Bratislava 13. mája 2019 (HSP/Foto:TASR-Pavel Neubauer)

Minulý týždeň sme verejnosť informovali o diskusii poslancov, ktorá prebehla na parlamentnom výbore pre obranu a bezpečnosť a bola o zavedení bezkontaktných čipov do identifikačných preukazov. Reakcia bezpodmienečných zástancov všetkého, čo príde z Bruselu, bola prekvapivo podráždená – oháňajú sa dokonca políciou!

Na čísi podnet vydala polícia SR k uvedenej veci vyjadrenie (nájdete ho TU), ktoré však naznačuje určité nepochopenie nášho postoja.

Obšírny článok vyšiel aj na portáli zive.aktuality.sk (nájdete ho TU) s nadpisom „Hoaxom o čipovaní ľudí sa už zaoberá polícia“. Mimochodom, polícia sa musí zaoberať každým podnetom, ktorý od občanov dostane. Napríklad, ak niekto dá polícii podnet, že na Aktualitách šíria hoaxy o tom, čo Hlavné správy píšu, tak sa tým bude zaoberať polícia, lebo to má v náplni práce.

Rozhodli sme sa vrátiť k tejto téme ešte raz (a dúfajme že naposledy) a vysvetliť, že obvinenie z hoaxu je nepodložené a naopak, že tí, ktorí sa snažia nás z toho obviniť, buď niektorým veciam nerozumejú, alebo nehrajú celkom čistú hru a sami šírením hoaxov rozohrávajú ďalšiu ohováračskú kampaň proti Hlavným správam.

V prvom rade, nazvať hoaxom takmer doslovný prepis diskusie poslancov Národnej rady, vysokých predstaviteľov svojich strán (zvukový záznam toho rozhovoru je k dispozícii a taktiež nie je problém kontaktovať dotyčných politikov, aby potvrdili jeho autentickosť), je urážkou práce novinárov. Novinár je tu okrem iného na to, aby informoval verejnosť o tom, čo politici hovoria. Komu treba toto vysvetľovať, ten zrejme nie celkom presne chápe úlohu médií v demokratickej spoločnosti. Poďme však zaradom k jednotlivým bodom.

Sme očipovaní už teraz?

Asi najviac „slniečkarov“ podráždil nadpis nášho článku, ktorý spomínal čipovanie. Nuž – možno bol trochu bulvárny, a týmto sa ospravedlňujeme útlocitnejším povahám, ktoré si hneď predstavili fyzické strkanie čipu pod kožu. Ale aká je realita? Veď v skutočnosti sme už aj teraz očipovaní: nosíme pri sebe čipy na bankomatových kartách, na pasoch, v telefónoch. Ak sme povinní nosiť čip v identifikačnom preukaze stále so sebou – na rozdiel od čipov v telefónoch, pasoch a bankových kartách, ktoré nosiť nemusíme – tak sme očipovaní dokonca oficiálne, či sa to niekomu páči alebo nie. Nie je však čip ako čip.

Podstata veci: možnosť anonymnej identifikácie človeka

Čipy máme v občianskych preukazoch už teraz, ibaže kontaktné: také, ktoré je možné prečítať iba vtedy, keď sa preukaz vloží do čítačky. Teraz však ide o to, že Európska únia ich chce vymeniť za bezkontaktné, teda také, pri ktorých sa informácie budú dať zosnímať na určitú vzdialenosť. A tu je podstata toho, nad čím sa pozastavili aj poslanci parlamentného výboru pre obranu a bezpečnosť: tvrdia, že technológia bezkontaktných čipov umožňuje ich prečítať bez vedomia majiteľa – a to že je potenciálne nebezpečné.

„Čítačkami týchto čipov disponujú iba kompetentné inštitúcie. Samotné načítanie čipu je možné nanajvýš z diaľky zopár centimetrov, nie je možné chodiť s čítačkou po ulici a načítavať osobné údaje,“ píše sa v stanovisku polície. Lenže garantuje polícia tieto svoje tvrdenia? Garantuje polícia, že potrebnou technológiou nebude nikdy disponovať nikto ďalší? Garantuje polícia, že nebude nikdy existovať čítačka, s ktorou sa bude dať chodiť po ulici? A garantuje polícia, že niekto neskúsi čítať čipy aj niekde inde ako na ulici?

Polícia nič z toho garantovať nemôže. A to je kľúčový moment: od neho sa totiž odvíja celá reťaz možných rizík. Ak sa niekomu podarí so snímačom priblížiť k čipu na určitú vzdialenosť, hoci by to skutočne bolo iba tých niekoľko centimetrov (dajme tomu, že je to tak, hoci mnohí experti tvrdia, že tá vzdialenosť môže byť aj oveľa väčšia), potom bude v princípe čítanie dostupných údajov z karty bez vedomia jej majiteľa reálnou hrozbou.

Je to tak, alebo azda nie? Toto riziko nevedia dôveryhodne poprieť ani experti, ktorých mainstream oslovil, aby sa k veci vyjadrili.

Je možné kartu dokonale zabezpečiť?

Niekto môže povedať: veď sa dá karta stopercentne zabezpečiť, aby poskytla iba údaje, ktoré budú bezpečné. Predpokladá sa totiž, že na čipe by mohli byť uložené aj rôzne biometrické dáta ako odtlačky prstov, fotografia tváre a perspektívne možno aj veci ako sken oka či vzorka DNA, a podobne, a prípadne aj ďalšie veci. Hľadanie ciest, ako by eventuálne mohlo byť možné získať tieto dáta, prelomiť šifrovanie karty alebo sa dostať do nejakých zabezpečených databáz, to je však iný príbeh, ktorý v tejto chvíli nechajme bokom.

Kľúčovým údajom, o ktorý by niekomu mohlo ísť predovšetkým, môže byť ten úplne prvý a najzákladnejší: identita karty, identita jej majiteľa. Pre niekoho by mohlo byť napríklad tou najdôležitejšou informáciou zistiť identitu človeka, ktorý sa nachádza na určitom mieste, s kýmže sa to pán biznismen či politik práve tak dôverne rozpráva, alebo majiteľ akej karty napríklad práve vošiel do vykričaného domu, či spáchal nejaký iný čin, pre ktorý by mohol byť vydierateľný, atď.

Karta sa možno dá ošetriť, aby len tak jednoducho neprezradila dokonca ani svoju identitu. Ibaže tento smer úvah má jedno z princípu slabé miesto.

Princíp hrozby: ak môžu dobrí, budú môcť aj zlí

Najbezpečnejší čip by bol taký, z ktorého sa nedá nič zistiť, napríklad zo žuly alebo z dreva – lenže potom by sa z neho nič nedozvedeli ani zariadenia, na použitie v ktorých je určený. Ale ak z neho budú môcť tieto zariadenia získať informácie, potom tu vždy bude aj možnosť, že by sa pokútnym, korupčným či iným mafiánskym spôsobom mohli dostať k potrebnej technológii aj zloduchovia, aby získavali údaje, na základe ktorých by mohli realizovať nejaký svoj zámer.

Paranoidné? Neboli to práve „slniečkari“, ktorí vlani po kuciakiáde spochybňovali všetky inštitúcie, vrátane polície a jej prezidenta a obviňovali ich z príslušnosti k mafiánskym štruktúram? A nie sú to práve slniečkari, ktorí nás hystericky varujú pred hybridnými hrozbami zo strany istej euroázijskej mocnosti a pred stovkami internetových trolov a hekerov, ktorí jej údajne slúžia? Je naozaj také nereálne si predstaviť teoretickú možnosť, že za takýchto okolností by sa vlastne k ľubovoľnej technológii mohli dostať aj nejaké záujmové skupiny?

Je také smiešne sa obávať zavedenia bezkontaktných čipov?

Mainstream sa vysmial poslancom za ich úvahy o možnom nebezpečenstve vyplývajúcom zo zavedenia bezkontaktnej čipovej technológie a dokonca hovorí niečo o šírení poplašnej správy. Ich argument je podobný, ako keď sa vysmievajú tým, ktorí varujú pred nekontrolovanou nelegálnou migráciou: o akej imigrácii je reč, keď na Slovensku migrantov takmer ešte nemáme? O akom nebezpečenstve zneužitia preukazov s bezkontaktnými čipmi je reč, keď doposiaľ problémy tohto druhu (údajne) neboli. Pýtajú sa dokonca: „Na čo by to, preboha, komu bolo, získavať informácie o ľuďoch?“ Že by naozaj nevedeli, že lepšia je prevencia ako riešiť následky? Sú skutočne takí krátkozrakí? Druhá možnosť je, že to robia zámerne…

Možnosť zneužitia technológie bezkontaktných čipov je v tejto chvíli iba teoretická. A aj keby bola reálna, nikto netvrdí, že je aktuálna tu a teraz. Nikto tiež nepovedal, že možné ciele ľudí, ktorí by prípadne chceli uvedenú technológiu zneužiť, by sa nedali dosiahnuť aj inými technológiami. Ale je tiež pravda, že sú to otvorené vrátka čomusi, čoho následky celkom presne nemôžu dopredu odhadnúť ani odborníci na bezpečnosť – tak ako aj v iných oblastiach IT sveta, história už veľakrát ukázala, že podceňovať kreativitu počítačových beťárov sa nemusí vyplatiť.

Je to začiatok čohosi, čo bude pokračovať salámovou metódou?

„Salámová metóda je označenie pre prax či taktiku, keď sa kontroverzné či obtiažne ciele, riešenia a požiadavky, ktoré by se celkovo presadzovali len ťažko, alebo by boli úplne nepriechodné, rozdelia na malé čiastkové kroky a presadzujú sa postupne“, hovorí definícia.

Kritici čipovania hovoria, že priebežným cieľom zavedenia bezkontaktných identifikačných preukazov je oficiálne schváliť bezkontaktné rozpoznávanie ľudí. Hovoria, že toto môže byť prvý krok salámovej metódy a ak sa to teraz principiálne schváli, potom neskôr výmena čipov za čipy novej generácie s väčším dosahom a ďalšími zmenenými vlastnosťami bude už iba praktickou otázkou pre technológov, o ktorej ľudia už ani nebudú musieť vedieť. Tvrdia, že tu teraz nejde o konkrétne technické riešenie, ktoré EÚ ponúka, ale o celkové odmietnutie rizík spojených s bezkontaktnými čipmi v identifikačných dokladoch. A tvrdia, že napriek tomu, že bezkontaktné čipy sú dnes už aj v pasoch, telefónoch a kreditkách, toto treba v prípade identifikačných kariet odmietnuť z princípu.

A my tvrdíme, že je legitímne dať priestor aj týmto názorom a nejde tu o žiadne šírenie poplašnej správy, ale o normálnu a žiaducu občiansku diskusiu, ktorá by pri zavádzaní každej novej technológie mala byť samozrejmou súčasťou verejného života.

Napokon, aj keby mali pravdu tí, ktorí tvrdia, že od identifikovania ľudí bez ich vedomia ani v budúcnosti nebude občanom a štátu hroziť žiadne riziko, spoločnosť má právo byť konzervatívna a a priori odmietnuť čokoľvek, čo sa rozhodne vyhodnotiť ako nežiaduce – o tom je predsa demokracia.

Ivan Lehotský