Môj profil 
Predplatné
Čo majú spoločné Horáček a Kocáb
Čo to s nimi je? Vypredávajú koncertné sály, tak si myslia, že majú nárok na politický mandát. Alebo to je nejaká súbežná ambícia z opojenia slávou? O čom, že to hovoríme? O politických ambíciách svetoznámych, alebo aspoň známych hudobníkov. Je zaujímavé, koľko ich chcelo vymeniť, alebo dokonca vymenilo gitaru za teplé kreslo.
Michaelovi Kocábovi je hej a uvažuje o tom, že by sa o štyri roky pokúsil kandidovať na prezidenta Českej republiky. Oznámil to v rozhovore pre Rádio Impuls. “Rozmýšľam, že by som do toho tentoraz išiel. Bol by som schopný zdvihnúť hodnoty, za ktoré sme bojovali v roku 1989. Som si istý, že takých politikov veľa nebude,“ povedal v éteri.
Definitívne ale rozhodnutý vraj nie je. Uchádzal by sa o post prezidenta len vtedy, keď by mal pocit, že by mohol zabrániť nie práve dobrému vývoju krajiny. Vraj keby v Česku začala nová normalizácia, tak by sa obetoval a šiel republiku zachrániť z Hradu. Dobrodej. Čo k tomu dodať? Vlastne by sa niečo našlo.
Kocáb do politiky vstúpil v novembri 1989. Spoločne s Michalom Horáčkom, ktorý na prezidenta kandidoval vlani, založili organizáciu Most, ktorá chcela sprostredkovať rokovania komunistickej vlády s opozíciou. Potom Kocáb poslancoval za Občianske fórum. Za vlády Mirka Topolánka to dokonca dotiahol na ministra pre ľudské práva. Vo funkcii sa ohrial ani nie rok. A potom nič. Ani do Senátu sa nedostal. A to je čo povedať. Takže žiadna sláva. Ale o prezidentskom úrade premýšľa.
Kocábovho kumpána Michala Horáčka sme už spomenuli. Vlani chcel poraziť Miloša Zemana a nevyšlo mu to. Na porážke od samotného Zemana nie je nič zlé. Pre niektorých politikov by to bola dokonca česť. Horšie na tom je, že v prvom kole prezidentské voľby skončil Horáček až štvrtý. Za akademikom Jiřím Drahošom a diplomatom Pavlom Fischerom. A keď vás porazí Drahoš, tak to je už naozaj hanba.
Česko nezaostáva za Ukrajinou, Poľskom a Haiti
Vtipné by bolo, keby Drahoš v roku 2023 porazil aj toho Kocába. To by bol gól. A naozajstný úspech, ktorý by zaručene tešil aj voličov, ktorí inak bývalého šéfa Akadémie vied nemôžu vystáť. Drahoš by sa mohol pýšiť titulom ničiteľ slniečkárských hudobníkov. Ale nezabiehajme príliš ďaleko.
A kto ešte zo známych hudobníkov mal prezidentské alebo iné politické ambície? Nie je ich málo. Rozhliadnime sa po regióne a po svete. Začnime u susedov. Tak predovšetkým nemožno nespomenúť poľského politika a rockera Pawla Kukiza. Kukiz bol svojho času úkazom poľskej politickej scény. Počas prezidentských volieb v roku 2015 obsadil tretie miesto s podporou 20 percent Poliakov. S jeho národoveckým hnutím to išlo ale z kopca. Najskôr sa tešil úspechu u mladých voličov a prebojoval sa do Sejmu so 42 poslancami. Počas tohtoročných volieb však hnutie Kukiz’15 získalo iba 6 mandátov a to ešte v koalícii s poľskými ľudovcami.
Pozrime sa ešte ďalej na východ. Na Ukrajinu. Tam majú známeho speváka, ktorý sa už ohrial v poslaneckom kresle a tento rok sa do politiky opäť vrátil. Ide o populárneho speváka tamojšej skupiny Okean Elzu Svjatoslava Vakarčuka. Rocker do politiky vstúpil počas prvej oranžovej revolúcie na Ukrajine. Samozrejme, že ju podporoval. V roku 2007 sa stal poslancom za stranu prezidenta Viktora Juščenka, po roku sa ale vzdal mandátu. Do poslaneckej lavice Najvyššej rady Ukrajiny sa vrátil už ako vodca vlastného hnutia Holos v roku 2019. Časť Ukrajincov si Vakarčuka priala aj ako prezidenta. Spevák však nikdy na najvyšší post v krajine nekandidoval. Asi má viac rozumu než Kocáb.
Kto ešte stojí za zmienku? Austrálsky spevák Peter Garrett. Že vám jeho meno nič nehovorí? Garrett je frontman legendárnej skupiny Midnight Oil. Kto má rád rockovú hudbu, tak už vie. Kto nie, tak určite počul ich hit z roku 1987 Beds Are Burning, ktorý stále hrajú české rádiá.
Garrett sa venuje nielen muzicírovaniu, ale je tiež známy ekologický aktivista. V roku 2004 bol zvolený do austrálskeho parlamentu za Australian Labor Party. Tri roky potom sa dokonca stal ministrom životného prostredia austrálskej vlády. V roku 2010 bol menovaný ministrom školstva. V roku 2013 sa vzdal politickej kariéry a vrátil sa k hudbe.
A predstavte si, vážení čitatelia, ešte takúto situáciu. Michael Kocáb by sa rozhodol kandidovať na prezidenta. Proti nemu ide Michal Horáček. Lenže proti Kocábovi sa spolčili úradníci ministerstva vnútra a nepustili ho k voľbám. Nie, v našej demokratickej krajine to nie je možné. Asi. Ale v jednom štáte mali proti sebe vo voľbách stáť dvaja hudobníci, lenže zasiahla štátna moc.
Na prelome rokov 2010 a 2011 sa v Haiti volil prezident. Ide o nešťastnú krajinu sužovanú chudobou, korupciou a prírodnými katastrofami. Presný opak bohatej Dominikánskej republiky, ktorá sa rozkladá na druhej časti ostrova Hispaniola. V roku 2010 postihlo Haiti ničivé zemetrasenie a následná epidémia cholery. To prehĺbilo politickú krízu, v ktorej sa republika nachádzala.
Najväčšiu šancu vyhrať voľby mal populárny spevák a bývalý člen hip hopovej formácie Fugees Wyclef Jean. Lenže vtedy vládnuci prezident René Garcia Préval si prial víťazstvo svojho chránenca Júda Celestína. Preto hudobníkovi bolo zamedzené volebnou komisiou zúčastniť sa volieb.
Počas samotného hlasovania došlo k veľkým volebným podvodom. Opozičný kandidát, hudobník Sladký Mickey, občianskym menom Michel Martell, ale voľby vyhral. Vláda jeho zvolenie uznala až po masových demonštráciách.
To by sa u nás stať nemohlo. Demonštráciu na podporu nášho sladkého Míšu by nikto v Česku nezvolal. Alebo snáď áno?
.JPG)
.jpg)
.jpg)
