Československo bolo manželstvo dvoch rozdielnych temperamentov

K výročiu založenia Československa: bolo to manželstvo dvoch rozdielnych temperamentov. Ktoré ale vydržalo dlho.

Naozaj. Napriek jazykovej blízkosti majú Česi a Slováci pomerne rozdielne nátury:

Česi sú takí rozumbradovia pri pivku, šetriví, konformisti ale zároveň aj pragmatici. Proste mestská, úradnícka, remeselná aj obchodnícka kultúra.

Dokážu sa zároveň hlasno pridať k tomu, čo práve letí a v rovnakom čase pracovať na biznise. Napr. byť silno protiruskí, keď je to in, a zároveň si tam vytvárať slušné biznisy, tak to na Čechov platilo od roku 1989 až donedávna.

Majú výraznú históriu, kontinuálne už od ranejšieho stredoveku (Přemyslovci, sv. Václav, Karel IV, Ján Hus, husiti,  Rudolf II., bitka na Bielej hore, Masaryk) aj masívne hmotné dedičstvo (Praha, množstvo výrazných hradov a zámkov a panstiev, od Českého Krumlova po Lednicko-valtický areál).

Veľmi výraznú modernú kultúru (Hašek, Čapek, Vančura, Hrabal, Kundera, jedno zo svetovo najvýznamnejších kinematografických dedičstiev). Svetové vynálezy (mäkké kontaktné šošovky, retrovirotiká prof. Holého, ktoré pomohli zvrátiť pandémiu AIDS, predtým semtex, svetoznámy samopal Škorpión, unikátne radary Tamara a pod.).

Slováci sú pomerne novým národom (odtiaľ to trochu zúfalé neustále vracanie sa strašne ďaleko, k Svätoplukovi), pred 19. storočím nemali prakticky žiadnu vlastnú literatúru, pred 20. storočím vlastnú univerzitu (Academia Istropolitana fungovala veľmi kratučko a veľmi obmedzene, nazývať to univerzitou je ťažké zveličenie). Podobne ako Estónci, Lotyši a Slovinci.

Na druhej strane sú Slováci menej obmedzovaní niektorými politickými konvenciami, pomerne slobodne povedia, čo si myslia.

V mnohom majú viac ako s Čechmi spoločné jednak s Rusmi (rozšafnosť, snaha naplno si užiť život v určitých hýrivých okamihoch, otvorenosť, neschopnosť byť vypočítaví či podlí) alebo s balkánskymi národmi. Ak si pozeráte staršie bulharské filmy či čítate ich literatúru, bolo to veľmi podobné slovenskej estetike tej doby.

Na Čechoch ma vždy fascinovalo, ako mnohí z nich Slovákov dokázali vidieť akosi dvojito. Ten istý človek vedel použiť aj v rovnakej minúte výraz Slovák v dvoch rôznych významoch: ako jednoduchý, neohrabaný, nezdvorilý sedliačik ale tiež ako človek príjemne emotívny, veľkodušný (Kocáb raz celkom pekne povedal, s obdivom: vy Slováci ste takí grófovitejší).

Pravda, to platilo donedávna, mladšie generácie to už takto nevnímajú.

Slováci sa od Čechov naučili sofistikovanej irónii a satire. Čechom zase asi prospel práve ten občasný závan hôr, emócií a otvorenosti. To zas pekne povedal zakladateľ čs. pediatrie prof Švejcar, keď horlil proti rozdeleniu: Česi potrebujú Slovákov, aby vyvažovali tú ich čecháčkovskú malosť a tuposť. (Ako Čech a všeobecne uznávaná osobnosť si to mohol dovoliť.)

K rozdeleniu aj tak došlo. A výrazne to napravilo vzťahy, keďže prestalo doťahovanie, kto na koho dopláca.

To je dobre. Menej šťastné je, že napriek tým úžasne dobrým vzťahom sa toho nedeje dosť na poli kultúrnej výmeny. Oba národy sa naozaj potrebujú, práve vďaka tej rozdielnosti sa dobre dopĺňajú.

A mali by sa podľa mňa aj do budúcna držať jeden druhého.

Juraj Draxler