Môj profil 
Predplatné
Ak mali zastrašiť francúzskych či vo všeobecnosti západných politikov, aby sa úplne stiahli z tohto územia, tak kalkulovali úplne zle. Konflikt v Sýrii nevytvára nijaké nové klony vietnamského syndrómu – zásah voči radikálnym islamistom má všeobecnú podporu Európanov, nielen samotných Francúzov. Príčinou je skutočnosť, že ich barbarstvo a agresivita nemá hraníc. Predovšetkým však útočia v srdci európskej civilizácie a po útokoch v Paríži si na rozdiel od Charlie Hedbo vyberajú nevinné a nezúčastnené obete. Poďme však k príčinám.
Tá prvá a zásadná je fatálne zlyhanie spravodajských služieb. Toto totiž nebol útok nejakého osamelého šialenca, ale precízne naplánovaná a logisticky zvládnutá akcia, ktorá vypukla v jednom čase na siedmich miestach v Paríži. Skutočnosť, že takáto megaakcia unikne pozornosti francúzskych a belgických (ako dnes vieme, teroristi mali svoju základňu v Molenbeeku, teda na predmestí belgického Bruselu) spravodajských služieb, je jednoducho škandál a to, že padnú hlavy ich šéfov, je to najmenej.
To sú však len akútne veci, problém je, samozrejme, podstatne hlbší. Tým hlavným je situácia v Sýrii a nečinnosť svetového spoločenstva voči krajne odpudivému útvaru – Islamskému štátu – ktorý sa tam vytvoril. Istá miera zdržanlivosti bola na mieste. Ak si uvedomíme, k akým dôsledkom viedlo bombardovanie Líbye, a zároveň si uvedomíme komplikovanosť situácie v Sýrii, je jasné, že žiadne jednoduché a dobré riešenia neexistujú.
Uvedomiac si, že Irak a Sýria sú z podstaty umelé útvary, ktoré ktosi narysoval od stola, má svetové spoločenstvo v podstate len dve systémové riešenia. Podporovať nejaké sekulárne diktatúry, aké boli v oboch štátoch, či už do pádu Saddáma Husajna v Iraku alebo diktatúra Asadovcov do arabskej jari v Sýrii. Tieto diktatúry neboli nijako príťažlivými režimami, ale zaviedli isté pravidlá, boli nábožensky znášanlivé a dokázali ochrániť náboženské menšiny.
Druhou alternatívou je rozpad oboch štátov na „prirodzené“ útvary. V prípade Iraku je to šítska, sunnitská a kurdská časť, v prípade Sýrie je to ešte komplikovanejšie. Tá by sa musela rozpadnúť na šítsku, sunnitskú, kurdskú, alavitskú a maronitskú časť. Na jej troskách by tak vzniklo päť či šesť malých útvarov veľkosti Libanonu, a tie by v zásade nemuseli nikoho ohrozovať. Samozrejme, takéto riešenie by znamenalo zásadné prehodnotenie medzinárodnej politiky, a pravdepodobne by viedlo k reťazovej reakcii, napríklad v Líbyi, ale aj v ďalších podobných umelých útvarov, ktorých nám koloniálna éra nechala bez počet.
Realistickejšia je teda prvá cesta. Na jej úspešné zvládnutie je však nutná spolupráca Západu a Ruska. Západ prezentovaný NATO-m už musí prestať tliachať o akejsi umiernenej sýrskej opozícii – nič také neexistuje. Musí spojiť svoje sily s Ruskom na spoločné potlačenie radikálov z Islamského štátu, ako aj iných extrémistických skupín an-Nusra a ďalších, ktorým ide o všetko možné, len nie o tolerantný sekulárny štát. Asad nateraz musí ostať, ale jeho bývalé postavenie sa už nikdy nevráti. V diktatúrach totiž vyslúžilí politici neodchádzajú na pokojný dôchodok, takže v podstate nemá čo stratiť. Riešenie je teda také, že ešte istý čas bude Asad v pozícii prezidenta, ale koalícia NATO a Ruska sa dohodne na oklieštení jeho kompetencií a rozdelení moci medzi jeho kliku a politické frakcie, ktoré reprezentujú iné etniká a náboženské skupiny v Sýrii. Ak sa podarí sprostredkovať dohodu medzi prezidentom Asadom, ktorý bude stále kontrolovať armádu, a tým zabezpečí bezpečnosť seba a Alavitom, ktorých reprezentuje, zároveň však odovzdá časť politickej moci novému premiérovi, situácia v Sýrii sa môže stabilizovať a terorizmus bude strácať svoju živnú pôdu.
Veci, ako dôsledná registrácia utečencov a riešenie frustrácie druhej a tretej hodnotovo vykorenenej a nezorientovanej generácie utečencov, z ktorých sa tak často regrutujú teroristi, je ďalšia dlhodobá úloha, ktorej pozitíve riešenie bude mať zásadný vplyv na ďalšiu perspektívu západnej civilizácie. V Paríži nám islamskí teroristi uštedrili poriadny úder a je len na európskych lídroch, či za z neho poučia, alebo budú ďalej zotrvávať v slepej uličke svojich polovičatých a nekompetentných rozhodnutí.
Roman Michelko
