KOŠICE: V Štátnom divadle si pripomenuli 120. výročie narodenia J. Borodáča

Košice 5. júna (TASR) – Spomienkové stretnutie pri príležitosti 120. výročia narodenia zakladateľa slovenského profesionálneho divadla a prvého riaditeľa Národného divadla v Košiciach Janka Borodáča sa dnes uskutočnilo v Košiciach, pri pamätnej tabuli tejto osobnosti na budove Štátneho divadla (ŠD).

Ako v príhovore povedal riaditeľ ŠD Peter Himič, Borodáč postavil košické divadlo na troskách toho, ktoré tu bolo pred vojnou. „V období, keď neboli zabezpečené základné funkcie mesta v roku 1945 dokázal to, čo si dnes ani nevieme predstaviť a na čom dodnes staviame,“ povedal Himič. Ako riaditeľ divadla hľadal aj paralely medzi svojim a Borodáčovým osudom. „Obaja pochádzame z Prešova a obaja máme divadlo v srdci. Ale tu sa paralely končia. Borodáč bol človek, ktorý vždy išiel za svojim cieľom a často mal kvôli tomu problémy. Ale ak si uvedomíme, že v období stalinizmu, aj keď nikdy nebol člen komunistickej strany, postavil základy profesionálneho divadla nielen v Košiciach, pochopíme jeho veľkosť,“ dodal.

Súčasťou stretnutia bola aj vernisáž výstavy Janko Borodáč: Stál pri kolíske slovenského profesionálneho divadla (1892 – 1964). Výstavu pripravil Divadelný ústav v Bratislave ako putovnú a v ďalšej divadelnej sezóne sa predstaví v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, Divadle Jána Palárika v Trnave a v Historickej budove Slovenského národného divadla v Bratislave.

Janko Borodáč sa narodil 18. júna 1892 v Prešove. Povolaním bol učiteľ. Na pražskom konzervatóriu absolvoval dva roky štúdií herectva. V roku 1924 sa po krátkom učiteľskom intermezze vrátil na pozvanie riaditeľa Oskara Nedbala do Slovenského národného divadla. Dominantou jeho činnosti sa stala réžia, ktorá prevýšila herectvo.

K rozvoju slovenského profesionálneho divadla pristupoval uvážlivo, inicioval štúdium herectva a vznik dramatického odboru na vtedajšej bratislavskej Hudobnej škole pre Slovensko. Po vojne Jankovi Borodáčovi odporučili odísť do Košíc, kde sa zanietene pustil do obnovy vojnou zničeného divadla. Jeho realistická režijná orientácia sa pružne stotožnila so socialisticko-realistickým diktátom na začiatku 50-tych rokov a prijala aj jeho ideologický obsah.

Cennejšie umelecké hodnoty rozporuplného obdobia 1949 – 1956 znechali predovšetkým Borodáčove zrelé košické inscenácie Čechovových Troch sestier a Gogoľovho Revízora.

Po košickom období sa vrátil do Bratislavy, kde pôsobil ako stály hosťujúci režisér v SND. Významne zúročil svoje dlhoročné praktické skúsenosti v odbornej príprave budúcich divadelníkov na Vysokej škole múzických umení. Pôsobil ako pedagóg a akademický funkcionár – dekan divadelnej fakulty.