Americkí vojaci, ktorí rukovali v poslednom období majú množstvo zdravotných problémov, na podstatne nižšej úrovni je aj americký systém vzdelávania, čo má negatívny dopad aj na stav amerického dôstojníckeho zboru. Americká armáda tak musí vykonávať podstatne náročnejší výcvik, aby dosiahla u nováčikov požadovanú úroveň.  Nedostatok odborníkov pociťuje americká armáda aj v letectve a pozemných silách.

Znižuje sa aj bojová úroveň americkej armády. Pokiaľ ešte krátko  po roku 2001 boli Američania schopní zorganizovať kampaň v Iraku a Afganistane, ktorej sa zúčastnili aj radové jednotky americkej armády, spoločne s NATO, dnes už môžu Američania využívať len služby elitných jednotiek námornej pechoty, výsadkárov či Rangers a Zelených baretov. Bežnú pechotu a tanky do bojov Američania radšej neposielajú, značne poklesol aj počet pilotov bojových vrtuľníkov.

Podľa viacerých analytikov, pritom už v rokoch 2001 – 2008 bol zrejmý úpadok americkej armády v porovnaní s obdobím 1986 – 1991.

Podľa Konstantina Sivkova je americký stredný a nižší dôstojnícky zbor na nízkej úrovni a kríza v amerických ozbrojených silách naberá na sile. Američania boli presvedčení, že žiadna krajina im nedokáže konkurovať a sústredili sa len na vývoj moderných vysokotechnologických zbraní, pričom neobnovovali svoj starší vojenský park. Dnes im preto “paradoxne hnijú” staršie overené zbrane a zbraňové systémy, nové projekty ako napríklad F-35 či Zumwalt sa ukázali byť ako nesmierne drahé a trpia viacerými technickými nedostatkami.

Bojové operácie v Iraku a Afganistane ukázali, že Američania nedokážu ani kontrolovať potrebné územia. Bežní americkí vojaci majú slabý výcvik a nízku motiváciu či bojovú prípravu. Americké jednotky vykazujú príznaky paniky v prípade aj relatívne nízkych strát (podľa niektorých ruských analytikov, ak by sa Američania ocitli pod takým tlakom, ako Ukrajinci svojho času v Ilovajsku 2014 či Debaľceve 2015, znamenalo by to totálne rozbitie celej americkej jednotky, somálske Mogadišo je pre americkú armádu výstrahou. Ukrajinci zachránili približne 60% svojich stavov a vyviedli ich z obkľúčenia, pretože ukrajinskí štábni dôstojníci mali za sebou ešte starú sovietsku vojenskú školu).

Takisto Američania nedokážu dlhšiu dobu kontrolovať získané územie, sústreďujú sa len na nájazdy špeciálnych jednotiek. Situácia v Navy Seals, u výsadkárov či Zelených baretov je však kritická, pretože títo vojaci žijú pod permanentným bojovým stresom a časté nasadenie prináša ich silné opotrebovanie. Náhrada za týchto elitných vojakov však v amerických ozbrojených silách neexistuje. Američania preto v poslednej dobe museli siahnuť po žoldnierskych zoskupeniach typu Academi či Blackwater (kedysi jedna žoldnierska skupina), ktoré znova nasadili v Afganistane a pred časom aj v Sýrii a Iraku.

Podľa Sivkova však Američania majú k dispozícii stále podstatne silnejší vojenský kontingent ako Rusko, pričom dôležitú úlohu hrajú starí členovia NATO – Veľká Británia, Francúzsko či Nemecko. Jadrová vojna by nemala víťaza, Američania sa preto neustále snažia oslabiť ruský atómový potenciál. V prípade klasickej vojny, ak by ostalo  Rusko osamotené, muselo by bojovať proti veľkej presile, pričom v prvej útočnej línii by boli nasadené proti Rusku ukrajinské, poľské či turecké jednotky. Tie by mali aj najväčšie straty, na preriedené ruské jednotky by potom zaútočili jednotky starých členov NATO.

Proti Rusku zozbierali v minulosti mohutné európske armády v 18. storočí aj Švédi a Poliaci (Peter Veľký vs. Karol XII.), Napoleon (19.storočie) či Hitler (DSV). Mnohí divánoví vojenskí pseudoodborníci dospeli k názoru, že rovnako by určite dopadol aj prípadný útok USA a štátov NATO.

Netreba však zabúdať na skutočnosť, že napríklad prvú svetovú vojnu Rusko de facto prehralo a stratilo veľkú časť územia, ktoré pred rokom 1914 Rusi kontrolovali ( napr. Pobaltie, Poľsko, Fínsko, Ukrajina, ZSSR zápasil s Veľkou Britániou na Kaukaze, Strednej Ázii a pod.), následne krajinu oslabila občianska vojna.

K podobnému scenáru, aký sa odohral v prípade prbej svetovej vojny, sa dnes utiekajú americké i európske rusofóbne elity, ktoré dúfajú, že prípadná ruská porážka im umožní nielen kontrolovať ruské zdroje, ale aj určovať pravidlá geopolitického vývoja pre 21. storočie.