Chmelár vysvetľuje, že sa dohodol s kamarátmi, že sa obetuje a prečíta si knihu Andreja Kisku „Prezident – dvadsať dní na prežitie“ za všetkých, ktorým sa z rôznych dôvodov po nej nechce siahnuť. “V prvom rade si povedzme, že žáner, ktorý si zvolil exprezident, považujem za typický produkt jeho pokrytectva, za ranu pod pás, ktorá poukazuje predovšetkým na jeho zbabelosť. Od bývalej hlavy štátu všetci očakávame jeho pamäti, ktoré bývajú žiadaným, aj keď subjektívnym svedectvom doby, dôležitým nielen pre historikov, ale aj pre bežných občanov tohto štátu. Tak to robili všetci doterajší prezidenti a tak je to zvykom aj v iných krajinách. Andrej Kiska si zvolil paškvil, ktorý mu umožňuje ohovárať a osočovať bez zodpovednosti.”

Kiska sa podľa Chmelára usiluje, aby všetci ľudia v knižnom charaktere premiéra Vargu spoznali Roberta Fica ako najtemnejšiu postavu. “Ale inak sa tvári, že je to fikcia. Pritom sa slizko vyhovára, že by bolo nefér, aby písal o ľuďoch, ktorí sú ešte v aktívnych funkciách – a ja neviem, prečo by to malo byť nefér, keď takto písali svoje pamäti vždy a všade všetci štátnici. Je to nelogické tým skôr, že Andrej Kiska je na jednej útlocitný, že vraj nemôže hovoriť o žijúcich ľuďoch, ktorí majú svoje rodiny, na druhej strane mu nerobí problém v rozhovore s Monikou Tódovou roznášať klepy, že Robert Fico vraj bežne vypil na zadnom sedadle limuzíny medzi Nitrou a Bratislavou fľašu whisky.”

“Lenže podobne ako v sfilmovanom románe Sviňa, o pravdu tu nejde. Ide o zámer, aby ste uverili vymyslenej verzii príbehu, v ktorej vystupujú reálne postavy, ale keď zainteresovaný človek narazí na rozpor so skutočnosťou, autor sa môže zbabelo vyhovoriť, že je to fikcia. A tak, hoci sa falošne oháňa etikou, v skutočnosti tým ublíži oveľa viac, ako keby písal pravdu.”

.

Chmelár po prečítaní knihy konštatuje, že Kiska je “mizerný spisovateľ”. “Musel som sa premáhať, aby som túto nudnú a zle napísanú knihu vôbec dočítal. Je možné, že skutočná autorka sa skrýva za poznámkou „redigovala Nataša Holinová“ – tak sa to zvykne robiť, keď politik nevie písať alebo jeho vety treba upraviť aspoň do čitateľnej podoby. Napriek tomu mala kniha takú ohlušujúcu mediálnu kampaň, akoby práve našli stratené tabuľky Eposu o Gilgamešovi. Je to však len bezcenný brak. Ako literatúra nestojí táto kniha za nič, ako zdroj informácií je nepoužiteľná.”

Kiskov román je podľa slov Eduarda Chmelára schematický presne tak isto ako jeho politická kariéra. Jeho postavy nemajú nijaký hlbší profil, nevyvíjajú sa a sú vykresľované čierno-bielo. “Premiér je stelesnené zlo, odľudštené a temné ako zloduch z Batmana a prezident je rozprávkový princ, láskavý, dobrosrdečný, ľudský, posledný žijúci svätec, Ježiš z Popradu. Vlastne by to bolo smiešne, keby to nebolo také zúfalo trápne.”

Ak táto kniha poskytne niekomu zaujímavý materiál, tak podľa Chmelára pôjde o psychoanalytikov. “Lebo celý Kiskov literárny počin vyzerá ako psychoterapia. Potreba a túžba vyrozprávať sa, ospravedlniť si svoje temné osobnostné črty pred sebou a pred verejnosťou ich vykresliť ako hrdinstvá, po každej stránke sa vylepšiť a zo svojich slabostí urobiť cnosti.”

“V románe prenasleduje dobrotivého prezidenta neľútostný premiér, vrah a mafián. Lenže v reálnom príbehu šiel Robert Fico Andrejovi Kiskovi po krku za jeho daňové podvody, o ktorých tu márne hľadáte čo i len zmienku. Vlastne celá podstata ich sporu tu nie je vôbec zachytená, román sa sústreďuje na rok 2014, vypuknutie konfliktu na Ukrajine a notoricky známe Kiskove antiruské postoje. Pripomeňme, že Kiska je stále vyšetrovaný za daňovú trestnú činnosť, čo on sám považuje za dôsledok pretrvávajúceho pôsobenia mafie na prokuratúre – hoci zatýkanie smerákov tými istými prokurátormi označuje za akt spravodlivosti.”

Chmelár dodal, že Kiska si v knihe rieši predovšetkým vlastný komplex z toho, v čom zlyhal. “V románe vyzýva prezident v správe o stave republiky premiéra na okamžitú demisiu – v skutočnosti to nikdy neurobil. Až komicky pôsobia pasáže, ako slovenský prezident rieši svetové problémy a dokáže ovplyvniť aj amerického prezidenta a iných svetových štátnikov. Vieme totiž, že Andrej Kiska sa ako náš jediný prezident s nimi nikdy nestretol, nikdy s ním nekonzultovali širšie problémy, nebol prijatý ani vo Washingtone, ani v Moskve, ani v Pekingu, a predstava, že malý slovenský úžerníček rieši veľký rusko-ukrajinský konflikt je azda prejavom nejakého napoleonského komplexu a snahy vyrovnať sa so svojím neúspechom na zahraničnopolitickom poli.

A tak sa s úžasom dozvedáme, že náš hrdina Andrej (pardon, Patrik) navrhol anulovať „Budapeštiansky dohovor“. “Pochybujem, že vôbec tušil, o čom píše, lebo inak by bol čistý blázon, ktorý chcel zrušiť pod týmto názvom sa skrývajúci Dohovor Rady Európy o počítačovej kriminalite. To, čo mal akiste na mysli, bolo Budapeštianske memorandum – vyhlásenie ukrajinského, ruského a amerického prezidenta (ku ktorým sa pridal aj britský premiér) o zárukách bezpečnosti Ukrajiny. Nejde však o záväznú medzinárodnú zmluvu, iba politickú deklaráciu, takže nie je potrebné ju anulovať. Ale to Andrej Kiska určite vie, to nebola hlúposť, to bola len, ehm, fikcia… No celá vec môže mať aj nebezpečnejší rozmer, ak si uvedomíte, čo sa odohráva v jeho hlave, že mu vôbec zišlo na um navrhnúť americkému prezidentovi, aby vyzbrojil Ukrajinu jadrovými zbraňami… Z psychologického hľadiska je zaujímavé aj to, ako Andrej Kiska vykresľuje ženy, resp. ako o nich uvažuje a aj tu sa zdá, že má nejaký vážnejší problém.”

“Je zaujímavé, že pri promovaní svojej knihy sa Andrej Kiska celý čas sústredil na Roberta Fica. Odrazu neplatilo, že román je fikciou, akoby na obsahu knihy nezáležalo a všetky rozhovory sa krútili len okolo jednej témy a základného Kiskovho posolstva: vraj je len otázkou času, kedy si NAKA príde po Fica. Tu chcem povedať jednu vec. Keď sa formovala súčasná vláda, v jednej oblasti som jej držal palce. Len politicky zaslepený človek nevidí, že v uplynulých rokoch sa tu vytvorili kriminálne väzby a pre zdravie tejto spoločnosti bolo nevyhnutné, aby ich nová garnitúra rozplietla. Lenže túto úlohu nezvládla a celé sa jej to začína vymykať z rúk.”

Eduard Chmelár však konštatuje, že čosi tu smrdí. “Kajúcnik Imrecze obviní šéfa rezortu vnútra Mikulca, že zobral stotisícový úplatok, ale koalícia svojmu ministrovi verí, takže sa vlastne nič nedeje. No keď ten istý Imrecze obviní guvernéra NBS Kažimíra, už je to zrazu niečo iné a každému z vládnej zostavy je jasné, že je to predsa smerácky zločinec, ktorý patrí do basy. Naozaj by ma zaujímal logický dôvod, prečo by minister financií podplácal svojho úradníka, šéfa finančnej správy. Ale logické dôvody nezaujímajú zrejme ani „hovorkyňu vlády“ Zuzanu Čaputovú, ktorá sa vyjadrila, že guvernér Národnej banky Slovenska by mal zvážiť odstúpenie, hoci od ministra vnútra nič také nepožadovala. Vlastne mi toto naháňanie Petra Kažimíra dáva jediný zmysel – dosadiť na jeho miesto Ivana Mikloša.”

Na záver vyhlásil, že táto koalícia už dávno nemá takú dôveru spoločnosti, aby mohla kriminalizovať opozíciu bez ďalekosiahlych dôsledkov. “Ešte pred rokom by zatknutie Fica azda mnohí vnímali ako akt spravodlivosti. Dnes je to však neoficiálny líder opozície a zatknúť lídra opozície nemožno bez rizika vnútropolitickej destabilizácie, protestov zo zahraničia a obáv z dodržiavania ľudských práv.”

“Trúfam si povedať, že pri vysokej nedôveryhodnosti tejto vlády nás môže dostať zatknutie lídra opozície na pokraj občianskej vojny. Andrejovi Kiskovi samému hrozilo, že skončí v putách a je možné, že sa chce teraz mstiť. No ak je jeho túžba po osobnej pomste väčšia ako pocit spoločenskej zodpovednosti, to len odhaľuje jeho ľudskú malosť. Verme, že k tomu nedôjde. A ešte v jednu vec chcem veriť – že už nikomu nenapadne pred voľbami sfilmovať tento paškvil a vydávať túto hrubo zmanipulovanú verziu vzťahu dvoch politikov za reálnu správu o stave krajiny.”

.