Kyjev 11. januára 2022 (HSP/Foto:TASR/AP-Geert Vanden Wijngaert)
Požiadavky ruského prezidenta Vladimíra Putina, ktoré predložil Spojeným štátom, NATO a Európskej únii, aby uznali susedov Ruska ako sféru vplyvu Kremľa, sú nelegitímne. Tvrdí to ukrajinský minister zahraničných vecí Dmytro Kuleba, ktorý sa k problému vyjadril prostredníctvom platformy Twitter
“Nazvime veci pravými menami. Putin žiada, aby USA, NATO a EÚ akceptovali ruskú sféru vplyvu na suverénne susedné štáty. Studená vojna sa však skončila a sféry vplyvu tiež,” myslí si ukrajinský minister zahraničných vecí.
Reklama
Kuleba tiež zdôraznil, že Putinove požiadavky sú „nelegitímne a škodlivé pre medzinárodný mier a bezpečnosť”.
Ako už skôr informovala agentúra Ukrinform, vysoký predstaviteľ EÚ Josep Borrell uviedol, že Európska únia vidí hlavný cieľ diplomatického úsilia v znižovaní napätia okolo Ukrajiny a v zabezpečení deeskalácie Ruska. Zároveň povedal, že dialóg s Ruskom je síce nevyhnutnosťou, ale tak isto je potrebné aj odstrašovanie Ruska a riešenie prostredníctvom pevnej podpory suverenity a územnej celistvosti Ukrajiny. Akákoľvek ďalšia agresia proti Ukrajine bude mať pre Rusko obrovské následky a vážne náklady, napísal Borrell.
Vzhľadom na tieto štvavé vyhlásenia proti “ruskej agresivite”, nielen ukrajinských predstaviteľov, ale hlavne zo strany Západu, by možno neuškodilo, si teraz pripomenúť trošku z histórie.
Z nedávno deklasifikovaných dokumentov sa dozvedáme, že v 1990 roku, presne 9. februára na stretnutí s Gorbačovom vtedajší americký minister zahraničných vecí James Baker nie raz, ale dokonca trikrát zopakoval formulu, že sa NATO nerozšíri „ani jeden centimeter na východ”. Baker súhlasil s Gorbačovovým vyhlásením v reakcii na ubezpečenia, že „rozširovanie NATO je neprijateľné”. Americký minister ubezpečil Gorbačova, že „ani prezident, ani ja nemáme v úmysle vyťažiť z procesov, ktoré prebiehajú, žiadne jednostranné výhody” a že Američania pochopili, že „nielen pre Sovietsky zväz, ale aj pre ostatné európske krajiny je dôležité mať garancie, že ak si Spojené štáty zachovajú svoju prítomnosť v Nemecku v rámci NATO, ani centimeter súčasnej vojenskej jurisdikcie NATO sa nerozšíri východným smerom.”
Toľko k histórii a teraz súčasnosť. O niečo viac ako 30 rokov po týchto sľuboch stojí fakticky NATO pred bránami Ruska. NATO nielen, že svoje sľuby prijatím krajín bývalého východného bloku porušilo, teraz dokonca upiera Rusku aj tie najelementárnejšie bezpečnostné garancie a chce sa rozšíriť o krajiny bývalého Sovietskeho zväzu, ako sú Ukrajina, alebo Gruzínsko.
Tvrdenie, že je teda Rusko tá strana, ktorá je škodlivá pre medzinárodný mier a bezpečnosť a jeho požiadavky sú nelegitímne, je vzhľadom na konanie NATO viac než pochybné.
Andrea Lopatková