Kontroverzný projekt monitorovania osôb MOVIR. Čo to je a ako má fungovať? Je možné, že bude ľudí paralyzovať? Technická univerzita zatiaľ mlčí

Bratislava 11. októbra 2021 AKTUALIZOVANÉ (HSP/Foto:Screenshot TUKE)

Na webovej stránke Leteckej fakulty Technickej univerzity v Košiciach (TUKE) sa objavila krátka správa o novom projekte, ktorý dostal názov MOVIR. Ide v ňom o monitorovanie ľudí za účelom ochrany verejného zdravia pred šírením nákazlivej choroby. Projekt však už na prvý pohľad vyvoláva množstvo otáznikov

Letecká fakulta TUKE zverejnila informáciu o novom plánovanom projekte, ktorý dostal názov „Mobilný monitorovací systém pre ochranu izolovaných a rizikových skupín obyvateľstva pred šírením vírusových ochorení,“ v skratke MOVIR. Jeho cieľom má byť „vytvorenie a otestovanie mobilného monitorovacieho systému určeného na ochranu izolovaných skupín obyvateľstva pred šírením vírusových ochorení alebo opačne na ochranu obyvateľstva pred izolovanou skupinou identifikovanou ako zdroj rizika, vrátane návrhu, vývoja a overenia modelov správania sa jednotlivcov a entít,“ píše sa v opise projektu.

MOVIR počíta s vybudovaním mobilných senzorických prvkov, ktoré budú pripojené na mobilné monitorovacie stanice a cloudové dátové systémy. Pod mobilnými senzorickými prvkami si máme predstaviť akési voľne stojace zariadenia, ktoré vhodným rozložením v priestore vytvoria komplexnú senzorickú sieť, určenú na monitorovanie pohybu osôb so zdravotnými ťažkosťami.

TUKE tvrdí, že celý systém bude nezávislý od pozemnej infraštruktúry a pracujú na  tom, aby vedel dokonale rozlíšiť sledovaný cieľ (pravdepodobne ľudí), bez rušivých vplyvov napríklad nevhodných poveternostných podmienok, zvýšenej prašnosti či pohybu zveri.

„Cieľom je vytvoriť mobilný monitorovací senzorický systém, ktorý nebude závislý od lokálnych rozvodov elektrickej energie, a ktorý vizuálne nezmení ráz vymedzeného priestoru, a teda nespôsobí dodatočnú psychickú záťaž pre žiadnu z chránených strán,“ píše sa v oficiálnom stanovisku TUKE.

Problémy v praxi

V súvislosti s týmto projektom nám napadlo viacero situácií, ktoré by potenciálne, ale aj reálne mohli nastať. Preto sme oslovili autorov tohto projektu a požiadali o bližšie vysvetlenie toho, ako by projekt mal vyzerať v praxi. Zaslali sme im niekoľko otázok, ktoré by nám mohli priblížiť účel význam projektu. Zaujímalo nás najmä:

1. Koho konkrétne budú zariadenia monitorovať a akým spôsobom?
2. Ako to bude vyzerať v praxi?
3. Ako zabezpečíte ochranu osobných údajov najmä v súvislosti s GDPR?
4. Budú tieto neviditeľné bariéry akousi náhradou za ostnaté ploty v koncentračných táboroch?
5. Aký je zmysel celého projektu? Dokáže tento systém paralyzovať človeka ohrozujúceho zdravie obyvateľstva šírením vírusového ochorenia? Ak áno, akým spôsobom? Budú ľudia dostávať elektrošoky?
6. Bude vedieť systém rozoznať zdravého človeka, človeka nakazeného nejakým iným typom vírusu ako sledujete vy a potom tiež tým typom, ktorý sledujete?
7. Predpokladá váš systém napojenie na databázy trebárs štátneho NCZI? A na základe akého povolenia?

Na žiadnu z týchto otázok nám dosiaľ zástupcovia Technickej univerzity v Košiciach neodpovedali. Môžeme sa preto domnievať, že tieto otázky buď ešte nemajú doriešené, alebo že by odpovede verejnosť tak šokovali, že nie je vhodné, aby boli zverejnené.

V každom prípade musíme podotknúť, že na to, aby vedel akýkoľvek systém detekovať a rozpoznávať ľudí, je potrebné ich na to najprv nejakým spôsobom označiť alebo skenovať ich tváre. V súčasnej dobre prichádza do úvahy buď nosenie monitorovacích náramkov, podobných akými sú vybavení zločinci v domácom väzení, alebo identifikácia prostredníctvom čipov, rovnako ako je to v súčasnosti u spoločenských zvierat.

Ešte horšie však vyznieva predstava, čo sa bude diať, keď systém zistí, že strážený človek opustil vyhradené miesto. Je možné predpokladať, že senzorický prvok vyšle automatický signál na políciu a tá ho príde zadržať. Ako ho ale udrží na mieste? Bude priestor na základe mobilných monitorovacích staníc vytvárať akési areály či hranice, po prekročení ktorých systém človeka paralyzuje? Ako? Elektrošokom? Alebo bude stáť na hranici každého areálu policajné komando, ktoré nakazeného človeka zbaví slobody?

Tu je potrebné si uvedomiť, že ide o bežných ľudí, ktorí ani nemusia byť reálne nakazení, len z nejakého dôvodu v karanténe. Predstavte si, že takéto koncentračné miesto síce bez plotov, ale s určenými hranicami svojvoľne opustí vaša mama, babka, dieťa či sused. Systém to detekuje a zvalí ho to na zem, okolo neho sa zrazu objaví hlúčik policajtov v skafandroch, izolujú ho. A čo ďalej? Bude potrestaný?

Čím ďalej, tým viac odborníkov hovorí o potrebe naučiť sa s vírusmi žiť. Áno, aj s covidom. Nie je predsa možné ľudí držať pod zámkom celé roky, obmedzovať im pohyb a slobodu.

To už naozaj pripomína obdobie II. svetovej vojny, keď boli nevinní ľudia zatváraní v koncentračných táboroch, len na základe príslušnosti k určitej skupine. Tou skupinou tentokrát nebude pôvod k nejakej rase, ale podozrenie na ochorenie. Za ktoré človek nemôže rovnako, ako neovplyvní svoj pôvod.

Jediným posunom bude v tomto prípade technológia. V koncentračných táboroch sa na zadržanie ľudí využívali elektrické či ostnaté ploty a hliadky, ktoré ich pri pokuse o útek zastrelili, teraz to budú neviditeľné hranice. Zadržia vás však rovnako.

Takýto „progres“ sa bude využívať iba proti potencionálne nakazeným? Určite? A čo ak sa systém znova, ako už mnohokrát v histórii, zneužije? Napríklad vládou proti nepohodlným? Proti tým, ktorý sa búria, chodia demonštrovať?

To, že sa Technická univerzita podieľa na takomto projekte je samo osebe otrasné. To, že sa hanbí k tomu priznať, je hádam jediné pozitívum v jej správaní.