Majú mať emigranti právo voliť vo svojej starej vlasti, aj keď tam nežijú?

Bratislava 25. augusta 2023 (HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian)

Vo svete sa už niekoľkokrát stalo, že voľby dopadli veľmi tesne, pričom rozhodli (spravidla v prospech kozmopolitných síl) hlasy krajanov zo zahraničia, ktorí volili na diaľku – napríklad korešpondenčne. Je správne, že je niečo takéto možné?

Štát, republika – z latinského „res publica“, vec verejná – je demokratický vtedy, keď si v ňom vládnu ľudia sami. Je to „verejná vec“ tých ľudí, ktorí v tom štáte žijú a nie nejakých iných ľudí. Keby v tom štáte vládli iní ľudia, než tí, ktorí v ňom žijú, tak by to nebol štát, ale kolónia. Bol by to opak demokracie: ľuďom žijúcim na nejakom území by vládli ľudia z cudziny. A to nie je dobré, tak to nemá byť, ak chceme hovoriť o demokracii a nie o kolonializme. Je to veľmi jednoduché a veľmi logické.

Ľudia z cudziny môžu byť dvojakého druhu: môžu to byť úplne cudzí cudzinci, ktorí s naším štátom nemajú v princípe nič spoločné. Ale môžu to byť aj naši občania, ktorí sú v cudzine dočasne. Ako občania majú aj volebné právo, hoci momentálne vo svojej krajine nežijú. A tu vzniká otázka: je správne, ak sa aj títo ľudia zúčastňujú volieb?

Aj odrodilec je cudzinec

Voľby sú veľmi vážna vec. Občan, volič, „spolumajiteľ štátu“ v nich má jedinečnú a zväčša jedinú šancu nejako ovplyvniť smerovanie svojho štátu, zvoliť svojich zástupcov, ktorí budú robiť rozhodnutia, od ktorých bude závisieť budúcnosť krajiny a v nej žijúceho národa, jeho budúcich generácií. Do tejto voľby, do tohto rozhodovania by mu nemal hovoriť nikto, kto v krajine nežije, kto nevníma situáciu, atmosféru, problémy očami „domorodca“.

Doposiaľ platí, že človek má volebné právo tam, kde má aj občianstvo. Lenže tí naši občania, ktorí žijú, hoci aj dočasne, v cudzine, tam platia dane, riešia tamojšie problémy, pozerajú sa na svet z perspektívy života v cudzine, nie sú v danom období plnohodnotne, prípadne vôbec zapojení toho „res publica“, veci verejnej, vo svojej domovine.

Ľudia, ktorí z krajiny odišli, majú čosi spoločné: opustili svoju vlasť a jej problémy. Sú to často ľudia, ktorí neboli s realitou vo svojej domovine spokojní, ale stotožňujú sa skôr s životnou filozofiou, spôsobom života, uvažovaním a áno, aj propagandou iných krajín. Mnohí sa v menšej či väčšej miere odcudzili krajine, z ktorej pochádzajú, nevnímajú ju realisticky, mnohí ju nechápu a dokonca odmietajú vlastné korene. Prečo by títo ľudia mali rozhodovať o veciach, ktoré sa ich už vlastne netýkajú, ale zato sa bytostne týkajú iných ľudí, žijúcich vo svojej krajine?

V strednej Európe, ktorej architektúra a stabilita spočíva v historických národných štátoch, ide predovšetkým o polarizáciu medzi konzervatívnejšie zmýšľajúcimi, často skôr staršími ľuďmi a kozmopolitnou mládežou žijúcou v zahraničí. Polarizácia medzi národovcami, vyznávajúcimi vlastenecké postoje, a tými, ktorých môžu oni vnímať aj ako ľudí, ktorí podľahli cudzej, zákernej odnárodňovacej propagande a vábeniu. Otázka sa potom dá postaviť ešte ostrejšie: má kozmopolitná, odnárodnená mládež zvonka mať právo rozvracať konzervatívny charakter národných štátov z ktorých odišla, v ktorých nežije?

Z tohto hľadiska by bolo plne pochopiteľné a odôvodniteľné, keby národný štát prijal také volebné pravidlá, ktoré by umožnili voliť iba občanom, ktorí by okrem štandardných podmienok ako je minimálna veková hranica, či spôsobilosť na právne úkony, spĺňali aj podmienku, že dlhodobo žijú v štáte, ktorého sú občanmi. Krajania žijúci v zahraničí by mali mať volebné právo pozastavené do momentu, kým sa nevrátia. Hoci je to zdanlivo nespravodlivé, má to zmysel z hľadiska smerovania a stability krajiny.

Hra s názvom štát má mať rozumné pravidlá

Tu sa môže objaviť zdanlivo logický protiargument: ak by nemali mať volebné právo tí naši občania, ktorí v danej chvíli doma nežijú, či by potom zase nemali naopak recipročne dostať volebné právo občania iných štátov, ktorí v štáte aktuálne žijú, napriek tomu, že naše občianstvo nemajú.

Takto to však nie je. Vráťme sa totiž na začiatok ku konštatovaniu, že štát je „verejná vec“ občanov, spolumajiteľov daného štátu. Len oni majú prirodzené právo riadiť svoju krajinu, nie tí z cudziny. Len oni majú prirodzené právo robiť rozhodnutia, ktoré budú dôležité z hľadiska dlhodobého smerovania krajiny, z hľadiska ich detí a vnukov. V danej chvíli spĺňajú kritériá skutočného občana ako človeka zúčastňujúceho sa „res-publiky“ – veci verejnej – iba tí občania, ktorí štát v danej chvíli reálne tvoria. Teda tí občania, ktorí sú prítomní: ani cudzí dočasní obyvatelia, ani občania, ktorí sú neprítomní.

A je tu potom ešte jeden problém, hoci vedľajší, technický, ale tiež dôležitý. Korešpondenčné či iné ťažko organizovateľné a kontrolovateľné hlasovanie je práve tým problémovým miestom, ktoré regulérnosť volieb môže spochybniť. Časť občanov práve preto k voľbám nechodí, že neverí v spravodlivosť a poctivosť volebného systému – a preto je dôležité, aby volebný systém bol maximálne transparentný a kontrolovateľný. To však pri korešpondenčnom či inom cezhraničnom hlasovaní dosť dobre možné nie je, jednak pre časový faktor, a tiež aj preto, že do toho vstupujú inštitúcie cudzích štátov, ako napríklad pošty či prevádzkovatelia internetu. Preto by stálo za úvahu zaviesť taký volebný systém, ktorý by všetky neštandardné a spochybniteľné mechanizmy úplne vylúčil.

Bolo by to v súlade s právom? – mohol by sa niekto spýtať. Nuž, pravda je taká, že štát je zmluva občanov – a demokratický štát je zmluva slobodných občanov, ktorí si do svojej zmluvy môžu napísať naozaj čokoľvek. (Ak by to tak nebolo, ak by niekto zhora občanom diktoval, že na tomto sa dohodnúť smiete a na tomto nie, tak potom by už nešlo o demokratický štát, ale o niečo iné…)

Je však pravda, že volebné pravidlá, ktoré by boli plne v súlade s národnými a štátnymi záujmami, by mohla prijať iba politická garnitúra, ktorá by si kládla za svoju prvú a najväčšiu povinnosť budúcnosť a záujem národa, uchovanie jeho ducha a tradícií. Čo poviete, zvolíme si niekedy takú?