každého novinára akú formu odkomunikovania  pravdy si so svojimi čitateľmi vyberie.

Obmedzenie slobody prejavu

Európska komisia si vytvorila iniciatívu rozšírenia zoznamu trestných činov, spočívajúcu v obmedzení práva na slobodu prejavu a možnosť uložiť trest aj za názor. V rámci verejnej diskusie to však všetci diskutujúci považovali za priame ohrozenie slobody slova, navyše s takouto „stratégiou“ musí jednomyseľne súhlasiť aj Európska rada, v ktorej zatiaľ platí právo veta, takže aj keď sa Slovensko obidvom orgánom úslužne podriadi, už dnes sú známe štáty, ktoré s takýmto diktátom obmedzenia základných ľudských práv a slobôd absolútne nebudú súhlasiť, takže sa „zvezieme“ na zdravom rozume iných, zasa nie na vlastnom.

Ministerstvo obrany však predbehlo aj Európsku komisiu – vydalo „Komunikačnú stratégiu rezortu obrany“, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Komunikačná stratégia je kľúčovým nástrojom rezortu pre nastavenie a budovanie dlhodobo udržateľného vzťahu s verejnosťou. Ide o rámcový dokument, ktorý obsahuje opis a hodnotenie východiskového prostredia, hlavné piliere prístupu rezortu ku komunikácii s verejnosťou a jej ciele.

Východiskom z pohľadu rezortu obrany sú univerzálne a nemenné hodnotové piliere štátnosti SR, a to predovšetkým jej demokratické zriadenie, nedotknuteľnosť ľudských práv a individuálnych slobôd, princípy právneho štátu a štátna suverenita postavená na princípoch multilateralizmu a medzinárodnej spolupráce. Hlavný naratív KS predstavuje víziu rezortu obrany ako moderného, kompetentného a do najvyššej možnej miery transparentného garanta obrany a spolugaranta euroatlantického ukotvenia Slovenskej republiky.

Programové vyhlásenie vlády SR na obdobie rokov 2020 – 2024 kladie dôraz na boj proti dlhodobo prítomným hybridným hrozbám a explicitne vyzdvihuje problém šírenia lživých informácií. V súlade s týmto záväzkom sa KS sústredí na opatrenia proti produkcii a šíreniu dezinformácií, a to v prostredí poznačenom prudkým rozmachom decentralizovaných komunikačných kanálov v kyberpriestore, ktoré nepodliehajú tradičným regulačným mechanizmom, a na ktoré sa presunula značná časť verejného a politického diskurzu.

Mimoriadne vysoká produkcia a šírenie informácií, ktoré aktívne podmývajú hodnoty a piliere štátnosti SR pre ňu môžu predstavovať bezprostrednú bezpečnostnú hrozbu. Rezort obrany je preto pripravený v tejto doméne pôsobiť tými najmodernejšími postupmi, v medziach zákona a právneho štátu. KS je otvoreným dokumentom, ktorý bude podľa aktuálnych potrieb a vývoja dopĺňaný o konkrétne interné komunikačné plány a čiastkové stratégie, čím si zabezpečí schopnosť rezortu mimoriadne flexibilne a rýchlo reagovať na aktuálne a ťažko predvídateľné komunikačné výzvy“. V Slovenskej republike sú však medze zákona neobmedzené a bez mantinelov, takže pronárodné sily, spojte sa, inej cesty niet.

Eva Zámocká