Ajdar Rašidovič Aganin je jedným z najlepších ruských arabistov. Pôsobil v Jordánsku, Iraku, Palestíne a Spojených štátoch. V rokoch 2007 až 2011 viedol arabské vydanie Russia Today, ktoré je dnes jedným z najvplyvnejších spravodajských kanálov v celom arabskom svete. Bol jedným z blízkych poradcov Vladimíra Putina pre Blízky východ na oddelení plánovania politiky ruského ministerstva zahraničných vecí. Od minulého mesiaca je ruským veľvyslancom v Líbyi.

Putinov človek v Tripolise je tam z dobrého dôvodu. V čase, keď Rusko potrebuje všetky ruky pri veslách, pretože vedie vojnu na Ukrajine, je rozhodnutie vyslať jedného z najlepších a najbystrejších ruských regionálnych expertov do Líbye – krajiny, ktorú Západ očividne považuje za zaostalú – výrečné. Zatiaľ čo západní diplomati naďalej hovoria kalam fadi, teda prázdne reči, o “voľbách” alebo “ústavnom usporiadaní” či iných nejasných sľuboch, Rusko má príležitosť. Vymenovanie Aganina je znakom toho, že Rusko ju plánuje využiť, a Západ by sa mal mať na pozore.

Zatiaľ čo svet sleduje vojnu na Ukrajine, Rusko skúma zvyšok sveta a hľadá slabé miesta. Je síce pravda, že Rusko do istej miery znižuje svoju prítomnosť v Sýrii, ale nestratilo svoj vplyv na Blízkom východe. Vplyv Ruska na OPEC sa jasne prejavil práve pred rokom, keď Saudská Arábia odmietla zvýšiť ťažbu ropy, aby podporila zvyšok svetového hospodárstva. Vplyv Ruska v Sýrii stačil na to, aby Izrael nepomohol Ukrajine ani obrannými systémami. Vplyv Ruska na Irán zničil v marci vzkriesenie spoločného komplexného akčného plánu. A v Líbyi vďačí príliš veľa líbyjských politikov za svoje životy a kariéry ruským zbraniam a ruským žoldnierom na to, aby sa Moskva vylúčila – nie že by na to mala nejakú motiváciu. Teraz je ideálny čas na splatenie týchto dlhov a Putin to vie.

Dnes sa Líbya občas objavuje v západných správach. V deviatich prípadoch z desiatich je potrebné prerušiť tok líbyjskej ropy, aby si Západ spomenul na jej existenciu. Keď NATO zasahovalo v Líbyi, upieklo polovicu koláča na zmenu režimu, ale nedokázalo dokončiť prácu. Cesto už dávno skvasilo. Mýtus o arabských diktátoroch – že v ich neprítomnosti môže vládnuť len chaos – dostal nový nádych, keď krátky líbyjský experiment s demokraciou zlyhal pri absencii podpory zo strany nezáväzného NATO, ktoré bolo poznačené skúsenosťami z Iraku a Afganistanu a nevedelo, ako si poradiť s krajinou, ktorú dlho ignorovalo.

Po polovičatom pokuse o vytvorenie demokracie vypukla v Líbyi druhá občianska vojna. Západ sa nevedel rozhodnúť, aký prístup zvoliť. Po ďalšom neúspešnom pokuse o nastolenie nového diktátora Chalífu Haftara v Líbyi Západ presadil odklad. Odvtedy sa snaží zachovať tento status quo. Rusko však nemá záujem o pokoj.

Jediným Putinovým východiskom z ukrajinského Vietnamu je prinútiť Západ, aby zastavil ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského v snahe dosiahnuť úplné víťazstvo. Na to môže využiť najväčšiu výhodu Západu proti nemu: demokraciu. Tak ako ruské bomby padajú na ukrajinské domy, Rusko sa túto zimu snažilo zmraziť Európanov v ich domovoch a počas celého roka 2023 sa bude snažiť vyžmýkať ich vrecká na benzínových pumpách, na elektromeroch a všade, kde sa len dá.

Okrem toho má Rusko v NATO trójskeho koňa. Polovičatá podpora Turecka Ukrajine pomohla Rusku predĺžiť jeho krvavú kampaň, zatiaľ čo hospodárska blokáda Ruska zo strany Západu vytvorila ekonomické príležitosti pre Erdoganovu vládu. Okrem toho neochota Turecka prijať Švédsko do NATO bola zjavnou službičkou Putinovi. Líbya je ďalším nízko visiacim ovocím na tento účel. Bez vlády, bez ústavy, bez právneho štátu a plná nájomných milícií sa Líbya môže rýchlo stať hlavou. Kým dnes sú líbyjskí vojenskí velitelia spokojní so svojimi úplatkami, skúsený diplomat bez konkurencie zo strany západných partnerov by to mohol veľmi rýchlo zmeniť.

Pre politického agenta, ktorý chce Európe znepríjemniť život, je Líbya krajinou príležitostí. V Aganinovi Putin poslal šikovný pár rúk, aby odtrhol zrelé ovocie. Aganin môže ľahko požiadať akúkoľvek domobranu, aby zablokovala alebo sabotovala ropné čerpadlo, čím Západu odoberie státisíce barelov. Môže dať sabotovať plynovody. Mohol by využiť svoj zjavný cit pre arabský jazyk a hlbokú znalosť arabskej kultúry, ktorá chýba aj jeho západným kolegom, a očariť líbyjské kmene, aby si mysleli, že im lepšie poslúži Rusko.

Mohol by spolupracovať s akýmkoľvek počtom banditov a pokúsiť sa masovo prinútiť migrantov z celého Blízkeho východu a Afriky, aby sa vydali do Európy. V extrémnejšom prípade by mohol spolupracovať s jedným z mnohých líbyjských politických vodcov a pokúsiť sa prinútiť krajinu vrátiť sa k občianskej vojne. V prospech Ruska pôsobí aj vo zvyšku Afriky, čím získava odbytisko vplyvu v Saheli, ako aj ešte väčší vplyv na Egypt.

Ako môže Západ reagovať? Pravdou je, že nemôže. Musel by sa vážne zamyslieť nad tým, ako ukončiť desaťročie politickej mizérie v Líbyi, a vyslať vlastných kvalifikovaných diplomatov, ktorí by dokázali nadviazať kontakt s kmeňovými vodcami a dosiahnuť líbyjský konsenzus. To by si vyžadovalo ochotu využiť len časť svojej obrovskej hospodárskej a politickej moci na ohrozenie líbyjských silných mužov.

Západ by mohol prinajmenšom pohroziť, že už žiadne nákupné výlety do Londýna, žiadne dovolenky na juhu Francúzska, žiadna pizza v Ríme, ak nedokáže zabezpečiť dôstojný život pre vlastných ľudí. To však neurobili už desať rokov. Prečo by mali začať teraz? Keď ropa opäť prestane tiecť, a to sa stane, nemali by z toho obviňovať Aganina. Môžu obviňovať len seba, uzatvára Burak Bilgehan Ozpek pre The National Interest.