Od 13. septembra máme nového ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí. Poďme sa lepšie pozrieť, kto bude šéfom slovenskej diplomacie (ak sa tá servilná služba západnému panstvu vôbec bude dať nazývať diplomaciou).

Rastislav Káčer (57 rokov) vyštudoval organickú chémiu na Chemicko-technologickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej a potom, po tzv. Nežnej revolúcii v rokoch 1991 – 1995 medzinárodné vzťahy na Univerzite Komenského v Bratislave. Súčasne však už od roku 1992 bol na Ministerstve zahraničných vecí SR (MZVaEZ), kde sa už v roku 1994 stal vedúcim oddelenia analýz a prvým tajomníkom Misie SR pri NATO v Bruseli.

V roku 1998 už bol šéfom odboru analýz a plánovania a v roku 1999 generálnym riaditeľom sekcie medzinárodných organizácií a bezpečnostnej politiky MZVaEZ. V ďalšom období bol mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom SR v USA (2003 – 2008), Maďarsku (2013 – 2018) a Českej republike (2020 – 2022).

Tomu sa hovorí raketová kariéra…

Okrem toho v rokoch 2001 – 2003 bol aj štátnym tajomníkom Ministerstva obrany SR, kde sa zúčastňoval rokovaní o vstupe Slovenska do NATO. Bol tiež prezidentom a predsedom správnej rady Slovenskej atlantickej komisie (2008) a viceprezidentom medzinárodnej mimovládnej Asociácie Atlantickej zmluvy v Bruseli (2007 – 2011). Spoluzaložil a predsedal organizácii Globsec. Teda vidíme, že väčšieho bojovníka za vec euroatlantizmu Slovensko už asi ani nemá, dokonca aj Jaroslav Naď môže blednúť závisťou.

Jeho azda najvýznamnejším životným dielom bol vstup Slovenska do NATO, na ktorom má podstatnú zásluhu. Členstvo v NATO je podľa neho kľúčové pre normálny vývoj štátu a na svojom facebooku s dojatím spomína na chvíľu, keď Slovensko prijali do tejto zločineckej organizácie:

„Bol trochu zamračený deň, Washington zaplavený kvitnúcimi sakurami a magnóliami. Predseda vlády Dzurinda pricestoval a mal som tú česť odprevadiť ho do budovy Ministerstva financií, kde sa konala prístupová ceremónia. Kráčal som s ním k dverám, kde ho čakal americký minister zahraničia Collin Powel, podal som mu dosky, v ktorých boli vložené doklady o ratifikácii a pristúpení k zmluve. Dve strany, 14 rokov práce mnohých. Bol to silný moment. O chvíľu na to sme sa presunuli do Bieleho domu, kde Mikuláš rečnil na veľkom zhromaždení v mene všetkých premiérov nových štátov NATO. Bol to krásny deň a bol som skutočne hrdý na svoju krajinu a svoju vládu.“

Kresťanský demokrat

Hlási sa k slušnosti a politickej korektnosti, ale to mu nebráni nevyberane opľúvať bývalého predsedu vlády, predsedu opozičnej strany Smer-SD Roberta Fica alebo maďarského premiéra Viktora Orbána, nehovoriac už o niektorých politických silách z národniarskej opozície alebo ruskom prezidentovi Vladimírovi Putinovi.

O svojom politickom presvedčení hovorí, že je liberálny konzervatívec, prirovnáva sa k nemeckým kresťanským demokratom z mainstreamového krídla (to sú tí euroslniečkari tváriaci sa ako konzervatívci, ktorých je plný Brusel). Hlási sa ku kresťanskému vierovyznaniu.

Pokiaľ ide o jeho postoj k LGBT agende, v tejto súvislosti sa dostal do širšieho povedomia verejnosti, keď dal v roku 2016 na zábradlie balkóna veľvyslanectva v Budapešti vyvesiť dúhovú vlajku.

Nevedno čo všetko vplýva na jeho inšpiráciu, ale pre istotu sem dajme aj tento tohtoročný úryvok z jeho facebooku: „Moja – inak prísna koučka – mi ráno do kávovej šálky naleje štedro Roku gin. Lebo pohľad z okna pripomína nórske fjordy a nie balkánske jazero. A ja varím kávu. Gin som zabudol vypiť, ale myslel som že som vycucol. A hovorím si – akú mám stále dobrú chuť ginu v ústach keď pijem kávu. Nie. Iba som nechtiac zistil, že káva s nedopitým ginom a tatramliekom je bomba.“

Aj takto sa dá pozerať na SNP

Na tom svojom facebooku on vo všeobecnosti píše zaujímavé veci. Pri príležitosti menovania ministrom sa vyznal z lásky ku svojej vlasti. V tom istom statuse to, do čoho ide, nazval „mrdníkom“. Ako titulnú fotografiu má záber na pražský Karlov most.

Niektoré jeho statusy sú ľudské, citlivé, ale z iných srší zúrivá nenávisť voči opačným politickým názorom. Tak napríklad pri príležitosti SNP napísal: „Asi od konca vojny nebolo výročie SNP, ktoré by malo väčší aktuálny odkaz. Útok Ruska na nášho suseda Ukrajinu, postavený na podobných ambíciách, ako útok Hitlerovského Nemecka na Československo je mementom, že história sa môže opakovať.“

A pokračuje: „Som rád, že Ukrajinu sme v tomto boji s ruským fašizmom nenechali osamotenú. Okrem jediného európskeho autokrata, celá EÚ a NATO podporujú odpor Ukrajiny a ich boj za slobodu.“ Pripomeňme, že v pozícii ministra zahraničia bude musieť udržiavať aj vzťahy s Maďarskom (o vzťahoch s Ruskom už nemá zmysel hovoriť).

„Bohužiaľ sme dnes videli, že presne tak, ako Hitlerovské Nemecko malo svojich obdivovateľov, podporovateľov a kolaborantov – tak dnes sa celkom slušne odkopáva aj slovenská piata kolóna. Nevadil by im ruský diktát, aj kus územia by oželeli, len nech majú svoju novú vazalskú autokraciu. Žiadna podlosť im nie je dosť nízka, žiadna úbohosť dosť nedôstojná. História ich raz bude súdiť rovnako, ako Tisu, Tuku a podobných.“ Hm, nevymenil pán Káčer náhodou omylom slovíčko „americký“ za slovko „ruský“?

Láska ku všetkému slovenskému a slovanskému

Pri príležitosti 21. augusta pred niekoľkými rokmi napísal, že je to „pamätný deň slovanskej vzájomnosti“, a zhrozil sa z množstva ľudí, ktorí majú iný než euroatlantický svetonázor: „Explózia mozgožrúta červeného, ktorý u nás úspešne mutuje na poddruh mozgožrút hnedý, je katastrofálna. Dnes tu máme novú armádu slovanských trolov, vlastne bratov.“ Tohto roku k tomu okrem iného dopísal: „Mozgožrútovi sa darí. Slovač otupieva viac a viac. A tí, čo pred 6 rokmi mlčali sa dnes otočili otvorene na stranu agresora a stratili aj posledné zábrany a hanbu.“

Inokedy, bolo to 17. mája, písal o tom, ako prezidentka Čaputová absolvovala v Brne akúsi diskusiu. Rozplýval sa nad jej kvalitami a potom napísal: „Krásna historická budova divadla, sympatickí, usmievaví hostia, skvelí hostitelia, normálny, civilizovaný svet. Taký kontrast k ukričanému davu s krvavými a opuchnutými ksichtami, mavajúcimi sovietskymi vlajkami, utierujúcimi si sople do slovenskej, vulgárne nadávajúcimi vo frustrácii zo svojej tupoty a agresivity.“

Akiste nemal na mysli protest za prepustenie disidenta Juliana Assangea, ktorý sa konal v ten deň, ale možno mal pred očami prvomájovú demonštráciu na Slovensku. O tej 2. mája napísal: „Dobre že som nebol na 1. mája doma v Nitre. Lebo to, čo som videl v televízii – to bol taký nízky, odpudivý, odporný primitivizmus, hulvátstvo a všiváctvo, aké som ešte nikdy na Slovensku nevidel. Nikto kto stál hore, do verejného života nepatrí. Ani o dobytok by som ich nenechal starať sa. Ani šialené kravy by si to nezaslúžili. A tých 2500 dovezených kusov dobytka do slušnej spoločnosti nepatrí tiež.

Ak aj niekto prišiel, kto necíti komfort zo súčasného stavu politiky a chce ho kritizovať – a po prvých vystúpeniach hneď neodišiel – tak je sám úbohý humusák a spolupáchateľ. Kto s týmto smradľavým bahnom našej krajiny sympatizuje, nech sa nepriblížuje bližšie, ako na dosah palice.“ Čo dodať? Skrátka, diplomat.

O tom, že je to diplomat na európskej úrovni, svedčí aj jeho status z 25. apríla: „V piatok som sa spolu s veľvyslancami Ukrajiny, Litvy, Lotyšska, Estónska a Poľska zúčastnil odhalenia novej tabule označujúcej premenovaný úsek ulice pred veľvyslanectvom Ruskej federácie. Zastupiteľstvo Prahy na základe návrhu mestskej časti Praha 6 zmenilo názov ulice na “Ukrajinských hrdinov”. A viadukt na konci ulice nazvali “Skakunův most”. Po ukrajinskom vojakovi, ktorý položil život pri zničení mostu na prístupovej ceste na Kyjiv. Ruská ambasáda má teraz na výber z dvoch adries. Námestie Borisa Nemcova, alebo ulica ukrajinskych hrdinov.“

Aké posolstvo nám odovzdáva voľba Káčera za ministra zahraničia?

Niet pochýb, že Rastislav Káčer je jedným z najťažších kalibrov, aké ukroatlantická mašinéria na Slovensku vôbec má k dispozícii. Z toho vyplýva niekoľko záverov.

Ak dali na tento post toho najoddanejšieho zo služobníkov Ríše práve v čase, keď sa proamerická koalícia otriasa v základoch a aktuálna menšinová vláda môže kedykoľvek skončiť, znamená to, že sú v ťažkej personálnej núdzi. Tých naozaj oddaných kádrov zasvätených do hlbín a tajov demokracie a euroatlantizmu je na Slovensku zrejme žalostne málo.

Ak dali na tento post toho najoddanejšieho zo služobníkov Ríše, a nie iba niekoho „do počtu“, kým sa nevymení vláda, tak to tiež ukazuje, že ide o veľa. Predsa len, o všeličom sa v Bruseli bude hlasovať a je dôležité, aby Slovensko bolo „na poriadku“, aby bolo spoľahlivým kolieskom v súkolí.

A napokon, ak OĽaNO siahlo po takomto človeku, je to prejav maximálnej poslušnosti voči transatlantickému pánovi. To môže znamenať dve veci: buď sa Matovič kŕčovito snaží ukázať lojalitu, aby ešte dostal šancu, alebo už si netrúfol odporovať a Naď a veľvyslanectvo si to urobili takto, lebo jednoducho mohli.

Ivan Lehotský