Kristína Machová: Asimilujú sa utečenci, alebo asimilujú nás?

Bratislava 22. októbra 2015 (HSP/Foto:TASR/AP-Darko Vojinovic)

V médiách rezonuje problém utečencov, ktorí teraz zaplavujú Európu a názory na tento problém sa veľmi rôznia. Takejto situácii sme v minulosti nečelili. Neexistujú žiadne precedensy, doterajšie pravidlá a dohody akoby neboli dosť účinné a nedodržujú sa. Napríklad dohoda o zabezpečení Schengenského priestoru. Vyvstávajú tu otázky ako: Prečo sa to stalo? Sú postoje Európy dobré? Ako máme na túto situáciu reagovať? Čo môžeme očakávať?

Ako sa to teda mohlo stať?

Po prvé, zahraničná politika západnej Európy a USA v krajinách, ako napríklad Líbya a Irak, bola chybná. Spôsobila pád vlád, vákuum sily, anarchiu a rozložila kontrolu hraníc. V tomto nepokojnom regióne sa suniti (nasledujú Alího, bratranca proroka Muhammada) a šiiti (nasledujú vodcu Abu Bakr) sporia o to, kto má byť nasledovníkom Mohameda. Keď USA prestali podporovať Saudskú Arábiu a presunuli sa do Iraku, zväčšilo to napätie medzi sunitmi a šiitmi.

Po druhé, od začiatku tohto problému bola politika Európskej únie reaktívna nie preventívna, okrem iného aj kvôli nejednotnosti postojov štátov EÚ. Európa iba  reagovala na to čo sa stalo, napríklad reguláciou hraníc, namiesto toho, aby sa snažila problémom predísť, spoluúčasťou na riešení nepokojov a anarchie tam, kde vznikli.

Hromadné oznamovanie zatvárania hraníc vyvolalo vlnu utečencov, ktorí to chceli stihnúť ešte pred ich uzatvorením. Táto neprimeraná reakcia Európskej únie mala paradoxný dopad na prívaly utečencov, ktorých počty sa neznížili ale naopak zvýšili.

Po tretie v roku 2013 bol vytvorený záchytný tábor pre utečencov na talianskom ostrove Lampeduza. Operácia, ktorá spustila zachraňovanie utečencov v mori – Mare Nostrum trvala cca rok. V dôsledku toho vznikla nová forma podnikateľskej činnosti a to „prevádzačstvo“. V roku 2014 pre pád vlády v Líbyi, všetci prevádzači ešte zvýšili svoju aktivitu a operácia Mare Nostrum skončila. V roku 2015 sa zachraňovanie znova začalo po tom, ako sa objavila fotka utopeného chlapca v novinách.

Štvrtou príčinou bol neúspech humanitárnej odpovede susediacich krajín Sýrie a ďalších konfliktných krajín. Turecko prijalo cca 1,9 mil. utečencov zo Sýrie a Líbye. Taktiež Libanon (1.1 mil.) a Jordánsko (0.6 mil.) absorbovali utečencov zo Sýrie. Ale aj v samotnej Sírii žije asi 10 mil. utečencov v inej časti vlastnej krajiny. Okolité krajiny sú saturované a je pre nich nemožné absorbovať ďalších utečencov. Naviac v roku 2014 „Word Food Program“ znížil potravinovú pomoc a cca 1 mil. ľudí ju prestalo dostávať.

V Líbii sú v utečeneckých táboroch tak strašné podmienky, že pre utečencov, ktorí sa odtiaľ dostanú živí je nemysliteľné vrátiť sa domov znova cez Líbiu a radšej volia riskantnú cestu cez Stredozemné more. Podmienky pašerákov sú tiež neľudské. Ponúkajú diverzifikované služby (rodinné balíčky, za príplatok plávaciu vestu alebo lístok na palube, keďže v podpalubí im hrozí udusenie), cesta po súši je tiež vyčerpávajúca. Ľudia, ktorí sa dajú za takých podmienok na cestu, utekajú naozaj pred vojnou, smrťou, hladom ale niektorí aj preto, aby si polepšili. Neutekajú preto, lebo chcú islamizovať Európu. To ale neznamená, že konečným dôsledkom tejto utečeneckej krízy nebude islamizácia Európy.

Nesúhlasím s postojom EÚ

Ekonómovia tvrdia, že migranti majú vo všeobecnosti na ekonomiku krajiny pozitívny vplyv. No nemusí tomu byť tak aj teraz. Myslím si, že v tejto situácii nebolo veľmi štátnické pozývať utečencov do Európy ústami nemeckej kancelárky Merkelovej. Aj bez tohto pozvania by bolo prišlo do Nemecka dosť utečencov, aby „zachránili“ nemeckú ekonomiku trpiacu klesajúcou populačnou krivkou. Toto pozvanie, ale aj ďalšie vyššie spomínané príčiny, uviedli do pohybu masy, s ktorými si teraz Nemecko samotné už neporadí. Aj keď je možné,  že toto pozvanie ovplyvnilo počty utečencov len čiastočne. Je taktiež možné, že vyjadrenia Merkelovej mali slúžiť na zmenu postoja štátov ako je Slovensko, ktoré odmietajú kvóty. Celá táto utečenecká dráma sa môže Nemecku vymknúť z rúk resp. sa to už deje a my o tom nie sme informovaní, aby nevznikla panika. Logicky sa očakáva od ostatných krajín Európy aj od nás, aby sme pomohli. A to by sme mali robiť! Tak ako vieme a vládzeme. Nemôžeme jednou rukou prijímať dotácie a druhou si zakrývať oči pred problémami Európy, ktorej sme súčasťou. Môžeme byť kritickí, môžeme mať na riešenie iný názor, ale musíme byť solidárni.

Znepokojujúce je reálne nebezpečenstvo nárastu zločinnosti a chorobnosti, ktorého rozsah dnes nevieme odhadnúť. Objavili sa informácie o vzmáhajúcej sa zločinnosti v utečeneckých táboroch, o náboženských vojnách medzi samotnými utečencami (odkaz nižšie), taktiež z lekárskych kruhov unikli informácie o šírení chorôb, ktoré sa u nás nevyskytujú a nevieme ich veľmi liečiť. Mohlo by nás upokojiť, že utečenci sú v rámci azylového procesu prehliadaní lekármi už pri vstupe do EU. Príkladom sú aj naši lekári z Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, ktorí operujú na maďarských hraniciach.

Ďalšia znepokojujúca otázka je, koľko z týchto utečencov, ktorí atakujú hranice EU v nevídanej miere, uteká naozaj pred hrozbou straty života a koľko z nich iba využíva príležitosť zariadiť si život lepšie. Kľúčové je rýchlo a dobre rozpoznať obete vojnových konfliktov, teda utečencov, od ekonomických migrantov, či dokonca zločincov, ktorých výskyt v týchto vlnách ľudí s neznámou minulosťou nemôžeme vylúčiť. Politici deklarujú, že špekulantov budú bez milosti vracať do domovských krajín, ktoré tiež nie je také ľahké identifikovať, keďže často nemajú alebo zatajujú identifikačné preukazy. Na druhej strane je pravda, že keď predstierajú, že sú z nejakej krajiny, neznalosť reálií danej oblasti ich môže prezradiť. Hlavne je potrebné nájsť spôsob ako to navracanie do domovských krajín urýchliť. V jednom videu bol záber utečenca prechádzajúceho maďarskou hranicou, ktorý reportérom povedal: „Vrátime sa späť, keď nám v našich krajinách urobíte poriadok.“ Čo keby nikam neutekali a urobili si poriadok doma sami? Áno, ja viem, nie je to také jednoduché. Faktom ostáva, že nemáme predstavu, ako dlho táto utečenecká kríza potrvá a koľko miliónov ľudí z vojnou zmietaných oblastí napokon v Európe skončí. Dnes tu nevidím žiadnu víziu skorého zastavenia tohto prílevu.

Celý problém pretrváva už roky a až toto leto, keď to začalo nadobúdať nezvládnuteľné rozmery, sa začalo verejne diskutovať o možných riešeniach, napríklad, že stredozemné more budú brázdiť vojnové lode a pokúsia sa rozbiť prevádzačské gangy. Dobre, dobre. Ale nemohli to robiť už celé leto? A čo prevádzači, ktorí operujú na súši? Čo sa zatiaľ nestalo, je vyriešenie situácie priamo v Sírii a iných ohniskách nepokoja. To všetko vyvoláva vo mne pocit ohrozenia, lebo sa mi zdá, že politická reprezentácia robí málo, aby ochránila vlastné obyvateľstvo a problémy utajuje a zametá pod koberec. Ja chápem, že nechcú vyvolávať fóbie. Ale na druhú stranu ma uráža, že sa predpokladá, že máme ostať nevedomí, lebo by sme to nezvládli. Čo by sme nezvládli? Pravdu? Že Európa je slabá, a že nedokáže zastaviť obohacovanie sa prevádzačov, prievozníkov so smrťou, tento obchod s ľudským nešťastím?

Máme právo sa brániť, keď ide o budúcnosť našich detí

Keď už hovorím o politikoch nedá mi nespomenúť jeden pojem a to je „politická korektnosť“. Môže politicky korektná EU bojovať s politicky nekorektným nepriateľom, ktorý vyberie od chudákov posledné peniaze, dovezie ich k brehom EU a tam ich nechá napospas Európanom, ktorí nemajú inú možnosť ako ich zachrániť? Ľudskosť Európanov ich robí v tejto hre bezbrannými. Je politická korektnosť ešte korektná, keď politici zo strachu, že budú označení za politicky nekorektných ignorujú trestnú činnosť prisťahovalcov? (Napríklad násilie v utečeneckých táboroch v Nemecku). Práve kvôli tomuto druhu politickej korektnosti, dosiahlo znásilňovanie detí v anglickom meste Rotherdam obludné rozmery a tak bola radnica mesta Rotherham rozpustená a mesto sa nachádza pod nútenou správou vládnych komisárov. Viac v príspevku „Čo priniesol multikulturalizmus v Británii? (Rotherham 27. júla 2015). (Viac o tom TU). Podobné veci sa dejú aj vo Francúzsku a severnej Európe. Prečo musia deti v Nemecku preobliekať utečencom postele aj keď to môže ohroziť ich zdravie? Prečo to nemôžu robiť utečenci sami?

Ako máme reagovať?

Jedna vec je istá. Ak sme ešte ľudia, musíme pomáhať ľuďom utekajúcim od vojnového konfliktu a z domova, kde zanechali všetko čo mali, ktorým ide o život. Na druhej strane tí, ktorým sa poskytuje pomoc, by mali byť za ňu prirodzene vďační. Ale zdá sa, že utečenci ju očakávajú ako čosi samozrejmé (sľúbené?) ba priam až vyžadujú ako niečo, na čo majú právo. A to je znepokojujúce. Z tvári utečencov, ktorých som videla v televízii a na videách, vďačnosť nevyžarovala. Predpokladaná vďačnosť nie je v súlade s vyjadreniami typu „This is Europe? This is Europe?“ v štýle rozčuľovania sa nad nedostatočnými službami v päť hviezdičkovom hoteli. Viem, že sú doráňaní vojnou, unavení a chorí z dlhého pochodu a na mori skoro prišli o život, ale to im nedáva právo nárokovať si. Podobne nie je fér prijímať pomoc od niekoho, kým v skrytosti pohŕdajú, lebo to je žena, ktorá mala sedieť doma a obskakovať vlastného muža, alebo je to neverec iného vierovyznania.

Moja babička bola počas druhej svetovej mladá žena s troma deťmi a poskytla jedlo a úkryt každému, komu len mohla. Aj po vojne, každý žobrák dostal u nej najesť a mohol sa v zime ohriať. Neviem, či by to bola robila, keby sa jej boli vyhrážali, že ublížia jej alebo jej deťom. Aj tí bezdomovci vtedy boli doráňaní a ubolení, ale svoj stav prijímali s pokorou. A práve túto pokoru som nevidela na tvárach utečencov. Mnohí z nich očakávajú, že keď budú v Európe, budú mať všetko zadarmo v rámci štedrého sociálneho systému. Na druhej strane, nemáme právo predpokladať, že sa chcú priživiť na našej práci, keď ich nepoznáme. Napokon, to či budú v budúcnosti utečenci u nás pracovať závisí aj od pravidiel, ktoré my zavedieme.

Čo môžeme očakávať?

Podľa môjho názoru, problém prijímania týchto utečencov nespočíva ani tak v tom, že by sme príliš schudobneli. Možno napokon prišiel čas, aby vyspelý svet vrátil krajinám (bývalým kolóniám?), z ktorých nerastného bohatstva roky ťažil, to čo im vlastne patrí. Možno prišiel čas, aby sme platili za to, ako sme si v rámci boja proti terorizmu vytvorili nárok zasahovať do vnútroštátnych konfliktov iných krajín. Ale to sa týka aj USA! Preto si myslím, že aj USA by sa mali zapojiť do riešenia utečeneckej krízy, lebo hospodárske oslabenie EU by malo negatívny dopad aj na hospodárstvo USA, kvôli hustej sieti ekonomických vzťahov.

Teda problém, ktorého sa ja obávam, je fakt, že absorbovanie týchto utečencov v miliónoch môže zmeniť kultúrnu a kresťanskú podstatu Európy. Dnes sa veľa hovorí o tom, že máme asimilovať utečencov. Ale asimilovať nemôžete niekoho, kto sa nechce prispôsobiť spoločnosti, v ktorej žije. Doteraz asimilácia v Európe nikdy neprebehla úspešne. Napokon sa môže stať, že v konečnom dôsledku o mnoho rokov asimilujú oni nás v našej vlastnej krajine. Je pravda, že nezáleží na náboženstve ani rase ľudí, ktorých zachraňujeme. Ale tí, ktorí zachraňujú majú predsa tiež právo ochraňovať a zachovať si svoje hodnoty. Teoreticky sa môže stať, že nové kultúry budú v dobrých podmienkach populačne vzrastať, čoho EU zdá sa nie je schopná. Potom by sa mohlo stať, že moje vnučky budú musieť nosiť „burku“ a dodržiavať právo „sharia“ a budú musieť tajiť svoje náboženské cítenie, ako sme museli my za socializmu. Avšak triezve odhady hovoria, že k niečomu takému minimálne do 50 tých rokov tohto storočia nedôjde. Taktiež politológovia tvrdia, že keď sa populačne výkonná kultúra imigruje do populačne menej aktívnej kultúry, jej populačná aktivita začne klesať.

Alebo máme ideálnu predstavu o EU, aká ona v skutočnosti nie je, a teraz sa bojíme, že ju  stratíme? Preto túto predstavu o EU a jej hodnoty vyťahujeme v debatách? Ako je to s náboženstvom? Je EU ešte kresťanská, keď vás nepustia do mnohých kostolov v Anglicku, kým nezaplatíte vstupné, ako by ste šli do múzea (York, Frankfurt nad Mohanom)? Keď mnohé kostoly západnej EU zívajú prázdnotou alebo sú z nich hotely? Keď na cintoríne uprostred mesta rozložia príležitostné trhovisko (Edinburgh)? Stojí EU o svoje kresťanské hodnoty a tradície? Je z tohto hľadiska Európa prázdna a tak je tu čas, aby bola vyplnená niečím novým, napríklad Islamom a nechala sa ním pretvárať? Alebo prišiel čas, aby sme si uvedomili, čo by sme mohli stratiť, a budeme za to bojovať a to napomôže zázraku, v ktorom sa fénix zdvihne z popola? Bojovať, ale zbraňami, ktoré ako kresťania, máme k dispozícii: nezištnou pomocou, šírením lásky, mieru, pokoja bez ohľadu na to, čo príde. Aby aj utečenci, nech sú akíkoľvek, cítili túto lásku a ľudskosť. Aby ich to premohlo viac, ako akákoľvek iná zbraň, lebo aj táto utečenecká kríza ukázala, že zbrane a vojny napokon nič nevyriešia.

doc., Ing. Kristína Machová, PhD.