Bratislava 28. augusta 2015 (TASR/HSP/Foto:TASR-Lukáš Grinaj)

Podľa politológa politické rozhodnutia vychádzajú z mocenských záujmov veľmocí a opierajú sa o vojenskú silu

Európska únia sa začala správať ako geopolitický aktér fakticky z donútenia, pod vplyvom ukrajinskej krízy. Vojny v bývalej Juhoslávii, ale aj súčasná kríza na Ukrajine ukazujú, že EÚ nie je schopná presadiť svoje ciele bez spolupráce s USA, uviedol v rozhovore pre TASR politológ Juraj Marušiak.

Anexia Krymu podľa jeho slov znamenala otvorené popretie princípov Charty OSN a Záverečného aktu KBSE, ktorými sa doposiaľ riadila európska politika z hľadiska neprípustnosti vojny medzi európskymi štátmi, ako aj zásadu nenarušiteľnosti hraníc.

„Rozdiel oproti tzv. kosovskému precedensu, ale aj oproti postupu Ruska v prípade Abcházska a Južného Osetska spočíva v tom, že išlo o otvorené vojenské napadnutie susedného štátu a anexiu jeho teritória,“ uviedol politológ.

Doplnil, že prípad Kosova, ktorý bol sprevádzaný aroganciou zo strany Západu, bol v prípade Gruzínska a Ukrajiny využitý ako argument Ruskom a rovnako ako v kosovskom prípade rozhodujúcu rolu zohrávali politické rozhodnutia, vychádzajúce z mocenských záujmov veľmocí a opierajúce sa o vojenskú silu. „Naopak, ustanovenia medzinárodného práva vrátane Záverečného aktu Helsinskej konferencie z roku 1975, ktoré garantovali bezpečnosť Európy a predovšetkým bezpečnosť malých štátov, resp. štátov v postavení slabších partnerov, akými sú Slovensko, ale aj napr. mnohonásobne väčšia Ukrajina vo vzťahu k Rusku, boli spochybnené ich vlastnými signatármi, ktorí uprednostnili riešenia z pozície sily,“ vysvetlil Marušiak.

Marušiak sa domnieva, že ukrajinská kríza urýchlila zámery Vladimira Putina integrovať postsovietsky priestor

Ukrajinská kríza podľa neho vyústila do zatiaľ najhlbšieho konfliktu medzi Západom a Ruskom. Intenzita vzájomnej nedôvery a negatívnej percepcie, dokonca až nepriateľstva, podľa neho pripomína atmosféru v 50. či 80. rokoch minulého storočia.

„Ukrajinská kríza prispela k zblíženiu postojov EÚ a USA, hoci pred jej vypuknutím sa aj viaceré členské štáty EÚ vrátane Nemecka prikláňali k samostatnejšej európskej bezpečnostnej a obrannej identite. Na druhej strane ukrajinská kríza urýchlila zámery Vladimira Putina integrovať postsovietsky priestor, hoci nie je zrejmé, do akej miery bude tento projekt úspešný. Bielorusko, Arménsko, ale aj Kazachstan sa snažia o samostatnejšiu pozíciu, aj keď, samozrejme, Rusko zostáva ich kľúčovým partnerom. Rusko sa dostáva do väčšej ekonomickej a politickej závislosti od Číny, ktorá však vystupuje ako samostatný aktér medzinárodných vzťahov,“ povedal Marušiak.

Pripomenul, že ukrajinská kríza otvorila vo viacerých stredoeurópskych štátoch diskusiu o ich zahraničnopolitickej orientácii. Platí to podľa neho pre Slovensko, Bulharsko, ale azda ešte viac pre Maďarsko. V menšej miere je táto diskusia prítomná aj v Česku. Konsenzus v otázke geopolitickej orientácie dominuje v Poľsku a v pobaltských štátoch, najmä v Lotyšsku však reálne hrozí eskalácia konfliktu medzi väčšinovým obyvateľstvom a tamojšou ruskojazyčnou menšinou, varoval Marušiak.

Anexia Krymu podľa jeho názoru ukázala, aká dôležitá je východná dimenzia zahraničnej politiky EÚ aj pre tie štáty, ktoré nie sú bezprostrednými susedmi so štátmi východnej Európy. Poznamenal, že v škandinávskych štátoch, ako sú Fínsko alebo Švédsko, spôsobila ukrajinská kríza spochybňovanie konceptu ich neutrality.

„Ukrajinská kríza však ukázala aj to, že nie všetky členské štáty Európskej únie majú rovnaké názory na politiku voči Ruskej federácii. Týka sa to napríklad Francúzska, ale aj Rakúska, ktoré prezentujú ústretovejší postoj voči Rusku než napríklad nemecká vláda.

Ukrajinskí demonštranti protestovali proti niekoľkým negatívam vo svojej krajine 

Napokon niektorí blízki partneri EÚ, napr. kandidátske štáty ako Srbsko a Turecko, politiku sankcií proti Rusku nepodporili. Hoci sa členské štáty EÚ dokázali zhodnúť v otázke sankcií proti Rusku, vo viacerých iných otázkach je vôľa postupovať spoločne slabšia ako v minulosti a namiesto nej sa presadzuje národný egoizmus. Ukázalo sa to napr. v prípade Grécka, ale aj pri riešení utečeneckej krízy. Zároveň však ukrajinská kríza nastolila otázku legitimity súčasného politického a sociálno-ekonomického modelu EÚ. Politiku Ruska v ukrajinskom konflikte podporujú predovšetkým protestné politické sily. Ich argumenty Rusko využíva na spochybňovanie pozícií štátov Európskej únie, pričom poukazuje na zhoršovanie kvality demokracie a narastajúce sociálne, ale aj etnické konflikty v štátoch EÚ,“ povedal Marušiak.

Podľa jeho slov ukrajinská kríza nebola iba výsledkom sporu o zahraničnopolitické smerovanie Kyjeva. Po niekoľkých týždňoch protestov sa totiž ukázalo, že ukrajinskí demonštranti protestovali najmä proti arogantnému štýlu politiky Viktora Janukovyča, proti prehlbovaniu sociálnych rozdielov, proti rastu korupcie a proti prijímaniu rozhodnutí, ktoré sú v rozpore so záujmami podstatnej časti občanov či dokonca ich väčšiny. V tomto zmysle je ukrajinská kríza varovaním pre celý demokratický svet, keďže bola výsledkom vyprázdňovania demokratického systému, konštatoval politológ.

Za charakteristický znak súčasnej „posthelsinskej“ Európy považuje nárast pocitu ohrozenia, čo sa prejavuje rastom antiimigračných nálad, sekuritizáciou verejného diškurzu, v ktorom sa z obáv zo šírenia propagandy druhej strany uvažuje aj o obmedzovaní slobody prejavu. V mnohých krajinách sa dokonca aktéri verejnej diskusie, napr. v kontexte ukrajinskej krízy, navzájom obviňujú z aktivít v prospech cudzích štátov. Po vstupe stredoeurópskych štátov do EÚ a po vypuknutí krízy v nich eskaloval nacionalizmus. Vyprázdňovanie pojmu „solidarita“ na európskej úrovni, ale aj na úrovni národných štátov, je však podľa Marušiaka aj dôsledkom neoliberálnej transformácie a individualizácie spoločnosti.

„Napokon práve nacionalizmus alebo na Západe viac rozšírené antiimigrantské nálady majú slúžiť ako integrujúci faktor v prípade atomizovaných a individualizovaných európskych spoločností, čo však predstavuje časovanú bombu z hľadiska budúcnosti EÚ. Rast nacionalizmu vo viacerých stredoeurópskych a východoeurópskych štátoch je však aj výsledkom narastania nacionalistických či dokonca imperiálnych tendencií v Rusku.

V medzinárodných vzťahoch eskaluje atmosféra konfrontácie

Najväčším zlyhaním súčasnej Európy je však jej neschopnosť riešiť dôsledky utečeneckej krízy a humanitárnej katastrofy na Blízkom východe inak ako policajnými metódami, budovaním plotov či ničením lodí, ktoré majú prepravovať utečencov, presúvaním imigrantov z jednej krajiny do druhej namiesto toho, aby sa pokúsila formou spoločnej akcie riešiť príčiny vzniknutých javov. V tom sa naplno prejavuje egoizmus európskych politických elít, ale aj ich neschopnosť reflektovať dianie vo svete v dlhodobejšej perspektíve a nielen cez prizmu ekonomických záujmov,“ uviedol politológ.

Tvrdí, že v medzinárodných vzťahoch znova narastá význam vojenských a bezpečnostných zložiek, eskaluje atmosféra konfrontácie, pričom diskusia o hodnotovom obsahu politiky sa dostáva do úzadia. Viac sa hovorí o bezpečnosti a štátnych záujmoch, menej o demokracii, občianskych a sociálnych právach.

„Rastie úloha nacionalizmu, oslabuje sa dôvera v systém medzinárodných vzťahov založený na kľúčovej úlohe medzinárodného práva a inštitúcií globálneho vládnutia. Viaceré štáty, ktoré vystupujú ako partneri Ruska, napríklad v rámci zoskupenia BRICS, kritizujú doterajší systém globálneho usporiadania ako archaický, založený na dominancii Západu, ktorý nerešpektuje narastajúci význam takých ‚nových‘ politických, vojenských, ale aj ekonomických aktérov, akými sú Čína, India, Brazília či Juhoafrická republika. Tri posledné menované štáty kritizujú nielen usporiadanie OSN, ale aj medzinárodných finančných inštitúcií a považujú ho za nespravodlivé. Napokon dôvodom ich obáv je nepochybne aj prax tzv. unilateralizmu v zahraničnej politike USA aplikovaná nielen počas krízy v Kosove, ale najmä počas vojny v Iraku,“ vysvetlil politológ.

Tvrdí, že presvedčenie o nespravodlivosti súčasného systému globálneho vládnutia zastáva mnoho krajín tretieho sveta, ktoré v dôsledku podmienok, za ktorých získavali úvery z prostriedkov Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, siahli k drastickým reformám, ktoré viedli nielen k prudkému nárastu sociálnych rozdielov, ale v mnohých prípadoch až k zlyhávaniu slabších štátov. Jedným zo scenárov, používaných ruskou diplomaciou, je podľa Marušiaka alternatíva „Západ“ verzus zvyšok sveta.

„Nielen z týchto dôvodov by sa však EÚ a USA mali usilovať skôr o získavanie spojencov než o eskaláciu konfrontácie,“ poznamenal.

Domnieva sa, že Rusko počíta s viacerými alternatívami. Jednou z nich je snaha o oslabenie spojenectva medzi EÚ a USA, „ale prípadný nový model vzťahov Ruska a EÚ by mal zodpovedať ruským predstavám, t. j. mal by rešpektovať dominantné postavenie Ruska na Ukrajine a v ostatných štátoch Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ)“.

Marušiak uviedol, že z bezpečnostného hľadiska ide Rusku o to, aby Ukrajina ani Bielorusko nevstúpili do NATO, čo Moskva považuje za bezprostredné ohrozenie. Zároveň však má záujem o to, aby v EÚ zvíťazili tie sily, ktoré sú zainteresované na spolupráci s Ruskom.

Ukrajinská kríza mala vplyv aj na kubánsko-americké vzťahy

„EÚ však Rusko nepovažuje za svojho partnera, prioritou je spolupráca s jednotlivými členskými štátmi. Popri snahe o obnovenie partnerstva so západoeurópskymi štátmi je pre Rusko kľúčovou prioritou budovanie integračných štruktúr v postsovietskom priestore. V prípade štátov, ktoré sa týmto zámerom bránia, ako Ukrajina, Moldavsko a Gruzínsko, je Ruská federácia pripravená podporovať ich destabilizáciu. A napokon na úrovni globálnej je ruskou prioritou budovanie štruktúr ako BRICS a Šanghajská organizácia pre spoluprácu s cieľom vybudovať geopolitickú protiváhu Západu,“ doplnil politológ.

Pokiaľ ide o varovné hlasy, že Moskva vytrhne Srbsko zo západnej trajektórie, Marušiak si nemyslí, že Rusko má dostatočný potenciál na takýto krok.

„Svoje ekonomické záujmy v regióne sa mu podarilo dosiahnuť, paradoxne členstvo Srbska v EÚ môže byť pre Rusko výhodou, keďže by sa tak členom EÚ stal štát, ktorý má s Ruskom dobré vzťahy a v ktorom je Rusko prítomné aj z ekonomického hľadiska. Vytrhnúť Srbsko a ostatné štáty západného Balkánu môže iba nečitateľná politika EÚ, pomalý proces rozširovania a prinajmenšom benevolentný postoj EÚ a NATO k veľkoalbánskemu nacionalizmu. Tieto faktory môžu vyvolať reťazovú reakciu na Balkáne a jeho destabilizáciu, ktorá by región izolovala od Západu aj bez vypuknutia novej vojny,“ konštatoval.

Pripustil, že ukrajinská kríza mala vplyv aj na kubánsko-americké vzťahy. Krajiny totiž nedávno obnovili diplomatické vzťahy. Okrem toho sa domnieva, že zmeny vo vzťahoch medzi USA a Kubou sú aj výsledkom pochopenia, že kubánsky režim prežil najhoršie obdobie svojej izolácie v 90. rokoch a politika sankcií nedosiahla očakávané výsledky.

„Na druhej strane USA nemajú záujem o to, aby sa v blízkosti ich hraníc posilnil ruský vplyv.

V každom prípade upustenie od konfrontácie so susednou Kubou je lepším riešením ako politika vojenských intervencií, či už to boli americké intervencie napr. v Latinskej Amerike, alebo sovietske intervencie v štátoch sovietskeho bloku či súčasná ruská politika podpory separatistických síl a destabilizačných javov v postsovietskom priestore,“ vysvetlil.

Marušiak nevylučuje, že Európu čakajú v dôsledku prebiehajúcich udalostí vážnejšie geopolitické zmeny: „Nedá sa to vylúčiť, aj keď si myslím, že budú ovplyvnené nielen ukrajinskou krízou, ale aj dlhovou krízou juhoeurópskych štátov, najmä v Grécku, a udalosťami na Blízkom východe. Prípadný kolaps EÚ a NATO by však určite mal pre Európu vážne dôsledky, ktoré si však iba ťažko možno v súčasnosti predstaviť.“

Podľa Marušiaka Európa, resp. EÚ nebola na súčasnú konfrontáciu pripravená ani z hľadiska svojich politických či vojenských kapacít, ani z hľadiska postojov verejnosti, že mier v Európe (s výnimkou vojen v bývalej Juhoslávii, ktoré však boli považované skôr za lokálny konflikt), je garantovaný na večné časy.

„EÚ sa začala správať ako geopolitický aktér fakticky z donútenia, pod vplyvom ukrajinskej krízy a anexie Krymu. Preto geopolitická identita EÚ sa iba formuje. Jej záujmom musí byť predovšetkým stabilita na jej hraniciach – na východe, na juhu -, ale čoraz dôležitejšou zónou geopolitického súperenia sa stáva aj oblasť Arktídy, s ohľadom na možnosti dopravného spojenia cez Severný ľadový oceán v dôsledku klimatických zmien i s ohľadom na nerastné bohatstvo Arktídy. Ďalším kľúčovým cieľom je energetická bezpečnosť EÚ, predovšetkým z hľadiska zabezpečenia zdrojov energetických surovín a prepravných trás. Určite nie je v záujme Európy dlhodobá konfrontácia so žiadnym partnerom, ani nie s Ruskom,“ povedal politológ.

Nastolenie nového konsenzu medzi Západom a Ruskom by sa však podľa neho nemalo uskutočniť na úkor slabších štátov, tak ako sa to stalo napríklad po druhej svetovej vojne v prípade stredoeurópskych štátov, ale aj národov Pobaltia či Ukrajincov.

V medzinárodnej politike by mali mať silný mandát inštitúcie, ktoré budú garantovať jej fungovanie na zásadách multilateralizmu

„Perspektíva jadrových rakiet v blízkosti Kurska či Smolenska nemôže Rusko napĺňať optimizmom. Ale takisto pre Ukrajinu, štáty bývalého sovietskeho bloku a napokon pre celú EÚ nemôže byť akceptovateľné, ak sa Rusko hlási k dedičstvu ZSSR, jeho rozpad označuje za tragédiu, rozdáva svoje pasy obyvateľom susedných štátov a hovorí o návrate svojich historických území, či už ide o Krym alebo o hocijaké iné územie. Záujmom Európy je teda, aby silný mandát v medzinárodnej politike získali inštitúcie garantujúce jej fungovanie na zásadách multilateralizmu. Vojny v bývalej Juhoslávii, ale aj súčasná ukrajinská kríza ukazujú, že EÚ nie je schopná presadiť svoje ciele bez spolupráce s USA. Zároveň však postup USA v Iraku, Líbyi a v Sýrii, ako aj politika konfrontácie s Iránom v posledných rokoch viedli k destabilizácii regiónu Blízkeho východu a tým aj k oslabeniu Európy,“ uviedol Marušiaka.

Pokiaľ ide o Ukrajinu, jej plnohodnotné členstvo v EÚ môže byť podľa neho reálne až vo vzdialenej budúcnosti. Čo sa týka členstva v NATO, znamenalo by to eskaláciu konfliktu s Ruskom, čo si podstatná časť európskych členov aliancie neželá, poznamenal Marušiak. Dohoda o neutralite Ukrajiny by bola podľa neho optimálna opcia v prípade, ak by účastnícke strany boli ochotné túto neutralitu garantovať a rešpektovať.

„Musela by však medzi nimi panovať dôvera, ktorá momentálne medzi Západom a Ruskom neexistuje. Zároveň však Ukrajina musí mať právo samostatne rozhodovať o svojom geopolitickom smerovaní. Mimochodom, práve Budapeštianske memorandum z roku 1994, na základe ktorého sa Ukrajina vzdala jadrových zbraní, bol dokument, ktorý mal garantovať bezpečnosť Ukrajiny a nenarušiteľnosť jej hraníc. Jeho signatárom bol okrem iných aj ruský prezident Boris Jeľcin, a práve Ruská federácia toto memorandum porušila. Je zrejmé, že po anexii Krymu a udalostiach v Donbase Ukrajina neverí v to, že by mimoblokový štatút mohol garantovať jej bezpečnosť,“ konštatoval politológ.

Ak sa však Ukrajina chce stať členom EÚ, dôležitejšie ako dátum vstupu pre ňu bude, aby sa stotožnila s hodnotami a pravidlami, ktoré v EÚ fungujú, zdôraznil.

„Doterajší model postkomunistickej transformácie na Ukrajine zlyhal, Ukrajina musí naštartovať nový proces nielen technologickej a ekonomickej, ale predovšetkým sociálnej a politickej modernizácie a radikálne sa rozísť s tým, čo predstavoval systém, ktorý sa nepodarilo zásadnejšie zmeniť ani po tzv. oranžovej revolúcii. Na takúto zmenu nie sú mentálne pripravené ani súčasné post-majdanovské elity, preto proces zmien na Ukrajine ešte bude pokračovať. Samotný proces modernizácie je však pre Ukrajinu dôležitejší ako dátum vstupu do EÚ, aj keď definovanie perspektívy členstva v EÚ bude určite významným motivačným faktorom,“ dodal Marušiak.