Ruský prezident Vladimir Putin a čínsky prezident Si Ťin-pching sa za posledných 11 rokov stretli viac ako 40-krát a právom sa nazývajú „starými priateľmi“. Napriek tomu ich posledný samit v Pekingu (16. a 17. mája 2024), ktorý sa konal pri príležitosti 75. výročia nadviazania bilaterálnych diplomatických vzťahov, vyniká ako azda najvýznamnejšie stretnutie týchto lídrov.

Vzhľadom na geostrategickú a geoekonomickú váhu Číny a Ruska nie je ich „bezhraničné bratské priateľstvo“ len dvojstrannou záležitosťou. Týka sa celého sveta vrátane Indie, ktorá má s oboma krajinami významné vzťahy v paradigme „jin-jang“ (jin a jang je v čínskej filozofii štádium počiatočnej kozmogenézy, ktoré sa prejavuje vzájomným nadobúdaním vlastností dvoch protikladov; graficky je to znázornené spojením dvoch entít bielej a čiernej farby. – Poznámka: red.).

Etapy rusko-čínskych väzieb

Za posledné dve storočia prešli rusko-čínske vzťahy minimálne piatimi etapami. V 19. storočí cárske Rusko využilo slabosť Číny na expanziu smerom k Tichému oceánu, zatiaľ čo Sovietsky zväz si tieto územia naďalej udržiaval. Po vzniku Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) v roku 1949 nasledovalo desaťročie „kominternovského bratstva“, ale toto priateľstvo bolo narušené ideologickými a geopolitickými rozdielmi, ktoré čiastočne spôsobil útok Číny na Indiu v roku 1962. V roku 1969 došlo k ozbrojeným zrážkam medzi ZSSR a Čínou v súvislosti s hraničným sporom na rieke Ussuri.

Štvrtá fáza sa začala v roku 1972 dramatickou návštevou amerického prezidenta Richarda Nixona v Pekingu, ktorej cieľom bolo odtrhnúť Čínu od východného bloku vedeného Ruskom. Následná zmena mocenskej paradigmy naklonila Čínu smerom k Západu, ktorý podporoval Deng Xiaopingove „štyri modernizácie“ v presvedčení, že „prosperita urobí z Číny liberálnejšiu spoločnosť“. Napriek brutálnemu potlačeniu protestov na Námestí nebeského pokoja v roku 1989 zo strany Pekingu Západ v nasledujúcich troch desaťročiach naďalej hojne zásoboval Čínu investíciami, technológiami, prístupom na trh a diplomatickou podporou, čím sa z ČĽR stala „globálna továreň“. Medzitým sa vzťahy medzi Moskvou a Pekingom zhoršili, a keď sa rozpadol Sovietsky zväz, Ruská federácia, jeho nástupca, stratila väčšinu svojich stredoázijských republík, ktoré sa stali arénou geopolitického súperenia s Čínou.

Súčasná fáza sa začala v roku 2012, keď rastúca zahraničnopolitická asertivita Číny znepokojila Spojené štáty, čo ich prinútilo iniciovať „obrat k Ázii“ a predstaviť politiku tvrdej línie zameranú na zadržiavanie vzostupu Číny a postupné hospodárske oddeľovanie sa od nej. Rastúce trenice so Západom viedli Čínu k tomu, aby sa opäť obrátila na Rusko, a po samite v Pekingu vo februári 2022 obe strany vyhlásili, že ich vzťahy „nemajú hranice“. O niekoľko týždňov neskôr Putin spustil špeciálnu vojenskú operáciu na Ukrajine. Západ nahnevane reagoval stovkami sankcií proti Moskve, ktoré mali Rusko ekonomicky poškodiť. Táto západná blokáda ešte viac posunula Moskvu smerom k Číne, ktorá bola tiež pod rovnakým hospodárskym tlakom Západu. Za posledné dva roky ich zblíženie na protizápadnom základe spôsobilo kvantitatívny a kvalitatívny nárast rusko-čínskych vzťahov. Obojstranný obchod dosiahol v roku 2023 hodnotu 240 miliárd dolárov, čo je o 26 % viac ako v roku 2022. Rusko je v súčasnosti od Číny závislé prevažne ako od trhu pre vývoz energií a zdroja kritických zdrojov, ako sú sankcionované tovary a tovary potrebné pre špeciálnu vojenskú operáciu na Ukrajine. V roku 2023 bolo Rusko najväčším dodávateľom ropy do Číny s priemerným objemom 2,1 milióna barelov denne. Napriek snahám Spojených štátov o uvoľnenie vzťahov s Čínou však v roku 2023 obchodovala s Amerikou v hodnote až 575 miliárd USD, čo je viac ako dvojnásobok obchodu s Ruskom. Pre porovnanie, obchod Indie s USA a Čínou v rokoch 2023 – 2024 predstavoval po 118 miliárd USD. Rovnaký údaj pre obchod Indie s Ruskom je na úrovni 66 miliárd USD.

Odkaz v spoločnom vyhlásení

Na tomto pozadí je pozoruhodné, že v spoločnom vyhlásení o 7 000 slovách vydanom po samite Putin – Si sa nápadne nespomína dvojstranná hospodárska, finančná a vojenská spolupráca. Takáto zdržanlivosť mohla mať jeden z dvoch diametrálne odlišných motívov: buď sa vyhnúť odsúdeniu a sankciám zo strany Západu, alebo zakryť vzájomné nezhody. Je vhodné poznamenať, že počas aprílovej návštevy Pekingu sa minister zahraničných vecí USA Anthony Blinken stretol s prezidentom Si Ťin-pchingom, aby údajne varoval pred vojenskou pomocou Pekingu Rusku. V spoločnom vyhlásení sa tiež vynechávajú všetky otázky dôležité pre Indiu vrátane reformy OSN a otázka Európy sa obmedzuje na „očistenú“ verziu konfliktu na Ukrajine.

Naopak, v texte vyhlásenia sa nachádzajú najtvrdšie útoky na Spojené štáty, ktoré obviňuje z presadzovania „dvojitého zadržiavania“ (Ruska a Číny) a označuje ich za „nekonštruktívne a nepriateľské“ a k „indo-pacifickej stratégii, ktorá má negatívny vplyv na mier a stabilitu v regióne“. Táto polarizácia hodnotení spoločného vyhlásenia je jasným znakom toho, že obaja strategickí partneri zaujali ofenzívny protiamerický postoj.

Pravdepodobný geopolitický vplyv samitu v Pekingu je potrebné analyzovať z krátkodobého aj dlhodobého hľadiska. Z krátkodobého hľadiska by mohol viesť k zintenzívneniu, hoci skrytej, bilaterálnej spolupráce, najmä v oblasti dodávok materiálov dvojakého použitia, ktoré Rusko potrebuje pre svoju operáciu na Ukrajine. Na oplátku sa Čína môže usilovať o výhodnejšie podmienky nákupu ruských surovín, ťažobných práv na Sibíri a prístupu k ruskému know-how v mnohých kritických technológiách, ako je avionika, jadrová energia a vesmír. Čína sa tiež môže usilovať o väčšie uznanie svojej dominancie v Strednej Ázii zo strany Ruska.

Peking môže mať dokonca cynické motívy na skrytú podporu Ruska. Koniec koncov, pokračovanie ukrajinského konfliktu udržiava Rusko v závislosti od Číny a Spojené štáty sa zaoberajú východnou Európou, čo dáva Číne voľnosť na zastrašovanie Ázie.

Z dlhodobého hľadiska môže mať samit ešte hlbšie dôsledky. Hoci by Čína rada pokračovala v priaznivej hospodárskej spolupráci s Ruskom aj so Západom, vnútorné rozpory v želaniach Pekingu môžu túto snahu nakoniec urobiť neudržateľnou.

Predstaviteľ amerického ministerstva zahraničných vecí 17. mája Číne stručne povedal: „Nemôžete mať oboje naraz“. Pokračujúci tlak Západu by mohol Peking prinútiť hrať ruskou kartou v globálnom pokri s vysokými stávkami. V kombinácii s neúnavnou snahou Ríše stredu o globálnu dominanciu by to mohlo viesť k novej studenej vojne zameranej predovšetkým na vytvorenie dôveryhodnej alternatívy ku globálnej eko-politickej architektúre, ktorej od druhej svetovej vojny dominujú Spojené štáty. Prvé obrysy vznikajúcej novej globálnej konštrukcie riadenej Čínou, ako sú BRICS, Šanghajská organizácia spolupráce, Ázijská banka pre investície do infraštruktúry so 109 štátmi a iniciatíva One Belt, One Road so 147 štátmi a hodnotou jedného bilióna dolárov, už existujú a je potrebné ich ďalej rozvíjať. To všetko môže byť predzvesťou začiatku novej globálnej polarizácie.

Vplyv na Indiu

Pekinský samit bude mať pre Indiu ďalekosiahle dôsledky, pretože pre ňu vytvorí výzvy aj príležitosti. Na začiatok musí India starostlivo a objektívne preskúmať hĺbku a trvanlivosť súčasnej fázy vzťahov medzi Ruskom a Čínou vzhľadom na ich nestabilnú minulosť. Obe krajiny majú silných lídrov, hoci HDP Ruska je v súčasnosti menej ako jedna sedmina HDP Číny. Spolu s vojenskou špeciálnou operáciou na Ukrajine a západnými sankciami to všetko stavia Moskvu do pozície nerovnocenného partnera – možno prvýkrát v histórii ich vzťahov. Potenciálna zraniteľnosť Moskvy voči čínskej hegemónii môže Indiu znepokojovať vzhľadom na jej stále veľkú závislosť od Ruska v oblasti obranných dodávok, najmä na pozadí napätia na čínskych hraniciach. Keďže India je najväčším trhom pre ruské zbrane, Moskva má záujem na jeho udržaní. Spoľahlivosť ruských obranných dodávok sa však môže dostať pod tlak Číny.

Hoci má India mnoho pochybností o existujúcej globálnej bezpečnostnej architektúre, nie je isté, že čínska alternatíva by Novému Dillí vyhovovala viac. Lepšou voľbou pre Indiu by mohlo byť dosiahnutie vyššieho postavenia v existujúcom svetovom poriadku, ktoré by zodpovedalo veľkosti a potenciálu Indie.

Pri spätnom pohľade na poslednú studenú vojnu India väčšinou zastávala morálnu pozíciu a často obetovala svoje základné národné záujmy. Namiesto toho, aby sa Dillí sústredilo na svoj sociálno-ekonomický rozvoj a „reálnu politiku“, ktorá je na to potrebná, prejavovalo doktrinálny prístup k otázkam nezapojenia a solidarity s tretím svetom. Toto je už história a tí, ktorí sa z nej nepoučia, sú odsúdení na jej opakovanie.

Nadchádzajúca globálna polarizácia bude mať pravdepodobne iný obsah a dynamickejšie zmeny, ktoré budú spôsobené najmä geoekonomikou a snahou o nové technológie. Na rozdiel od prvej studenej vojny je teraz India významným globálnym hráčom s ťažko získanou „strategickou autonómiou“, ktorá jej poskytuje reálne geopolitické príležitosti. India by mala rozumne využívať svoje silné stránky a prijať ofenzívnejší a flexibilnejší prístup. Keď sa objavia nové príležitosti, musí jasne pochopiť svoje základné dlhodobé národné ciele, prijať primeranú stratégiu a cieľavedome ju presadzovať.

Mahesh Sachdev je bývalý námestník indického ministra zahraničných vecí, trojnásobný indický veľvyslanec v Alžírsku, Nigérii a Nórsku a odborník na globálne energetické otázky.

Prečítajte si tiež:

• Trump: “Putin a Si Ťin-pching sú veľmi inteligentní a mazaní ľudia”