Čo sa stalo? Pripomeňme si, že dňa 23.januára 2018 vedúca Oddelenia kinematografie Ministerstva kultúry Ruskej federácie Oľga Ľubimovová vyhlásila, že bolo zrušené povolenie na premietanie filmu „Smrť Stalina“. Pre tlačovú agentúru Oľga Ľubimovová vysvetlila, že film porušuje zákon pretože obsahuje informácie, ktorých šírenie je zakázané na území Ruskej federácie. Pri povrchnom pohľade sa táto udalosť javí ako cenzúra. No hlbší pohľad Sergeja Čerňakovského nám objasní, že to tak nie je. Nejde tu o politiku. Film v skutočnosti predstavuje niečo, čo je v ruskom meradle pod prípustnou hranicou toho, čo je ešte možné nazvať kultúrou. Čerňakovskij o tom na internetovej stránke píše.

Kultúra fyziológie a smrti

Základný problém filmu „Smrť Stalina“ vôbec nie je v rovine politicko – ideologickej konfrontácie

Ako to verejne v televízií zopakoval moderátor Vladimír Solovjov, problém nie je v Stalinovi – ide o to, že v ruskej kultúre je neprípustné vysmievať sa nad telom nebožtíka, nech by ním bol ktokoľvek. Samotný fakt objavenia sa žánru čiernej komédie na Západe nie je niečo, čo by mohlo byť v Rusku považované za dôstojné a vhodné. Existujú určité hranice kultúr: pre postmodernú západnú kultúru je niečo také normálne; pre klasickú, tým viac klasickú ruskú kultúru – nie. Spomeňme si len na niektoré klasické americké komédie 20.storočia, kde sa považovalo za smiešne a vyvolávalo salvy smiechu škodoradostné hodenie torty do tváre, alebo odtiahnutie stoličky, v Rusku to vyvolávalo skôr skepsu.

A bez ohľadu na rozdielny názor na osobnosť Stalina, v každom prípade je film venovaný jednému z vodcov antihitlerovskej koalície. Ťažko si predstaviť, že Američania sú pripravení sledovať takto natočený film o Rosseveltovi a Angličania o Churchillovi.

A tiež netreba zabúdať, že pre väčšinu obyvateľstva Ruska je Stalin národným hrdinom, nech by spory na túto tému boli akékoľvek. A demonštrácia tohto filmu je neúcta k tým, kto ho za hrdinu považujú. Podľa môjho názoru, chorobný charakter filmu sa hodí pre veľmi úzku skupinu ľudí bohémsky elitárskeho typu, ktorým môže byť historická pravdivosť z istých príčin ukradnutá. Pretože dokonca v podmienkach trvalého nanucovania negatívneho obrazu Stalina v oficiálnych masmédiách, v spoločnosti dominuje jeho pozitívny obraz.

Všeobecne je ťažké si spomenúť na akýkoľvek historický film o Rusku natočený na Západe, ktorý by v tej či onej miere nebol iba karikatúrou ruskej histórie.

Nemusí to nevyhnutne byť zámerné konanie, ale:

1.     pre nich je historická udalosť často len abstraktný námet, ktorý oni vypreparujú tak, ako sa im hodí, bez spojitosťou s reálnym životom a históriou,

2.     oni proste nechápu ruské kultúrne prostredie.

Ak v Rusku natáčajú filmy o západnej histórii  na základe ich námetov, darí sa to viac než úspešne a oni sami priznávajú tento úspech. Nami nafilmovaného Sherlocka Holmesa považujú v Anglicku za najlepšiu adaptáciu tohto príbehu.

Keď oni robia naše námety, vždy nie je niečo v priadku.

Ruská kultúra je v princípe, na rozdiel od tej západnej, orientovaná na pochopenie iných kultúr.

Nejde len o to, že tento film je antisovietsky a antiruský, ale problém je v tom, že je to oplzlý film predstavujúci nízku úroveň kultúry. Teda v každom prípade, bez ohľadu na to, či je film o Stalinovi, Kennedym alebo o Mussollinim, samotný jeho štýl nie je možné považovať za umenie. Je to žumpa. Dnes veľká časť ruskej spoločnosti považuje Stalina za národného hrdinu. Prakticky všetko, čo západné filmové spoločnosti natáčajú o politickom živote v Rusku, predstavuje spravidla hrubé skreslenie až karikatúru skutočnosti. Pritom nie je dôležité, či sa to týka Petra I., Kataríny II., alebo Stalingradskej bitky. Ja si neviem spomenúť na čo i len jediný film, ktorý by primerane zobrazoval našu reálnu históriu.

Ukazujú, ako kozáci spávajú nahí – no u nás nič také neexistovalo. Keď oni zobrazujú, ako kavaleristi tancujú ruské tance, je to všetko len na základe toho, že o tom niekde počuli. No a čo sa týka konkrétneho reálneho politického dejateľa, lídra antifašistickej koalície – to je už pod hranicou morálky. Je to niečo rovnajúce sa tomu, ako natočiť pornofilm o Kataríne II.

Je to podobné, ako navrhnúť občanom platiť zo svojho vrecka predaj vodky na školách alebo verejné premietanie pornofilmov.

Existuje proste úroveň kultúry, pod ktorú klesnúť je neprípustné! Nazývať cenzúrou zrušenie licencie na premietanie „Smrti Stalina“ nie je nič iné, ako nazvať cenzúrou zákaz premietania pornografie deťom – toto predsa za cenzúru považovať nemôžeme.

Proste určité nízke zvrátenosti musia byť vylúčené. Je to v súlade so zákonnými normami a s Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, kde je jednoznačne uvedené, že obmedzeniu podliehajú tie prejavy slobody, ktoré narúšajú všeobecne platnú morálku.

To, že sa na Západe verejne objavujú podobné filmy, nie je nevyhnutne spôsobené len nepriateľstvom a zlobou, ale skôr úplným nepochopením ruskej kultúry a zvykov.

V západnej kultúre je občas, osobitne vo vesternizovanej kultúre amerického typu mnohé orientované výlučne na ľudskú fyziológiu. Pre nich je človek ležiaci vo vlastných exkrementoch na smiech. Pre nás – nie.

Pre nich predstavuje hlboký psychologický vnem to, keď hrdina filmu niekoľko minút na toalete pozorne skúma svoje fekálie – pre nás je to hnusné.

Pre nich je smiešny hrdina, ktorý na ulici demonštratívne vytŕča zadok na iných ľudí. Pre nás je to divoch.

U nich, ak sa človek správa ako zviera, je to zaujímavé a zábavné. Vyvoláva to smiech podobný rehotu. U nás nepochopenie a ľútosť.

Hodí sa tu jedno dôležité rozlíšenie, ako to raz vyjadril Žvaneckij o rozdiele medzi Arkadijom Rajkinom a súčasnými humoristami: „Rajkin vyvolával v ľuďoch smiech – oni nútia ľudí rehotať sa“. To znamená, že aj k nám sa toto postupne prediera z tamtej kultúry.

Hoci aj tam to nebolo vždy: Tilla Eulenspiegela vyhnali z rodného mesta za to, že začal zobrazovať odhalené zadky v sprievode mníchov. Čiže v tomto prípade to môžeme hodnotiť rôzne. Aj reformácia – z historického pohľadu je to samozrejme dobré, no urážať city veriacich, hoci sami zblúdili vo svojej viere, nie je dobré.

Rehot a smiech, to sú dve rôzne veci. Smrť, to je vždy tragédia. Nemôže byť smiech nad tragédiou. Tak, ako nemôže byť smiech nad žiaľom. Smiech nad nešťastím. Smiech nad znásilnením. Smiech nad ponižovaním. Nemôže existovať komédia o smrti. Nemôže byť komédia o tragédii. Tragikomédia byť môže, ale to je niečo celkom iné. Áno, jedným z komediálnych prejavov je satira. Lenže satira – to je poeticky karikujúca výpoveď za pomoci rôznych komediálnych prostriedkov. Ponížiť smrť… Ponížiť telo zomrelého…   Prichádza na myseľ lynč Kaddáfí a spôsob, ako nad tým vtedy triumfovala Hillary Clintonová.

Hľa, tu vidno rozdiel kultúr – to nie je rozdiel medzi kultúrou Ruska a Európy. To je rozdiel medzi barbarstvom a civilizáciou. Medzi fyziologickým, zvieracím a medzi – ľudským. V prvom prípade u indivíduá a jeho kultúry dominuje pocit, že indivíduum je v prvom rade zvieraťom, v tom druhom prípade že je človekom. V jednom, že to primárne v ňom je fyziológia a to sekundárne je osobnosť, svedomie a intelekt; v druhom je fyziológia len oporou, ale osobnosť, svedomie a intelekt sú tým hlavným.

To prvé – to je kultúra divochov. To druhé je kultúrou civilizácie a Európy. Problém je však v tom, že tá Európa, ktorá sa nazýva Európu dnes, to nie je tá Európa, ktorá sa od čias Atén povzniesla nad divokosťou. Tá dnešná Európa sa prepadla do novej divokosti neschopná uniesť váhu vlastnej kultúry.

A tá Európa, ktorá sa svojho času povzniesla nad divokosťou a barbarstvom, ktorá svojho času obohatila svet svojou kultúrou, sa predsa len zachránila – v Rusku, ako vo svojej poslednej bašte.

Rusko dnes – to je Európa. A je možné, že jedna z jej misií je vrátiť Európe a svetu tú Európu, ktorú oni kedysi poznali ale stratili, no Rusko zachránilo. Presne tak, ako pred sedemdesiatimi rokmi Rusko /ZSSR/ dali Európe možnosť zostať Európou a civilizáciou a nie stať sa zónou hnedého barbarstva.

Sergej Čerňakovskij

Preložil a spracoval Tibor Korečko