Kto na Ukrajine zakladá eskadry smrti. Bývalý hrdina Majdanu a člen práporu Azov hovorí o terore ukrajinskej politickej elity voči nepohodlným

„Škrtili a krútili genitálie”

Počas jedného zo svojich stretnutí s Lisogorom sa Sanovský dozvie, že je poradcom vedúceho oddelenia kontrarozviedky SBU, generála Alexeja Petrova.

V júni 2017 Lisogor pozval Sanovského na schôdzku do kaviarne v rezidenčnej štvrti Čajka v Kyjeve. Sanovský tvrdí, že podľa priameho rozkazu generála Petrova bola založená sieť nelegálnych ozbrojených skupín pre prevedenie aktívnych opatrení na území Ukrajiny, vrátane likvidácie osôb, ktoré nesúhlasia so súčasným politickým smerovaním.

„Povedal, že si vysoko cení mojich bojových skúseností a špecifík úloh, ktoré plnila moja jednotka. A navrhol mi, aby som zhromaždil bojovú skupinu z 6 až 8 ľudí, najlepšie z bývalých kolegov,” hovorí Sanovský. Pritom dodal, že všetky organizačné a technické problémy budú vyriešené na najvyššej úrovni, ale oficiálne nikto z členov tejto skupiny nikde zapísaný nebude.

Lisogor tiež povedal, že dve známe úmrtia na Ukrajine sú výsledkom činnosti skupín, na výcviku ktorých sa podieľal. Právnik a jeden z ideológov pluku Azov Jaroslav Babič, ktorý sa v júni 2015 údajne obesil vo svojom byte na švédskej stene, bol vlastne zabitý. „Jeden ho škrtil a druhý mu krútil pohlavné orgány, aby si Babič nemohol chrániť krk. To je ich bežná taktika,” tvrdí Sanovský.

Lisogor nazval mená páchateľov. Je to bývalý bojovník Azovu Sergej Korovin a ešte jeden azovský ozbrojenec s prezývkou Polubotok. Dôvodom k likvidácii bol Babičov konflikt s vedúcim Občianského zboru a bývalým ministrom spravodlivosti Romanom Zvaričom.

Druhou zavraždenou osobou bol plukovník vo výslužbe Hlavného spravodajského zboru najvyšších Ozbrojených síl Ukrajiny Vjačeslav Galva. Údajne náhodne zahynul na jeseň 2014 pri výbuchu, keď kontroloval stav streliva na vojenskom sklade. V skutočnosti bol „náhodný” výbuch organizovaný nelegálnou skupinou SBU. Dôvodom pre likvidáciu Galvy boli jeho kritické názory na politiku v krajine a odmietnutie spolupráce.

Podľa Sergeja tieto skupiny stoja za mnohými útokmi na politikov, novinárov a sociálnych aktivistov. Niekedy sa členovia týchto skupín len vyhrážali, obete potom šli na políciu, aby požiadali o pomoc. Ale miesto pomoci sa len takým spôsobom dostávali „pod dohľad” tajnej služby. Lisogor uviedol, že bolo urobených niekoľko desiatok akcií. „Pokiaľ chápem dobre, tieto skupiny mali zastrašovať a likvidovať nielen politických oponentov vlády, ale tiež tých, ktorí nechceli spolupracovať, alebo spochybňovali režim. Okrem toho tieto skupiny boli používané ako hrubá sila i v ekonomických konfliktoch,” hovorí Sanovský.

Pritom Lisogor neustále zdôrazňoval, že činnosti skupín boli schválené Petrom Porošenkem a že generál Petrov je priamo podriadený iba ukrajinskému prezidentovi, nie veleniu SBU.

Sergej drsne odmietol ponuku Lisogora. „Chceli zo mňa urobiť kata. Ja som vojak, nie kat,” hovorí Sanovský. Lisogor reagoval na odmietnutie vyhrážkou, že pokiaľ Sergej niekomu prezradí podrobnosti ich rozhovoru, tak bude prinajlepšom zaškrtený niekde na ulici.

Redakcia Sputniku vie tiež o ešte jednej podobnej situácii s ďalším ukrajinským vojenským inštruktorom. Ten je teraz mimo Ukrajinu. Jemu rovnakú ponuku predložila Irina Rubenštejnová — blízka priateľka a zamestnankyňa Lisogora, ktorá sa formálne zaoberá administratívnym vedením vo verejnej organizácii Ukrajinský protiútok.

„Skákal mi po chrbte”

V momente posledného rozhovoru s Lisogorom už Sanovský nebol v Azove, ale zúčastnil sa cvičenia v iných útvaroch národnej gardy a ukrajinskej armády. Bol definitívne sklamaný oficiálnym vládnym kurzom. „Každým rokom je to horšie a horšie, v zóne ATO dochádza k opilstvu a rabovaniu. Vojaci zostávajú bez zásob, zato v Kyjeve politici kradnú celé vagóny,” vysvetľuje Sergej.

Dostal nápad — organizovať protestnú akciu proti politike v zóne ATO, proti pozemkovej a penzijnej reforme a priviesť na ňu bývalých veteránov — členov ATO. Podal žiadosť o schválenie akcie vedeniu mesta a to ju prijalo. Ale protestná akcia sa neuskutočnila.

„10. júla 2017 mi vyrazili dvere na byte. Ľudia v uniforme kričia „SBU”. Žiadne povolenie k domovej prehliadke, žiadne dokumenty! Neodporoval som, ale aj tak ma silno zbili. Jeden mi doslova skákal po chrbte,” spomína Sanovský. V byte bola v tej chvíli Sergejova tehotná manželka Taťjana.

Sergeja odviezli do budovy SBU, kde s ním najskôr hovoril vyšetrovateľ a potom pracovníci oddelenia kontrarozviedky. „Nútili ma, aby som sa priznal k absurdným veciam. Že som plánoval štátny prevrat, vraždu prezidenta a ministrov. To je nezmysel! Ale oni požadovali priznanie k tomuto nezmyslu a nahrávali to na video. A hlavne požadovali, aby som s nimi spolupracoval,” rozpráva.

Jedným z pracovníkov bol práve ten Alexandr Poklad, s ktorým Sergeja zoznámil Lisogor. Práve ten ho začal mučiť — prevážne dusiť. „Pre človeka je hrozné zostať bez kyslíka. U nás sa väčšinou dusí. To funguje,” hovorí Sanovský. Potom mu navliekli plynovú masku a pustili do hadice korenistý plyn. Bili ho elektrošokom a krútili chrbticu. Sergej súhlasil, že všetko podpíše a po dvanástich hodinách mučenia a bitia ho pustili.

„Mysleli, že ma dostali, ale ja som prešiel do útoku,” hovorí Sanovský. Nafotil zranenie súčasne v niekoľkých lekárskych klinikách a podal oznámenie vo veci únosu a mučenia k Národnému protikorupčnému úradu Ukrajiny (NPUK). Na úrade sa odmietli týmto prípadom zaoberať, a preto advokát Sanovského Sergej Titorenko zo združenia Fortecija podal žalobu k súdu. Konanie bolo nakoniec zahájené a predané z NPUK na vojenskú prokuratúru.

Zatiaľčo advokát jedná so súdom a prokuratúrou, Sanovský sa rozhodol stiahnuť. Zmenil telefón, najskôr sa skrýval v cudzích bytoch v Kyjeve, potom odišiel do Podnestria a odtiaľ do Moldavska. Tam žil niekoľko mesiacov, manželka k nemu prichádzala.

„Raz mi na WhatsApp zavolal Poklad. Povedal, že vie, kde som a že on je tiež v Kišiňove. Povedal, že sa musíme stretnúť. Že s nimi musím spolupracovať, inak to bude veľmi zlé. Zrejme trestné stíhanie zo strany prokuratúry je pre nich veľmi nebezpečné a oni chceli, aby som vzal svoje slová späť. Akoby som súhlasil so stretnutím, dohodli sme sa na zajtra na 12:00. Pre každý prípad som sa poistil tým, že som nahral videorozhovor a odišiel som s manželkou do Bulharska,” spomína Sergej.

V Sofii dostal Sanovský správu od advokáta Titorenka, že nutne musí odísť niekam ďaleko, najlepšie do Ázie a prečkať to. Potom advokát prestal brať telefón. „U neho a jeho mamy začali robiť domové prehliadky, myslím, že sa vyľakal,” hovorí Sanovský.

Sergej sa rozhodol skryť v Myanmarw, vybavuje si elektronické vízum. Ale len tak opustiť Bulharsko sa nedarí. Na letisku na pasovej kontrole je i s manželkou zadržaný. Policajný dôstojník hovorí, že je to na žiadosť Interpolu. Ale na žiadne ďalšie otázky neodpovedá. Sanovský sa preto rozhodne požiadať o politický azyl.

„Úplne vyvalil oči. Okamžite ma prepustili, doviedli k lietadlu. Škandál nemajú zapotreby. A zadržali ma najskôr na základe neformálnej dohody s SBU. Držali by ma a potom predali našim. Z Bulharska vyvážali ľudí na Ukrajinu v kufri auta,” hovorí Sergej.

Z Myanmare sa Sergej pokúšal spojiť s advokátom, ale márne. Vyoperovali mu chrbticu poškodenú počas vypočúvaní. Chcel tam požiadať o politický azyl, ale v misii OSN mu vysvetlili, že v zákonoch Myanmaru taký pojem vôbec neexistuje.

Teraz si Sergej a jeho žena vybavujú politický azyl vo Švédsku a sú pod policajnou ochranou.

Rangún — Bangkok — Štokholm — Moskva