Liberáli sa po víťazstve Zuzany Čaputovej v prezidentských voľbách cítili ako “na koni.” Ich “liberálna revolúcia” na Slovensku sa mala zavŕšiť vtazstvom liberálnych strán v parlamentných voľbách.

Nakoniec však voľby dopadli celkom inak a ostali im len oči pre plač. Ich obľúbená dvojkoalícia Progresívne Slovensko/Spolu sa ani len nedostala do parlamentu a ešte aj strany SaS a Za ľudí skončili ako najslabšie parlamentné strany.

Naopak, zvíťazil nepredvídateľný Matovič a hneď druhou najsilnejšou koaličnou stranou sa stala strana Borisa Kollára. Čo liberálnym kruhom zjavne skrížilo sny o “liberálnom Slovensku.”

Prečo je Kollár pre liberálov tŕňom v oku?

Boris Kollár už od začiatku stúpil liberálom na otlak. V roku 2016 sa jeho strana Sme rodina dostala do parlamentu hlavne kvôli Kollárovej ostrej kampani proti prijímaniu migrantov na Slovensko.

Kollárovci v parlamente presadzovali pronárodné a konzervatívne hodnoty. Navrhli napríklad zákon, ktorý by na Slovensku zakazoval moslimské mešity, alebo podporili návrh zákona, ktorým by politické mimovládky platené zo zahraničia museli byť označované za zahraničných agentov, tzv. zákon FARA.

Asi najväčším “hriechom” Kollára bolo jeho uzavretie spojenectva  s “krajne pravicovými” (rozumej-pronárodnými) stranami ako Liga Mattea Salviniho, alebo Národný front francúzskej političky Marine Le Penovej. Aj keď Kollárovci nakoniec v eurovoľbách neuspeli, vo frakcii vlastneneckých (pre liberálov “extrémistických”) strán “Európa národov a slobody” ostali dodnes. Liberálne médiá preto neustále vo svojich článkoch vyplákavajú a sú pohoršení, že predseda parlamentu je v takejto frakcii a pokladajú to za hanbu Slovenska.

Prečo túto kauzu nevytiahli už pred voľbami?

Možno si niekto kladie otázku, že ak by skutočne išlo o odstránenie Kollára z ideologických dôvodov, mohli to urobiť pred voľbami a teraz by mali s Kollárom „svätý pokoj.“

V skutočnosti to však liberáli pretaktizovali. Uvedomovali si totiž, že Kollárovu stranu Sme rodina budú zrejme potrebovať do novej vlády. Podľa vtedajších prieskumov verejnej mienky to však vyzeralo, že Kollár bude len taký prívesok , jedna zo slabších koaličných strán. Na čele vlády mali byť progresívci a zaľudia.

Lenže voľby dopadli úplne inak a z podceňovanej Kollárovej strany, ktorá mala byť len niekde ticho v kúte sa stala druhá najsilnejšia koaličná strana a Boris Kollár sa dokonca stal druhým najvýznamnejším ústavným činiteľom – predsedom Národnej Rady Slovenskej republiky. To vyvolalo v liberálnych kruhoch obrovský hnev a snahu o odstránenie Kollára z tejto pozície.

Plagiátorská kauza je len zámienka

Do Kollára a jeho strany už liberálne médiá búšia od začiatku,  kedy sa dostal do vlády. Lustrujú a kritizujú jeho nominantov na rôzne posty, boli nešťatsní z toho , že na ministerstve práce, ktoré má v portfóliu Sme rodina , skončila známa gender aktivistka a feministka Oľga Pietruchová, no najväčší ošiaľ zažívame práve teraz vytiahnutím „plagiátorskej kauzy.“

Nielen v histórii ale aj v novodobej politike na Slovensku sa zvyčajne na zvrhnutie nejakého „panovníka“ respektíve premiéra, či predsedu parlamentu používa vždy nejaká zámienka, ktorá však nesúvisí z podstatou, prečo chcú damého politika odstrániť.

Dobrým príkladom bolo odstránenie Roberta Fica z postu premiéra Slovenskej republiky. Navonok sa zdá, že dôvodom je vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. V skutočnosti však liberálom prekážal ako vždy konzervativizmus a do určitej miery aj pronárodné cítenie vtedajšej vlády (aj keď sa dá o tom polemizovať). Fico bol hlavným terčom kvôli tomu, že ľavicu na Slovensku nezliberalizoval podľa vzoru západných ľavicových strán a teda odmietal presadzovať zvrátené hodnoty ako LGBTI agentu, či prijímanie migrantov.

Podobne bol na tom aj vtedajší predseda parlamentu Andrej Danko. Okrem konzervatívnej orientácie sa liberálom nepáčilo hlavne jeho budovanie dobrých vzťahov s Ruskou federáciou. Preto bol Danko celý čas zosmiešňovaný, pranierovaný a nakoniec sa to pokúsili zaklincovať práve vytiahnutím jeho rigoróznej práce.

Podobne je na tom v súčasnosti aj Boris Kollár. Diplomová práca je len zámienka, najviac ich zrejme pobúrilo Kollárovo spojenectvo s pronárodnými strananami po celej Eúrope na čele s Matteom Salvinimi a Marine Le Penovou, ktorí sú pre liberálov „extrémisti.“

Pre porovnanie, spomeňme si ako liberálne mainstreamové médiá „informovali“ o Kiskovej kauze, keď sa prevalili videá, kde sa hovorilo o jeho kšeftoch s pozemkami pod Tatrami. Najprv sa to vôbec zdráhali zverejniť, a po ich zverejnení zvolili iný prístup než v iných prípadoch a vybrali sa skôr cestou obhajoby.

Čo chcú liberáli odstránením Kollára z postu predsedu NR SR dosiahnuť?

Existuje mnoho menších a jeden veľký cieľ. Z tých menších je to oslabenie strany Sme rodina, čo sa im zrejme vytiahnutím tejto kauzy podarí. Dúfajú tiež, že pokiaľ sa im podarí svojim mediálnym tlakom dosiahnuť odstúpenie Kollára z postu predsedu parlamentu , dosiahnu aj vystúpenie strany Sme rodina zo súčasnej vlády. Tým by vláda mala stále väčšinu. Liberáli by však tak mali z krku hlavného nepriateľa- najkonzervatívnejšiu vládnu stranu Sme rodina. Ostala by len polokonzervatívna strana OĽaNO a dve liberálne strany SaS a Za ľudí.

Liberálom by však nestačilo ani to. Už teraz pracujú aj na zdiskreditovaní najsilnejšej vládnej strany OĽaNO na čele s Igorom Matovičom. Zamerali sa na konzervatívnych politikov ako Anna Záborská, Richard Vašečka , na ministrov Krajčího a Hegera. Nie je vylúčené, že to skončí až vytiahnutím kompromateriálov na samotného premiéra Igora Matoviča.

Ich snaha o zákaz predaja v nedeľu, či snaha o väčšiu ochranu pre nenarodené deti, aj keď zatiaľ len tzv. kozmetickou úpravou potratového zákona, je pre liberálov neprijateľné.

Liberálne kruhy už majú v zálohe pripravených „nových politikov.“ Konkrétne sa jedná o „Pelleho jedenástku,“ ktorá je v liberálnych mainstreamových médiách „varená pečená.“ Spoločne s progresívcami, zaľuďmi a SaSkármi by tak mohli po prípadných predčasných voľbách vytvoriť liberálnu koalíciu, čím by bola „liberálna revolúcia“ na Slovensku dokonaná.

Samuel Gdovin