“Väčšinou sa stretávam s ľuďmi, ktorí pracujú s ťažko chorými. Oni na rovinu nepovedia, že eutanázia áno, ale niektoré prípady sú také ťažké, že záver života je zbytočným utrpením,” upozorňuje Kiššová. Na otázku, či si myslí, že pre svoj návrh získa v parlamente podporu, odvetila, že prieskumy na túto tému hovoria jasne. “Eutanázia je žiadaná, závisí to ale od politickej vôle. Priznávam, že je to veľmi odvážna téma, netrúfam si preto povedať áno alebo nie. Logické argumenty sú ale na strane eutanázie,” tvrdí Kiššová.

Eutanázia je na Slovensku v súčasnosti nelegálna, čo má podľa jej slov mnohým prinášať neznesiteľnú a nezvrátiteľnú bolesť. Kiššová poukázala na to, že takýto stav nie je dobrý a núti chorých k predlžovaniu utrpenia i nedôstojnému koncu života a spôsobuje aj bezmocnosť príbuzným. Poslankyňa upozornila, že eutanáziu na Slovensku právny poriadok stavia na rovnakú úroveň ako úkladnú vraždu. “Som presvedčená, že nikto, vonkoncom nie legislatíva, nemá mať právo chcieť od jednotlivca znášanie neznesiteľného utrpenia, ktoré je spôsobené nevyliečiteľnou chorobou, ak to tento človek sám nechce a želá si svoje nezvrátiteľné trápenie ukončiť,” povedala poslankyňa.

V septembri 2014 boli prezentované výsledky prieskumu agentúry Focus, z ktorých vyplynulo, že celkovo 58,8 percenta respondentov považuje za dôležité, aby sa na Slovensku riešila otázka eutanázie. Rovnako väčšina (55,9 percenta) opýtaných súhlasila s tým, aby mal ťažko chorý človek, ktorý trpí nevyliečiteľnou chorobou, možnosť na svoju žiadosť ukončiť svoj život za asistencie lekára.

Agentúra respondentov najskôr požiadala o ich názor, do akej miery vôbec v súčasnosti považujú riešenie otázky eutanázie na Slovensku za dôležité alebo nedôležité. Znenie otázky: “A teraz sa venujme situácii, kedy by ťažko chorý človek, ktorý trpí nevyliečiteľnou chorobou a znáša veľké utrpenie, mal právo na svoju žiadosť dobrovoľne ukončiť svoj život za asistencie lekára (tzv. eutanázia). Považujete v súčasnosti za dôležité alebo nedôležité riešiť túto otázku na Slovensku?”

Možnosť “veľmi dôležité” si vybralo 20,6 percenta opýtaných, “skôr dôležité” 38,2 percenta, “skôr nedôležité” 20,4 percenta, “vôbec nie dôležité” 13,6 percenta a nevedelo odpovedať 7,1 percenta respondentov. Celkovo teda takmer 6 z 10 (58,8 percenta) opýtaných považuje za dôležité, aby sa na Slovensku v súčasnosti riešila otázka eutanázie. Druha strana však namieta, že otázka je sugestívna, pretože ak navodíte situáciu, že niekto znáša veľké utrpenie, tak väčšina ľudí odpovie, že áno, treba to riešiť. Nevypovedá to však presne to, že by súhlasili, aby sa takýto človek v tomto stave nechal zabiť lekárom.

Respondentom bola následne položená otázka: “Vy osobne, do akej miery súhlasíte alebo nesúhlasíte s tým, aby ťažko chorý človek, ktorý trpí nevyliečiteľnou chorobou a znáša veľké utrpenie, mal možnosť na svoju žiadosť dobrovoľne ukončiť svoj život za asistencie lekára?” Odpoveď “rozhodne súhlasím” si vybralo 17,7 percenta opýtaných, “skôr súhlasím” 38,2 percenta, “skôr nesúhlasím” 17,9 percenta, “rozhodne nesúhlasím” 17,5 percenta a 8,8 percenta respondentov nevedelo odpovedať. Viac ako polovica (55,9 percenta) opýtaných teda súhlasila s tým, aby mal ťažko chorý človek, ktorý trpí nevyliečiteľnou chorobou, možnosť na svoju žiadosť ukončiť svoj život za asistencie lekára. Aj pri tejto otázke však je namietaná jej sugestívnosť.

Eutanázia sa vždy začína presadzovať pomocou takzvanej technológie overtonových okien tým, že chcem pomôcť, urobiť dobre niekomu, kto veľmi trpí a komu niet inej pomoci. Pokračuje však tým, že možno dať zabiť aj dieťa, ktoré trpí, ale tu dochádza k malej ale podstatnej zmene. Zatiaľ čo dospelý človek, chorý a znášajúci silné bolesti, o svojej smrti rozhodne takpovediac slobodne (ak je tak vôbec možné nazvať stav, keď ste vystavení okoliu či spoločenskému tlaku, ktorý vám dáva najavo, že ste na príťaž alebo silnej bolesti, pretože viaceré prípady dokumentujú, že ak pacientovi z nejakého dôvodu bolesti ustúpili, eutanáziu už nepripúšťal. Rovnako tomu bolo v prípade, keď bol trpiaci človek obklopený vľúdnym okolím či prijímajúcou rodinou.), o dieťati rozhodujú iné osoby. Sú to v prvom rade rodičia a do rozhodovacieho procesu je zakomponovaný aj lekár, ktorého stanovisko je podstatné, pretože rodičia – laici spravidla nedokážu posúdiť odbornú stránku stavu dieťaťa. A tu vzniká podstatné nebezpečenstvo, lebo ak dnes môžu iní ľudia rozhodnúť o eutanázii dieťaťa, je predpoklad, že v blízkej budúcnosti budú aj v iných prípadoch rozhodovať o eutanázii človeka iní ľudia (pravdepodobne rôzne komisie), ktorí rozhodnú, či človek žije ešte dôstojný život, alebo už jeho život ľudskú dôstojnosť postráda. To znamená, že ľudia v rôznych komisiách rozhodnú o tom, či telesne postihnuté deti a ľudia, starí ľudia, väzni odsúdení na doživotie žijú dôstojný život. Ak dôjdu k záveru, že nie, tak im nariadia eutanáziu a zlikvidujú ich.

Takže pre ilustráciu, ak by Schumacher spadol na svahu v blízkej budúcnosti, asi by sa urobilo všetko pre jeho záchranu, ale ak by zostal v takom stave ako teraz, tak by zasadla komisia a tá by v jeho prípade nariadila eutanáziu, lebo jeho život už postráda znaky ľudskej dôstojnosti.

To, čo sme opísali v riadkoch vyššie, znie ako sci-fi, ale vývoj v oblasti zavádzania eutanázie do praxe pokračuje. Ďalším štádiom je uzákonenie, že eutanáziu môže podstúpiť aj zdravý človek. Vo Švajčiarsku, kde je eutanázia legálna, si dôchodcovia uzatvárajú sporenie, aby neskôr, keď podľa ich názoru život stratí zmysel, mali peniaze na úhradu eutanázie. V Belgicku zas nedávno súd rozhodol o žiadosti väzňa, ktorý má zato, že sa už na slobodu nikdy nedostane, v tom zmysle, že mu povolil eutanáziu. Väzeň si to však napokon rozmyslel.

Inštitút eutanázie je veľmi nebezpečný, pretože dnes je trest smrti zakázaný, ale eutanázia ho v ešte širšom a úplne nekontrolovateľnom rozmere nahradí. Pri súdnom procese sa človek má možnosť obhajovať. Pri eutanázii bude veľký problém skontrolovať, či daný človek napísal žiadosť o eutanáziu sám, alebo bola vyhotovená iba dodatočne, či jeho stav bol skutočne taký, že eutanáziu bolo treba vykonať, alebo šlo o svojvôľu kompetentných.

Je zaujímavé, že ľudia, ktorí propagujú túto kultúru smrti, sa nehanbia, že majú ruky po lakte od krvi nevinných ľudí. Propagátori eutanázie, potratov a ďalších inštitútov tejto neľudskej ideológie, sa neskrývajú. To, že na základe ich činnosti zomrú každý rok tisíce ľudí, im nevadí. V normálnom svete by boli súdení za genocídu, dnes sú však nepostihnuteľní a ich nabádanie na vykonávanie vrážd a samovrážd je beztrestné.

Aj preto má zmysel referendum, ktoré sa uskutoční 7. februára. Nejde v ňom síce priamo o eutanáziu, ale takisto o celospoločenské otázky hlavne z gender oblasti. Ide o odmietnutie občanmi nielen zhubnej gender ideológie a ochranu manželstva, ale o odmietnutie celého systému, keď sa do bežného života presadzujú inštitúty, ktoré majú zhubný vplyv na celú spoločnosť. Hlavne však ide o vyjadrenie jasného postoja občanov, ktorí sú mysliaci a odmietajú systematickú manipulácia zo strany elít.

jf