Kňažko: Fedor Gál, ktorý bol aj nebol v politike, proste taký alibista

Praha 8. januára 2018 (HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian)

Bývalý minister kultúry vo vláde Mikuláša Dzurindu a neúspešný kandidát na prezidenta SR a bratislavského primátora Milan Kňažko sa v súčasnosti venuje prevažne hereckej kariére. Za výnimočný výkon v predstavení Shylock v pražskom Divadle Na Jezerce získal Cenu Thálie 2016. Stále však aktívne komentuje politickú situáciu, na Slovensku, v Česku a v Európe. Podľa jeho najnovších vyjadrení v rozhovore pre české Hospodárske noviny, rozdelenie dvoch krajín bolo výsledkom vzájomného priateľstva.

Napriek tomu, že dlho pôsobil v Česku, sám Milan Kňažko sa označuje za hrdého Slováka. Rozdelenie dvoch štátov vnímal pozitívne, bol to podľa neho dôkaz priateľstva. “To, že som hrdý Slovák si nosím v sebe rovnako ako náklonnosť ku všetkému českému. Som čechofil, ale nijako mi nechýba administratívno-právne zriadenie, ktoré som poznal ako Československo. Bola to organizovaná zvrhlosť komunistickej strany. A naopak si myslím, že rozdelenie nám zachránilo dobré vzťahy.”

“Ľudí, ktorí dnes hysteričia a hovoria o rozpade štátu, veci dramatizujú. Trebárs Fedor Gál, ktorý bol aj nebol v politike, proste taký alibista, zase napísal, že rozpad je rozklad. Tak dobre: rozpadla sa možno Juhoslávia na pozadí špinavej balkánskej vojny, alebo – rozbil sa možno Sovietsky zväz. Keď sa niečo rozbije alebo rozpadne, nemá to kontrolu. Ale Československo? To sa roz-de-li-lo! V pokoji, bez výstrelov. Bol to akt priateľstva.,” doplnil.

K rozdeleniu ďalej uviedol, že “väčšina ľudí prvú noc jasala, pretože bol Silvester. Mimochodom – 1. január je totálne nemožný termín pre vznik štátu. Namietal som, že je blbosť spájať tieto dva sviatky. Neuspel som. Aj Peter Weiss, náš dnešný veľvyslanec v Česku, mi povedal: “Čo blbneš, veď to takto majú napríklad aj na Kube.” Na Kube! To bol fakt dobrý dôvod, smial som sa. Ale nepresadil som iný termín.”

Zaspomínal si aj na rokovania s českými politikmi. “Pri oficiálnom rokovaní o ďalšom osude federácie žiadne negatívne emócie nerozhodovali. Ani jedna strana na ne nešla s tým, že chce štát rozdeliť. Po celú dobu sme hľadali spôsob, ako spolu žiť a odstrániť dôvody nedorozumenia, napätia a konfliktov. Rokovali sme dlho, desiatky hodín, a keď už sme došli k otázkam, čo teda bude spoločné – ako obrana či financie -, a začalo nám byť jasné, že to ani nemusí byť federácia, ale konfederácia, Václav Klaus povedal: “Než nejaký experiment, to radšej dva suverénne štáty. ” Až vtedy sme aj my povedali: “Tak jo, rozdelenie,” uviedol Kňažko.

Česká redaktorka poznamenala, že Kňažko bol v tom čase v Česku vnímaný ako jeden z radikálnejších členov vyjednávačského tímu. “Áno, len to povedzte. Novinári ma obviňovali, že som nacionalista, ale ako by som mohol byť? Točil som v Česku, mám dvoch synov z prvého manželstva, ktorí sú Česi. Neusiloval som sa o rozdelenie Československa, ale o lepšiu podobu federácie. Mimochodom, tí, ktorí ma obviňujú z nacionalizmu, by tiež mali vziať do úvahy, že česká vláda si už v roku 1991 dala zhotoviť české kolky na spoločnú menu,” podotkol.

Krátko po vzniku nového štátu bolo podľa Kňažka najhlavnejšie čo najrýchlejšie nájsť schopných ľudí na funkcie diplomatov a dohodnúť delenie československého majetku v zahraničí. Hovorí, že tieto procesy prebehli až prekvapujúco bez problémov. “Stačilo nám šesť týždňov a všetko bolo rozdelené, až na pár výnimiek. Toto delenie neboli rokovania o parite, ale čistá matematika – podľa počtu obyvateľov. Pomer 2:1 bol nespochybniteľný, pričom sa na tom všetkom podieľala ešte zahraničná firma, ktorá zodpovedala za audit a tiež nám navrhovala možnosti riešenia. Podmienkou bolo, aby sme od 1. januára 1993 mohli fungovať samostatne vo všetkých asi 60 krajinách, kde oba nové štáty chceli mať zastúpenie. Stihli sme to. Prakticky dňom vzniku Slovenskej republiky sme dosiahli aj medzinárodného uznania. To bol úspech. Len pre zaujímavosť, za posledných 150 rokov mali Slováci štyri rôzne hlavné mestá – Viedeň, Budapešť, Prahu a Bratislavu. Takéto turbulencie prežil len máloktorý národ.”

“Myslím, že máme teraz, my Česi a Slováci, absolútne nadštandardné vzťahy. A keď sa dohodneme na rovnakom postupe, máme navyše k dispozícii dva hlasy – v rámci Visegrádu i Európskej únie – a to je dvakrát viac ako jeden. Desať, alebo pätnásť miliónov? To už nehrá rolu. Naša cesta bude tiež vždy v spojení malých štátov. Ak nás nie je 50 miliónov, nič iné nám nezostáva.  A naša budúcnosť – napríklad vzhľadom na hrozby zo strany nedemokratického Ruska – je zase jedine v európskom spoločenstve. V tomto kontexte vôbec neuvažujem o probléme Rusko versus Slovensko, ale vždy len Rusko verzus Európa.,” vyjadril sa k  súčasným medzinárodným súvislostiam.

Podobne ako nedávno vyhlásil premiér Fico, aj podľa Kňažka súčasná politická situácia na Slovensku ale aj v Česku nie je úplne štandardná. “Vznikajú tu rôzne neštandardné subjekty. Vládne dojem, že jedni sú správni a druhí nesprávni. Nič medzi tým. Nefunguje normálny politický systém, kedy pravica sa s ľavicou strieda pri moci aj v konštruktívnej opozícii. Teraz sú to dva nezmieriteľné tábory, jedni sa druhým vyhrážajú kriminálom. U nás to dospelo už do takého stupňa, že hovoríme o ukradnutej krajine. Oligarchovia majú moc a v posledných desiatich jedenástich rokoch prevádzkujú niečo, čo už nemá s normálnou politikou a morálkou nič spoločné. A k tomu by som ešte pripočítal, že sa na Slovensku aj v Česku dajú započuť sebeľútostné hlasy, ktoré volajú po zlatých časoch, keď všetci mali prácu a maslo stálo desať korún. Postkomunistická nostalgia.”

Podľa Kňažka signálom k zmene do starých dobrých časov nie je ani porážka Mariana Kotlebu v župných voľbách. “Prehral, pretože sa všetci spojili proti nemu. Ale v parlamente stále účinkuje aj so svojimi ľuďmi a jeho popularita neklesá,” stručne vysvetlil Kňažko a doplnil že je potrebné to sledovať, ale nie je zatiaľ dôvod na paniku. Ak extrémisti majú 15 percent, je to podľa neho normálny prejav v bežnej demokracii. Podobne je to i v Rakúsku, vo Francúzsku.

V rozhovore uviedol aj podrobnosti z minulosti. Jeho otca za komunizmu odsúdili, Sám Kňažko však dodnes nepozná dôvod. Jeho otec bol v 60. rokoch čiastočne rehabilitovaný, a po roku 1990 bol oficiálne rehabilitovaný. Kňažkovci sa v tom čase údajne vzdali finančných náhrad, avšak požadovali reštitúciu nehnuteľnosti pod Hradom, ktorú podľa Kňažkových slov aj dostali. “Rodičia ten dom kúpili v roku 1949, za roky komunizmu ju noví nájomníci rozšírili, takže som musel po revolúcii dokupovať ďalšie časti. Dnes to prenajímame,” objasnil bývalý politik.

V závere padla reč aj na incident, keď Kňažko zasiahol vo svojom dome proti lupičom strelnou zbraňou. “A čo som mal robiť v pol druhej ráno? Uvariť mu kávu? Ešte že som mal zbraň a nemusel ho nútiť inými prostriedkami, aby tam v pokoji počkal na policajtov,” uviedol. “Aj keby som ho zabil, museli by mi dokazovať, že som ho zabil schválne. Upozorňujem, že som strieľal najprv na výstrahu a až potom do nôh. Najmä preto, že som nevedel, či ich nie je viac.”

Nepáčil sa mu ani následný súdny proces, z ktorého lupič vyšiel údajne s nízkym trestom. “Išlo o vlámanie, navyše jeho najnebezpečnejšiu formu, pretože v dome spali ľudia. Na to máme na Slovensku paragraf od troch do desiatich rokov. A tento recidivista dostal najnižšiu sadzbu. To by som možno ešte akceptoval, ale zdôvodnenie ma šokovalo. Sudca bral ako poľahčujúcu okolnosť, že sa dotyčný priznal – a odpočítal mu rok. Ako by sa však nepriznal? Veď tam ležal s prestrelenou nohou, s mojimi šperky a peniazmi vo vreckách. Za druhú poľahčujúcu okolnosť a ďalší rok mínus považoval sudca to, že zlodej prejavil účinnú ľútosť. Len pre vašu informáciu: takto ľutoval už po štrnástykrát. Recidivista profík! Klamal, že nás vykradol náhodou.”