Situáciu s obviňovaním ZSSR v spolupráci s fašistickým Nemeckom je možné zmeniť, no musíme sa zmeniť najprv my sami. Nám je potrebné mať na zreteli historickú skúsenosť vzťahov s Európou a Amerikou, o ktorej sa ruskí klasici a historici už vyjadrili. V podstate sa história  opäť opakuje, to čo zažívame dnes, v našej histórii už raz bolo.

Posúďte sami. V lete 1863 roku prebieha občianska vojna v USA. Prezident Severoamerických spojených štátov Abrahám Lincoln požiada ruského cára Alexandra II. o záchranu rodiacej sa americkej demokracie – pretože Angličania vyslali do Ameriky eskadru, aby Južania mohli odolať Severanom. Alexander II. podpisuje súhlas s vyslaním dvoch krížnikových eskadier – jednu do Atlantického a jednu do Tichého oceánu. V septembri lode kontra admirála Lesovského priplávali do New Yorku. V októbri eskadra kontra admirála Popova dorazila do San Francisca. Keď Angličania videli Rusov, okamžite otáčali svoje lode.

V podstate sme vtedy zachránili Ameriku, lebo Angličania podporovali južnú Konfederáciu. Zdalo by sa, že by sme mohli spoliehať na priateľstvo Američanov. No už začiatkom 20-teho storočia vidia v Rusku nepriateľa. Ešte predtým v roku 1845 John O´Sullivan píše Manifest osudu, v ktorom ospravedlňuje zaberanie nových území v záujme amerického národa – vyhlasuje ideu o svetovom panstve a na plne ústa hanobí Rusko. O tejto téme sa pripravuje kniha Manifest Osudu od amerického spisovateľa Williama Engdahla TU.

To, že len nedávno Rusko zachránilo Ameriku – Američania už zabudli. U nich má vďačnosť veľmi krátku pamäť.

V roku 1912 významný rozviedčik, analytik, plukovník Generálného štábu Alexey Efimovič Vandam píše – nie je dobré mať Anglosasa za nepriateľa, no nedaj boh byť jeho priateľom. A ďalej dodáva, že horšie ako byť s Anglosasom vo vojne, je byť s ním v priateľstve.

Takže poučenie malo prísť už vtedy – no neprišlo.

Pred II. svetovou vojnou chcel ZSSR vytvoriť antihitlerovskú koalíciu. Predkladali sme tieto návrhy Francúzsku a Veľkej Británii ešte do Mníchovskej zrady, no aj po nej. No Paríž a Londýn robili všetko, aby došlo k zrážke Nemecka so ZSSR. Takéto geopolitické snahy boli u Francúzov a Angličanov vždy – my sme ich ignorovali.

Po I. svetovej vojne rodiny Busha a ďaľšie americké spoločnosti zakladali chemicky a metalurgický priemysel v Nemecku. Dnes hovoria, že to bolo výhradne v rámci biznisu. Fakt však zostane faktom – práve USA reanimovali vojensko-priemyselnú silu Nemecka pred druhou svetovou vojnou, určite nie ZSSR. V tejto situácii bola Zmluva Molotov-Ribbentrop snahou oddialiť nevyhnutnú zrážku.

Prečo sa teraz v súvislosti s II. Svetovou vojnou stala úroveň rusofóbie neúnosnou?

K veľkému žiaľu, my sami sme začali znižovať a prepisovať svoju históriu už v časoch gorbačovskej „perestrojki“. No s príchodom k moci Borisa Jeľcina začalo ohromne pošliapavanie pravdy. V prvom rade to bol generál-plukovník Dimitrij Volkogonov – bývalý zástupca náčelníka Hlavného politického riadenia Sovietskej armády a Vojensko-morského flotu, potom náčelník Inštitútu vojenskej histórie Ministerstva obrany ZSSR.

Práve od nás vyšli tvrdenia, že my sme „akoby zavalili Európu mŕtvolami“. Sami sme začali haniť svoju históriu a víťazstvá.

 Čo s tým teraz robiť?

Hlavné je nepolemizovať so Západom na túto téme, nič nedokazovať, lebo to nemá zmysel. Domnievam sa, že treba regulárne zverejňovať historické dokumenty ako fakty, hlavne o Poliakoch. Napríklad v našich archívoch je uložená žiadosť poľského premiéra Becka, adresovaná Ribbentropu, v ktorej vyprosuje pripustenie Poľska k „mníchovskému deleniu“. Pripomínam, Poľsko pre jeho bezvýznamnosť neprijali do „mníchovského klubu“, no aj napriek tomu jej Tešínsku oblasť prisúdili – „ná, zožerte si to“ a Poľsko s radosťou tento kúsok uchmatlo.

Mimochodom, Beck bol najväčším obdivovateľom Hitlera. V jeho pracovni visel portrét Hitlera v životnej veľkosti a o tom je treba dnes hovoriť.

A taktiež nebáť sa raniť city Nemcov – treba ukázať aké zverské mučenia praktikovali v časoch vojny, ako vycibrene trestali. Je treba tieto fakty zverejniť a nechať bez komentárov. Plus prehlásiť na oficiálnej úrovni – „Vážení páni, budeme Vašimi obchodnými partnermi. Pamätajte však, nebudeme Vás viac chrániť, zachraňovať a oslobodzovať už od nikoho. Máme dosť Vašej nevďačnosti“!

Je to efektívna cesta, no opakujem, najprv sa musíme vnútorne očistiť sami.

V otázke záchrany anglo-amerických vojsk pri Ardénach. Ak by sme vtedy neurýchlili termíny Visliansko-Odrianskej operácie, čo by bolo s našimi partnermi?

Dnes ťažko povedať a načo aj. V masovo komunikačných prostriedkoch dnes bitku prehrávame – dokázať to alebo ono, touto cestou nie je možné.

Principiálny je aj ďalší moment – išli sme nesprávnou cestou. Prebrali sme od Anglosasov ich trhový model, ich liberálnu ideológiu a vniesli ju do Ruska. Snažíme sa odporovať, hrajúc podľa cudzích pravidiel.  Mať Anglosasa za nepriateľa je nebezpečné, byť jeho priateľom je tvoja smrť! Dočítajte sa viac v knihe MOC od N. Starikova.

Najsilnejším úderom bude, keď Kremeľ vyhlási, že odstupujeme z liberálno-ekonomickej cesty rozvoja, pretože liberalizmus považujeme za zdroj a prarodiča fašizmu. A to čo dnes pozorujeme v našej spoločnosti je liberálny fašizmus, ktorý budeme vykoreňovať z našej vlasti.

Ak urobíme tento krok – urobíme oveľa viac, ako odpovedať princípom – „sám si hlupák“.

Ivašov Leonid Grigorievič (1943) – ruský vojenský, spoločenský a politický dejateľ. Generál plukovník. V rokoch 1996-2001 náčelník Hlavného riadenia medzinárodného vojenského partnerstva Minobrany. Doktor historických vied, profesor.

NÁŠ TIP: Viac sa o týchto témach dočítate v knihách, na ktoré aktuálne prebieha 25% zľava vo vydavateľstve TORDEN:

G.G. Preparata – Krstní otcovia Hitlera – Objednať TU

A. Martirosjan – Ruská kultúra vz. Anglosaská agresia Objednať TU

Kdo přinutil Hitlera přepadnout Stalina – Objednať TU