Pochybenia pri vyhodnocovaní dvoch výziev na podporu slovenského priemyslu zaplnili titulky médií a spustili politickú búrku, ktorá nakoniec stála funkciu podpredsedu vlády Petra Kmeca. Prešetrenie chýb je nepochybne na mieste, zodpovednosť musí niesť každý, kto ich spôsobil, a Kmec sa politickej zodpovednosti nebránil. No v mediálnej hystérii sa stratila podstatná vec: prečo vôbec museli byť tieto výzvy financované zo štátneho rozpočtu a čo v skutočnosti mali riešiť.

Obe výzvy, na robotizáciu a automatizáciu slovenského priemyslu a na podporu biotechnologických inovácií, zaplátali dieru, ktorú v Pláne obnovy zanechala bývalá vláda. Tá nastavila celý Plán tak, že slovenský priemysel z neho vypadol, akoby nebol základom zamestnanosti a ekonomiky, zdrojom príjmov do rozpočtu. Zašla tak ďaleko, že ak dnes chce štát financovať inovačnú kapacitu domácich priemyselných podnikov, musí to robiť mimo Plánu obnovy. Na vlastný účet, zo štátneho rozpočtu. A práve tento problém, na ktorý upozornili aj Peter Kmec a Vladimír Soták, zanikol pod hlušinou škandálu.

O čo v týchto výzvach vlastne išlo

Hoci sa dnes všetko točí okolo pochybení, treba pripomenúť, čo bol pôvodný zmysel oboch výziev. Ako upozorňuje aj Asociácia strojárskeho a elektrotechnického priemyslu (ASEP), slovenský priemysel dlhodobo stráca tempo: zatiaľ čo v Európe modernizácia výroby napreduje, na Slovensku technologické investície spomaľujú a firmy narážajú na rastúcu konkurenčnú nevýhodu. Firmy chcú modernizovať, no pri vysokých úrokoch a drahej energii je návratnosť nízka.

Výzva na robotizáciu a automatizáciu mala práve toto riešiť , pomôcť slovenským firmám, aby neprepadli cez podlahu technologického vývoja. Druhá výzva, zameraná na biotechnológie, reagovala na potrebu udržať si doma odvetvie, ktoré patrí k najrýchlejšie rastúcim v Európe.

Základná myšlienka bola legitímna a ekonomicky správna: zvýšiť inovačnú kapacitu krajiny tam, kde o nej rozhoduje realita výrobných hál, nie grantové schémy na okraji akademického sveta.

Prečo ich bolo treba financovať zo štátneho rozpočtu

A tu sa dostávame k jadru problému, ktorý v kauze úplne zapadol. Na robotizáciu, automatizáciu či inovačnú modernizáciu priemyslu sa malo pôvodne čerpať z Plánu obnovy, ako to urobili Česi, Poliaci alebo Nemci. Tam investície smerovali práve do toho, čo dnes ťahá ekonomiku nahor.

Na Slovensku to bolo opačne: priemysel v Pláne obnovy nedostal priestor. Priemysel v Pláne obnovy nedostal priestor na modernizáciu. Okrem ekologizačného komponentu 2.7 sa v ňom preň nenašlo nič. Dôsledok?

Ak chce dnes štát podporiť slovenské firmy v tom, čo podporuje celá Európa, musí to financovať z vlastného rozpočtu, nie z európskych miliárd.

Slovensko je v pasci: menší rast, slabšia konkurencieschopnosť, drahšia energia

Peter Kmec vo svojom vystúpení povedal vetu, ktorá by mala znieť v politickej debate denne: Slovensko je v pasci stredného príjmu a priemysel krvácajúci na nedostatku inovácií nie je schopný držať krok s konkurenciou.

Porovnanie s Českom a Poľskom je kľúčové: obe krajiny podporili domácich výrobcov, kým Slovensko nie.

Drahá energia znižuje konkurencieschopnosť priemyslu. Bez investícií do automatizácie a modernizácie sa táto nevýhoda nedá eliminovať.

Soták: priemysel živí štát, no štát sa tvári, že ho nepotrebuje

Sotákovo vystúpenie bolo tvrdé, ale pre pochopenie reality kľúčové. Vyslovil niečo, čo sa verejne hovorí zriedkavo: priemysel platí dane, financuje sociálny systém, dáva ľuďom prácu a drží krajinu nad vodou. Ak štát nepodporí tých, ktorí rozpočet napĺňajú, nebude mať čo deliť ani pre tých, ktorí sú na rozpočte závislí.

Slovensko však roky zanedbávalo to, čo priemysel potrebuje.

Čo z Plánu obnovy zmizlo a aké to má dôsledky pre slovenský domáci priemysel

Podrobný pohľad do Plánu obnovy (PO) odhaľuje jednu zásadnú vec: slovenský priemysel v ňom takmer neexistuje. Autori dokumentu ho neuvádzajú ako motor ekonomiky, nie ako sektor, ktorý zamestnáva státisíce ľudí a drží štát nad vodou, zabezpečuje jeho suverenitu, ale len ako zdroj emisií, ktorý treba dekarbonizovať. Je to jediný komponent PO, kde sa priemysel spomína, a aj tam ide len o zníženie CO₂, nie o konkurencieschopnosť. Chýbajú schémy na jeho modernizáciu, robotizáciu či technologický rast.

Štruktúra Plánu obnovy smeruje najmä k službám a reformám, nie k výrobe, čo je pre ekonomiku závislú od priemyslu riskantné. Firmy bez modernizácie strácajú konkurencieschopnosť.

To, čo Kmec a Soták pomenovali politicky, potvrdzuje aj samotný dokument: s modernizáciou slovenského priemyslu sa nepočítalo. Nebol pre bývalú vládu prioritou, a preto sa do Plánu nedostal.

Vidno to aj z tabuľky najväčších komponentov Plánu obnovy. Medzi desiatimi najväčšími položkami nie je ani jedna priama investícia do modernizácie alebo rozvoja slovenského priemyslu. Tam, kde iné krajiny vložili peniaze na robotizáciu, inovácie a technologický rast, slovenský plán nenašiel priestor. Výsledkom je, že Slovensko sa ocitlo v najhoršej možnej kombinácii. S drahou energiou, zastaranou výrobou a bez európskych investícií, ktoré by to mohli zvrátiť.

Čo bolo legitímne kritizovať a čo nie

Je nepochybné, že pri vyhodnocovaní výziev nastali pochybenia. Kmec ich priznal a poniesol za ne politickú zodpovednosť. Audit je má svoje miesto v krajine s toľkými kauzami je nakoniec aj potrebný.

Lenže z pochybení hodnotiacej komisie sa v médiách stala hystéria, ktorá prekryla podstatnú otázku: prečo vôbec musel štát suplovať Plán obnovy, keď išlo o typ investícií, ktoré mali byť jeho jadrom?

Dnes pritom Denník N, ktorý počas tvorby a schvaľovania Plánu obnovy mlčal, nešetrí kritikou na adresu súčasnej vlády, že slovenská ekonomika nerastie tak rýchlo ako u susedov. Ako by aj mohla, keď jej rast stojí a padá na výkonnosti ekonomík, pre ktoré je Slovensko len montovňou, a nie na kondícii vlastného domáceho priemyslu?

Ako sa Plán obnovy stal ideologickým dokumentom

Plán obnovy mal byť ekonomickým motorom popandemického reštartu EÚ. Na Slovensku sa však zmenil na dokument, ktorý riešil všetko možné, okrem domácej ekonomiky. Prevážili rezortné ambície, akademické projekty, IT reformy a tematické priority, ktoré síce korešpondujú s bruselskými strategiami, no slovenskej ekonomike ani zamestnanosti neprinášajú podstatný úžitok. Priestor napokon získali projekty, ktoré možno pôsobia atraktívne na papieri, ale v praxi nijako neposilňujú schopnosť krajiny vyrábať, inovovať a konkurovať.

Priemysel bol prehliadnutý, hoci práve on zabezpečuje zdroje pre školstvo, zdravotníctvo, infraštruktúru či sociálny systém a aj tie mimovládky nacucnuté na štátny rozpočet. Bola to strategická chyba, ktorá znížila rast aj schopnosť držať krok s regiónom.

Akú víziu mala Hegerova vláda a čo z nej plynie pre Slovensko

Plán obnovy je zrkadlom vízie Slovenska Hegerovej vlády. Priemysel v nej nemal miesto. Uprednostnila servisnú ekonomiku pred výrobou a exportom. V tejto vízii sú rozhodujúcimi hráčmi mimovládne organizácie, poradenské firmy, výskumné centrá a rôzne platformy, ktoré majú čerpať peniaze, tvoriť stratégie a formovať verejnú diskusiu. Takto nastavený Plán obnovy ignoroval príjmovú stranu ekonomiky. Ak priemysel nemá z čoho investovať, klesnú zisky, dane aj pracovné miesta.

Otázka znie, čo s tým môže urobiť súčasná vláda. Plán obnovy je schválený dokument, jeho zásadná zmena by si vyžadovala rokovania s Európskou komisiou a politickú vôľu postaviť sa za priemysel ako za prioritu. Možno upravovať výzvy, riešiť ceny energií a pripraviť realistickú priemyselnú stratégiu.

Bez politickej odvahy to nepôjde. A na druhej strane rokovacieho stola (Európska komisia) vôľa a porozumenie, že Hegerom nastavené Slovensko bude EÚ nie na osoh, ale naopak, na príťaž. Bude mať súčasné vedenie EK toto potrebné pochopenie?

Ak aj súčasná vláda zostane pri tom, že priemysel je samozrejmosť, ktorá sa o seba postará sama, Slovensko sa pohne po trajektórii, ktorú mu nastavila Hegerova vláda. Vtedy sa debata o Pláne obnovy vôbec netýkala otázky, z čoho budeme o desať rokov žiť. Dnes je najvyšší čas ju otvoriť a priznať si, že štát bez silného priemyslu neuživí ani sociálny štát, ani školstvo, ani zdravotníctvo a už vôbec nie armádu mimovládnych organizácií.

Bez priemyslu niet štátu: a Slovensko sa tomu dnes nebezpečne približuje

Slovensko sa dnes nachádza na kritickej križovatke. Kauza dvoch priemyselných výziev síce odhalila konkrétne pochybenia, no oveľa dôležitejšie je to, čo odkryla pod nimi: že krajina nemá plán, ako si udržať ekonomickú silu, z ktorej žijú verejné služby, sociálny systém aj celá spoločnosť. Hegerov Plán obnovy bol postavený na predstave servisnej ekonomiky, ktorá stojí na grantoch, projektoch a službách, nie na výrobe. Táto vízia síce ladí s predstavami progresívnych mimovládok a časti opozície, ale je v priamom rozpore s realitou slovenskej ekonomiky.

Ak štát nepodporí sektor, ktorý napĺňa rozpočet, nebude mať z čoho financovať priority.

Súčasná vláda stojí pred rozhodnutím, ktoré bude definovať ďalšie desaťročia. Ak chce Slovensko v Európe obstáť, musí byť pripravené otvoriť rokovania s Európskou komisiou a presadiť, že modernizácia priemyslu nie je „národná výstrelka“, ale existenčná potreba na prospech nielen Slovenska, ale celej EÚ. Neurobiť nič by bolo jednoduchšie, ale oveľa drahšie. Znamenalo by to prepad konkurencieschopnosti, odchod investícií, slabší rast a menej zdrojov na všetko, čo spoločnosť potrebuje.

Ak sa však dokážeme vrátiť k elementárnej pravde, že bez silného priemyslu neexistuje silný štát, ešte je čo zachraňovať. Budúcnosť Slovenska sa nerozhodne na konferenciách ani v PR kampaniach, ale v tom, či bude mať kto vyrábať, inovovať a platiť dane aj o desať rokov. Ako hovorí Soták “plniť príjmovú stranu rúry”.

A z tohto pohľadu je kauza Kmecových výziev jasným signálom, že čas na rozhodnutie sa kráti.

Prečítajte si tiež

• Pellegrini prijal demisiu podpredsedu vlády Kmeca, dočasne ho nahradí Tomáš Drucker
• Hlas-SD má podľa Šutaja Eštoka viacero kandidátov na post podpredsedu vlády