Keď na Slovensku vládli Góti = Kelti = Galovia, Gáli. Šok pre vedcov a verejnosť?

Bratislava/Nitra 21. júla 2021 (HSP/Foto:Archív Alan Dolog)

Papánek ako východisko k rozmotaniu klbka

S veľkým potešením som si kúpil knižku Juraja Papánka Prvé dejiny slovenského národa. Juraj Papánek bol slovenský učenec, amatérsky historik, katolícky kňaz v 18. storočí. Dôstojný pán písal v duchu svojho pôsobenia v rímskokatolíckej cirkvi. V jeho knihe môžeme pozorovať okrem faktov aj veci, ktoré vás zarazia. O dejinách cirkvi písal tak, aby čitateľ mal dojem, že RKC tu bola od narodenia Krista. Ježiš je totiž označovaný ako zakladateľ rímskokatolíckej cirkvi. No jeho učenie, jeho príbeh, bol najmenej 300 rokov vysvetľovaný rôzne. Rímskokatolícka cirkev bola predsa prvý raz kodifikovaná až r. 325 v Nicei a štátnym náboženstvom v Rímskej ríši sa stala až r. 382.

V známom dokumente „Conversio Bagoariorum et Carantanorum…“, kde neznámy soľnohradský kňaz oslavuje misionárske aktivity salcburského arcibiskupstva v Karantánii (preto Carnuntum), Pannonii a Nitriansku od obdobia biskupa Rupperta (od cca r. 700, po rok 870) sa konštatuje, že Moravania konvertovali, obrátili sa vo viere. Neuvádza sa, z čoho, na „pravú vieru“. Ani Papánek nevysvetľuje, v akú nepravú vieru verili predtým. Ak by sa jednalo o konvertovanie zo slovenského bohanstva na RKC, nepoužil by slovo Conversio, ale konštatoval by len prijatie kresťanstva, krst. Tu sa ale píše o konverzii! Z arianizmu na katolícku vieru? Papánek radšej považuje spomenutý dokument Conversio za podvrh, akoby mal napísať pravdu? Fakt, že v Papánkovej knihe slovo arianizmus nie je ani spomenuté, dokladá naliehavosť nechceného. Papánek veľmi opatrne obkročil obdobie arianizmu, ktoré ako heréza vraj skončila napísaním Conversia. My ale vieme, že život je trocha iný, napísaním Conversia sa proces „obrátenia“ len znova začal – r. 871. Arianizmus vo svojej pôvodnej forme medzi ľuďmi pravdepodobne žil ešte veľmi dlho od tohto dátumu. Veď v okolí Nitry počujeme stále aj dnes „nadávku“ ariáni, ariáni. Alebo – hovorí sa: je vás tu ako ariánov. V zmysle – je vás tu veľa. To tu neostalo len tak, ale preto, lebo tu ariáni celkom určite boli! Kto bol teda ariánom?

Ututlávanie obdobia arianizmu spôsobilo najmä to, že sa akosi nevieme rozpamätať na priebeh, na pamiatky prvého tisícročia, i starších našich dejín. Lúpeže Tatarov, Matúša Čáka, Turkov, Kurucov a Labancov urobili veľa zla, mnoho archívov zhorelo. Ale aj to, čo zostalo, veľmi dôsledne likvidoval niekto, kto mal vážny záujem dobu arianizmu úplne vymazať z dejín. Aj Papánek obišiel toto obdobie žijúce v znamení rovnoramenného kríža v kruhu a betlehemskej hviezdy.

Najprv píše o tom, že cirkev aj s biskupstvami jestvovala na našom území už pred r. 396. Nepíše aká. Vyhýba sa jej pomenovaniu. Ale konštatuje dôležitú správu: vtedy kráľovná Fritigil napísala biskupovi Ambrosiovi – Ambrúžovi do Milána (Mediolanum), aby jej objasnil pravú vieru.

V inej kapitole ale vymenúva zoznam biskupov, ktorí spravovali duše Slovenov. A po mnohých ignorovaných storočiach pokračuje rokom 826. Papánka nachytáme pri viacerých nepresnostiach. Napr. píše najprv, že manžel kráľovnej Fritigil bol Markomanský kráľ Kunimundus, v závere knihy na str. 555 píše o jej manželovi Rosemundovi. Kunimunda a Rosemunda potom mal vystriedať vo vedení Slovenov Maróth, ktorý „hanbou poškvrnil celý markomanský národ“. Akou hanbou??? Toto je konštatovanie hodné historika?

Papánek spomína pliagu, ktorá postihla kraj v čase vládnutia Svatoša, ale neuvádza, akú pliagu. Opäť zámerná nepresnosť, utajovanie. Pliaga sa stala znovu r. 479, kedy v Nitre prevzali opäť moc Sloveni a tí boli zrejme ariáni. O sto rokov na to prišli Avari, ktorí boli naozaj veľkou pliagou na našom území.

Fritigil a jej záhada

Papánek ma zaujal hlavne spomenutím kráľovnej Fritigil. Pozná ju česká vikipédia, ktorá tvrdí, že to bola markomanská, teda germánska kráľovná vizigótskeho pôvodu. Takže panovala Markomanon, ale sama bola Vizigótka. Ako k tomu došlo? Markomani ju prijali dobrovoľne, alebo…?

Jej vyznanie viery bolo jednoznačne ariánske, ale prijala pravú vieru od sv. Ambróza a uzavrela dohodu „Notitia Dignitatum“ s Rímom, ktorou sa mali Markomani i jej Góti riadiť. Na českej  wikipédii je veta:“ Královna Fritigil je spojována s kostrou asi čtyřicetileté ženy v knížecí hrobce pod mohylou na Žuráni u Brna objevenou v roce 1948.“

My si môžeme overiť v jej existujúcej korešpondencii so sv. Hieronýmom asi z r. 420, že Fritigil (už ako vdova) mala sídlo v Nitre. Lenže slovenská veda o Fritigil zatiaľ vie veľmi málo, slovenská wikipédia vôbec nič… Ba dokonca jeden z dôležitých činovníkov našej historiografie vyhlásil, že Fritigil v Nitre je konfabulácia!

Vieme, že Fritigil stihla po r. 397 založiť rímskokatolícke biskupstvá. V Olomouci sa biskupom  stal Fretela, priamy žiak sv. Ambróza. V listoch Fritigil sa uvádza, že v Nitre bol jej biskup Sunnius. Ten je ako prvý biskup v Nitre aj oficiálne uvedený vo Vatikánskom archíve.

Uvádza ho aj biskup Jozef Vurum vo svojom diele Dejiny nitrianskeho biskupstva (EPISCOPATUS NITRIENSIS EIUSQUE PRAESULUM MEMORIA CUM). U nás ho nenájdete, je dostupné v latinčine na niektorých internetových portáloch. Zaujímavé, že?

Vráťme sa ale k Fritigil. Založila aj biskupstvá v Stockerau (nad Viedňou) a Velehradské. V tom čase to mohlo byť len Velehradské, teda Belehradské biskupstvo. Velehrad na Morave ešte neexistoval. Vysvetlím o ktorý Velehrad ide neskôr. O prítomnosti Fritigil, aj Sunnia v Nitre sú teda doklady v tajných vatikánskych archívoch. Píše o nich aj Jan Klobušický v diele Christianizace Slovanů před cyrilometodějskou misií. Praha: Apoštolský exarchát řeckokatolické církve v ČR, 2006

Okrem spomenutých listov, o  tom všetkom píše Pavol Diakon (Paulus Diaconus) v diele Vita sancti Ambrosii – Život sv. Ambróza.

Tu pre poriadok musím vsunúť zmienku o nitrianskom kráľovi Viduarovi, ktorý je v prameňoch uvádzaný aj jako Araharius, Maraharius. Araharius nechápem ako meno, ale ako príslušnosť k Marharom, či názov hodnosti „kráľ“ Svébov, teda Slovenov, Marharov. Teda aj tu pravdepodobne došlo k skomoleniu Marharia na Araharia.

Nad Nitrou je kopec neďaleko Bojnej Marhát, ktorý môže byť toponymickým reliktom práve po tejto dobe Marharov, ktorých spomína Bavorský geograf. Tento Viduar = Marahar mal syna Vitrodora (ja myslím, že sa volal Nitrabor – zápis Vitrodor nemá logiku! (Nitrianska Borina – časť Nitry), pretože to mohlo byť tradičné nitrianske meno. Všimnime si, že toto meno je zapísané aj vo fuldských análoch, kedy až r. 833, kedy sa iný Nitrabor zúčastnil vysviacky Pribinovho kostola na Vŕšku na jeho majetku).

Tento prvý Nitrabor si ale zmenil meno v Ríme (alebo ho Rimania tak sami nazývali) na Gabínius. Možno bol tam ako rukojemník vo svojom detstve. Nebol by prvý, ani posledný, ktorý v Rímskej ríši prijal latinské meno. Gabínius ako zástupca svojho otca Viduara, panovníka Nitry (?), sa na jeseň r. 374 so svojou družinou zúčastnil vyjednávania s cisárom Valentiniánom I. v Briggetiu, aby prestali Rimania na ich území stavať pevnosti. Pri vyjednávaní sa tak rozčúlil, že stiahol čižmu a hodil ju do cisára s pokrikom Mor ho! Mor ho! Valentinianus dal ihneď všetkých prítomných Kvádov povraždiť. O tom napísal Ján Botto báseň Mor ho!

Sám Valentinianus o rok neskôr umiera na mŕtvicu 17. 11. 375. V tom čase postupne prenikajú Huni cez Karpaty, porážajú Gótov a na území dnešného Rumunska nastáva zo strachu veľký presun obyvateľstva, i rôznych bojových zoskupení. Pravdepodobne takto bola pohnutá aj časť Gótov, Vizigótov smerom na západ pod velením Hunimunda, ktorý obsadil r. 395 Nitru. Tak to totiž uvádza Jordanes v Getike. Toto všetko je treba zdôrazniť tým, ktorí hovoria, že prvý známy nitriansky panovník bol Pribina.

Poradie vládcov tohoto obdobia: Viduar, Vitrodor = Gabinius … Hunimund, Fritigil…jej syn Gesimund do r. 469…po nich to mal byť spomenutý Marót, Moravec.

Podstatný Papánkov omyl

Pán Papánek sa nechal zaviesť neprávnym smerom. Možno po stý krát opísal omyl jeho predchodcov, ako sa to stáva aj iným opisovačom. Meno Rosemund, Rosamund bolo totiž meno ženské, znamenajúce po gótsky rose (horse) – kôň a mund – ochránca. Neskôr bolo toto meno pochopené ako ochránkyňa ruží. Alebo tá, ktorú ochraňujú ruže. Preto je divné, že Papánek uvádza ženské meno, ako meno kráľa, manžela Fritigil. Mená, ktoré Papánek spomenul – Rosamund a Kunimund sa navyše objavili až o sto rokov po Fritigil, v súvislosti s bojmi Ostrogótov, Gepidov a Longobardov medzi sebou. Bolo to kuriózne: Lomgobardi – Lombardovia v roku 567 porazili Kunimundove sily. Podľa spisov Pavla Diakona, Alboin zabil porazeného kráľa a jeho lebku premenili na pohár na víno, známy ako škala, alebo patera.

Po porážke Gepidov Alboin prinútil Kunimundovu dcéru Rosamundu, aby sa vydala za neho. Pavol Diakon píše, že počas sviatku vo Verone Alboin nútil Rosamundu, aby sa napila z lebky svojho otca. Rosamunda sa pomstila tým, že Alboina zavraždila v spánku. História týchto mien ale nepatrí do obdobia kráľovnej Fritigil, pán Papánek.

Všimnime si teda ako pravdepodobnejšieho manžela Fritigil nie Kunimunda, ale Hunimunda. Zámena H na K pri trocha nečitateľnom, či cifrovanom zápise je možná. Význam mena môžeme pochopiť vo význame „chránenec Hunov. Alebo „Ochránca Hunov (?)“.

Jeden Hunimund bol synom Hermanaricha (Ermanaricha), teda Hermericha, Hermanarika, ktorý vládol v Gepidii, v Sedmohradsku Gótom. Jordanes ho spomína v Getike.

Z toho vyplýva, že Hunimund (320? – 405?) bol kráľom dobytej Nitry a Fritigil bola tu královnou. Toto sa ale doposiaľ neuvádza v našej historiografii vôbec. Akoby nikto nečítal Jordanesa! Vie sa, že Hunimund umrel r. 405, Fritigil teda vládla v Nitre sama (?). Možno aj práve preto o nej vieme viac, ako o jej manželovi.

Klbko treba ale začať rozmotávať už v Sedmohradoch. Totiž Ermanarich (umrel r. 376), otec Hunimunda, mal synov dvoch. Vinitar vládol po ňom Gótom v Gepidii. Druhý Ermanarichov syn Hunimund (320 – 405) viedol podľa Jordanesa vojnu so Suébmi, Svébmi, Slévmi, čiže zo Slávmi (Slovenmi), ktorú vyhral r. 395. Bol Gót. Bolo to v období, kedy sa práve delili Góti na Ostrogótov a Vizigótov (západných „ost“ a východných „vest“ Gótov, v zmysle, ako zrejme žili už pred tým v južnej Škandinávii).

Jordanes píše, že Hunimund mal syna Gesimunda. Ak je tomu tak, potom tu nastala pri starých zápisoch chyba. V niektorých zápisoch sú dvaja Hunimundi a to spôsobilo zmätok u historikov.  Jordanes ale napísal správne, Hunimund mal syna Gesimunda. Meno Gesimund mi pripomína meno Gésa, Gejza.

Klbko je rozmotané

Takže ak syn Ermanaricha, Hunimund (320 – 405), zvíťazil nad Slovenmi, jeho manželka Fritigil ho nasledovala do novo dobitého sídla Nitrianského kniežatstva. Tam písala sv. Ambrózovi list práve v roku 396, keď rok pred tým porodila tohto Gesimunda = Hunimunda (395 – 469) „lúpežníka“.

Prečo lúpežníka?  Svébi, teda Sloveni,  boli r. 468 pod jeho vedením na lúpežnej výprave do Dalmácie, ktorú vraj spustošili. Cestou ešte ukradli stádo dobytka Ostrogótom. Pri lúpeži boli prichytení kráľom Ostrogótov Tiudimírom pri Pelse (Pleso = Balaton) a ten zajal mnohých, aj 72 ročného Hunimunda. Ale keďže boli vlastne súkmeňovci a Tiudimir mal pred sebou na tú dobu starca v obdivuhodnom veku, tento dostal vraj po roku slobodu.

Sú pramene, ktoré omylom hovoria o tom, že Tiudimir vtedy adoptoval Hunimunda za svojho syna. To sa sotva mohlo stať, keď vieme, že tento Hunimund, správne ale Gesimund (Jordanes) bol starec a zlodej. Gesimund sa cítil ale ponížený a mal toľko drzosti, že sa za to zajatie chcel pomstiť.

Intrigami  rozpútal bitku na rieke Ipeľ r. 469, ktorú popisujem v jednej kapitole svojej knihy. Kvôli tomuto nerozmotanému klbku je považovaný Jordanes za nedôveryhodný zdroj a Papánek (a nielen on), si toto klbko nevšimol.

Hunimund (správne teda Gesimund, Gejza) z Nitry nebol podľa Jordanesa najčestnejším kráľom v Nitre. Gesimund bol Gót, ale celkom určite časť jeho vojska tvorili aj nitriansky Sloveni, porazení jeho otcom.

Rovnako z uvedeného vyplýva dôležitá skutočnosť, že Nitre panovali Góti minimálne v období 395 – 469. 74 rokov. Bolo to jedno z období, keď Nitra bola podriadená moci, ktorá prišla z oblasti Sedmohradska.

Zvláštne na tom ale je, že od analistov máme jasnú správu, že Suébi = Sloveni sa zúčastnili povstania proti Hunom r. 454, kedy spoločne s Gepidmi Hunov porazili, odňali im moc.

A pretože vieme, že Ostrogóti v tejto bitke vraj nebojovali, vyčkávali, neviem si odpovedať na otázku, či Sloveni účastní na tejto bitke boli práve z Nitrianskeho kniežatstva, kde v tomto období vládol  Gót, alebo boli napr. z Trenčianska, kde bolo tradične silné vojsko Slovenov.

Nielen fakt o vláde Gótov v Nitre, ale aj existenciu biskupstva s biskupom Sunniom je treba doplniť do oficiálnej histórie Nitry. Či sa nám to páči, alebo nie.

Cyril s Metodom do Nitry nepriniesli rímskokatolícku vieru ako prví. Ani škótsky, či írsky mnísi. Bola to pred nimi aj kráľovná Fritigil, o ktorej sme nevedeli, alebo ktorú si nevšímame, lebo bola pôvodne ariánka. Slovenská vikipédia o nej nevie takmer nič a sú vysoko uznávaní historici, ktorí o nej píšu ako o konfabulácii.

Všetko, čo som napísal, má oporu aj v archeológii. Zaujímavo je o nálezoch v súvislosti s týmito udalosťami popisované v zborníku Karlovej univerzity v Prahe: “Svébové mezi Arahariem a Hunimundem K výpovědním možnostem archeologických pramenů pozdní doby římské a časné fáze doby stěhování národů na jihu a západě Čech“

od str. 121 (viac TU)

Aká je stará Nitra?

Nitra existovala bezpochyby už pred r. 395 pravdepodobne ako slovenské sídlo. Dobili ho Góti a ich kráľovna Fritigil zriadila v sídle rímskokatolícke biskupstvo r. 396 – 397.

Vláda Gótov trvala v Nitre do r. 469, kedy zrejme v boji zahynul Gesimund.

Pretože sa v Nitre a okolí zachovalo ariánstvo pravdepodobne až do 8. – 9. storočia, je možné predpokladať, že vládu nad Nitrou prevzali znovu ariáni, teda Slovania.  A rímsky katolicizmus alebo zanikol, alebo sa stal minoritným do doby príchodu grékokatolíkov Cyrila a Metoda.

Z uvedeného vyplýva prinajmenšom to, že Nitra by nemala uvádzať prvý písomný prameň o jej existencii rok 830, ale rok 395. Čiže je staršia minimálne o 435 rokov.

Samozrejme, že neexistovala tu sama! Tiež by sa malo priznať, že tzv. „pravú“ vieru do Nitry nepriniesli CaM, ani škótski, či grécki mnísi, ale už tu bola 467 rokov skôr. A to Nitru posúva medzi najstaršie mestá v Európe. Ba ešte do skoršieho obdobia ju posúva zmienka o biskupovi zo Subura z r. 251! O tom nemožno pochybovať, ani vyhlasovať túto skutočnosť za konfabuláciu.

Pre tohto pána mám otázku: Tento kus histórie sa v školách neučí len preto, lebo ak by sme priznali, že Góti dobili Nitru r. 395, tak by sme vlastne museli veľmi ťažko vysvetľovať skutočnosť, že Góti, teda Germáni, porazili v Nitre …koho? Germánov? No pretože podľa týchto našich vlastných deformátorov našej histórie sme ako Slovania neboli v tom čase ani za dverami Európy.

Slovutní páni vedci, možno práve prichádza čas dať vaše deformácie do najhlbšieho šuflíka a konečne začať písať naše skutočné dejiny! Dejiny Slovenov, ktorí aj v Nitre boli od nepamäti. Určite nielen Germáni v zmysle – neslovanské obyvateľstvo!

Fritigil a tradície

Zaujímavé je ešte to, že meno od základného Friti… sa v Nitre zachovalo minimálne do 9. storočia, keď sa pri krste Pribinovho kostola zúčastnil nejaký Fritilo. Je to jasne uvedené v knihe Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, Slovensko očami cudzincov, 1999 na str. 143. Fritilo – ako pozostatok po Gótoch ešte v deviatom storočí ? Prečo nie?

Ak v Nitre bolo za kráľovnej Fritigil biskupstvo, celkom určite tu bol aj biskupský kostol, či bazilika. Jedinú zmienku o tom som našiel v zborníku prác, ktorú zostavil  Ján Stanislav a vydal v Prahe r. 1933 pod názvom Ríša Veľkomoravská. Na str. 47 je uvedené, že dávno pred kostolom Pribinovým bola v Nitre minimálne svätyňa sv. Hieronýma.

Po II. svetovej vojne sa prestalo so stáročnou tradíciou, kedy nemecky hovoriaci obyvatelia Nitry (nemecké priezviská sú v Nitre dodnes) a Moravy usporadúvali zájazdy do Milána k hrobu sv. Ambrózia na pamiatku prvého pokresťančenia (prijatia RKC) v Nitrianskom kniežatstve. O tom sa dnes už nevie, nepíše. Potvrdzuje to napr. Milan Trnka TU.

Rodinné vzťahy Gótov – kľúč k pochopeniu

Ak si naozaj pozorne prečítate Jordanesovu Getiku (nie Gotiku!) a podľa nej si nakreslíte aj rodinné vzťahy ním spomínaných Gótov, dopracujete sa k veľmi zaujímavému faktu. Hermanarich mal ženu Sunildu a s ňou syna Hunimunda. Lenže jeho žena mu vraj bola neverná a on ju nechal za to hodiť do ohrady s koňmi a potom tie kone plašili, hnali a svojimi kopytami tie kone ženu udupali na smrť.

Lenže bratia tejto ženy sa naštvali, pomstili ju. Ich hnev bol väčší, ako strach pred Hunmi a kráľa Hermanaricha zranili tak, aby nevedel utekať a nechali ho napospas cválajúcim Hunom stepou. Kone Hunov urobili s ním to, čo on nechal urobiť so svojou ženou.

Hermanarich bol z rodu Amalov a jeho žena z rodu Tervingov, tiež Gótov. Tervingovia na čele s Fridigernom (Fridigard, dnes Fridrich) prevzali po jeho smrti nad Gótmi moc.

Patrili ku gótskej nobilite. Napádajú ma súvislosti. Fridigern (ten, kto má rád mier) sa narodil r. 295, bol kráľom určitej časti Vizigótov 350 – 364. Môže byť, že Fridigern bol otcom Fritigil a Fretelu. Fridigil sa síce vydala za Hunimunda syna Hermanaricha, čím sa utvrdila v tej chvíli jednota Gótov, ale s ním a svojim bratom odišli do Nitry. A zobrali si so sebou aj Sunia. Možno syna Sunildy. Možno práve jej nemanželského syna nazvaného podľa matky, jej rodu Sunius.

Totiž tvorba mien v rannom stredoveku bola presne taká. Konkrétne si tu môžeme analogicky spomenúť na fakt, že Vánius bol z kmeňa Vánov, Vandalov. Jeho sestra sa vydala a porodila dvoch známych synov Vangio a Sido. Jeden bol nazvaný podľa otcovho kmeňa Vánov, druhý podľa kmeňa Sidónov.

Ďakujem, pán Timura! Tacitus vo svojom diele Z dejín cisárskeho Ríma píše o tom, že z poloostrova Skanza odišiel do oblasti Transylvánie kmeň zvaný swi-oniz – tí, čo žijú pri mori. Čítaj suion. Boli to Suniovia, pravdepodobne Góti, ktorí žili spolu s Getmi. Geti, to boli Slovania. V Hriňovej sú nohavice geti dodnes. Áno, Geti sa volali podľa nohavíc a boli ešte Móci, ktorí mali zmotané, teda spletené vlasy. Vrkoče. Priezvisko Mócik je dodnes aj na Slovensku, aj v Sedmohradoch.

Predsa ešte poďakovanie pánovi Papánkovi

Aby sme ale my boli objektívnejší, spravodlivejší, treba pánovi Papánkovi naozaj srdečne poďakovať za jeho dielo, pretože prijateľne popísal napr. zánik Veľkej Moravy. Za čo mu ale vďačím najsrdečnejšie, je jeho zmienka o tradičnom meste slovenských kráľov. Pomenoval ho Modoburg.

V jeho knihe nie je toto mesto lokalizované. Alebo ho Papánek nepoznal, alebo mal záujem na tom, ako v prípade ariánov, nepriznať jeho polohu. Bola to pre mňa napriek tomu dobrá stopa, pretože pod týmto heslom som našiel dve diela, ktoré tento názov, jeho polohu vysvetľujú. Prvým je dielo Bartoloměja Poprockého, Zrcadlo slavného Markrabství Moravského (1593), druhým Matěj Bartys, Vojna štěstí moravského, s neštěstím… (1735), ktorý hneď na začiatku knihy (str. 4) uvádza toto: „Jehožto slavné město v jazyku slovanském, aneb raději polském: Belogrod: v německém Modoburg, aneb lépe v řecko – německém M(sí, gama,alfa)burg: v uherském (Papánek chápe uherské ako maďarské) Vet – Vár a v moravsko – českém : Belehrad řečené. Dosti samo zejména svého dáva na světlo, jaké bylo a jak krajiny takové královské hodno, ježto tak mnoho znamená, jako Weliký hrad…“

Tento text nás zaväzuje držať sa názvu Veľký hrad, napísané gréckou abecedou ako Belehrad, pretože Gréci nepoznali písmeno V a písali ho ako B. Velehrad na Morave v súvislosti s Veľkou Moravou nikde nie je spomenutý a prvá písomná zmienka, ktorá sa ho môže týkať nie ako mesta, či hradu, ale len lokality, je z r. 1131. To znamená, že moravský Velihrad, Velehrad v tomto prípade neberieme do úvahy. Všimnime si, že tento sa píše ako Velehrad, meno mesta, ktoré je staršie, ako Belehrad.

Sasinek nám spomína, že po vpáde Avarov presťahoval vládca Svatoš svoje sídlo z Belehradu na Dunaji (Srbsko) severnejšie, niekde do Banátu. Ak si naozaj nechceme všimnúť Belehrad = Balgrad v srdci Transylvánie, teda dnešnú Alba Iuliu, alebo dokonca Belehrad – Berat v Albánsku, potom nám naozaj ostávajú všimnúť si alebo dnešnú Oradeu, ktorú ešte dnes voláme aj Veľký varadín, alebo je tu mesto Arad, Hrad, na ktoré nás viac usmerňuje jeho gréckonemecký názov M (sí, gama, alfa) burg, čiže burg = hrad na rieke Maruši, Marisii, Morave. Teda mesto Morava, na rieke Morave, kde dokladám nespochybniteľnú existenciu hradu ešte pred príchodom Turkov, ktorý ho definitívne zničili r. 1515. V mojej knihe je mapa, kde je jasne zakreslený veľký kostol. Možnú „veľkomoravskú cerkef, kde ležit Metod nalevo pod oltarjem svetej bogorodicji“. V rumunskom Arade. Modoburg je názov skomolený z latinského Magno varadin, Magnoburg, Veľký Varadín, Oradea.

O tom, že Metod spolu so Svätoplukom nemali sídlo v Nitre predsa píše sám pápež Ján VIII. r. 880, ktorý vymenoval Wichinga biskupom v Nitre v čase, keď Metod bol arcibiskupom na Morave. Ale nie na Morave.cz ! Takže biskup podľa cirkevného kánonu nemohol byť v sídle arcibiskupa. Wiching bol v Nitre. Panovník s arcibiskupom niekde inde… Kde? Naznačuje nám to aj Varadínsky register, ktorý hovorí o tom, že súdna moc bola vykonávaná z Veľkého Varadína ešte v 13. storočí. Na nete viete nájsť súdne rozhodnutia týkajúce sa dokonca pánov z dnešnej Bratislavy.

Perlička

Stretol som sa s rumunským historikom, Slovákom, prof. Jánom Kukučkom. Učí v Rumunsku históriu. Konštatoval, že každý štát má svoju doktrínu, ktorej sa drží a teda preferuje nie pravdu o svojej histórii, ale konštrukcie, ktoré aktuálne vyhovujú a sú aj v súlade s deformáciami v rímských análoch a neskorším pangermanizmom, ktorý ovláda našu historiografiu a školstvo dodnes. Preto historiografia ako štátna veda nie je vedou, ale politikou. Moju knihu prečítal a hodnotí ju ako pozoruhodné dielo.

Porozprával mi viacero perličiek. Jedna z nich sa priamo týka Nitry a okolia. Rumuni nazývajú predsieň pitvorom. Toto slovo sa používa aj na Slovensku.  Toľko pán profesor. Upresním to. Toto slovo sa používa iba v pásme V. Krtíš, Gemer, Zvolen, Liptov, Turiec, Orava. Teda všade tam, kde sa nachádzajú potomkovia tzv. Valachov. Tých Slovákov, ktorí prišli z Rumunska v rámci známych vĺn tzv. Valaskej kolonizácie a doniesli so sebou aj prehlasované ä.

Prístavok k domu od dvora, aby sa nevchádzalo hneď do kuchyne mohol vzniknúť ako nový stavebný prvok práve tu, v Nitre. Spojenie „pri dvor, pri plot“ a podobne, je pre nitriansko charakteristické. Odtiaľ sa toto spojenie rozšírilo ako skomolenina: pitvor.

Všimnime si, že tvorba určenia miesta je v Gótčine. Pri dvore, gótsky sa píše bez skloňovania – pri dvor. Ako dnes v angličtine. Rovnako v Nitre sa podstatné meno dvor tiež neskloňuje. Je to relikt po dobe, kedy sa Góti v Nitre a okolí,  poslovenčili. Prevzali od nás slová, ale tvorbu viet si ponechali. Paradoxne, toto slovné spojenie sa používa dnes ako nárečové v širokom okolí Nitry. Pri dvor, pri plot, pri most a podobne. Lenže k tomuto celému muselo dôjsť veľmi dávno, možno práve v dobe, kedy Góti prítomní v Nitre prevzali postupne slovenský jazyk. A vzniklo „pri dvor“, ktoré odišlo ako pitvor do Sedmohradov a odtiaľ sa vrátilo na Slovensko v druhom tisícročí.

Podivný vzťah medzi Slovenskom a Škandináviou

Doposiaľ nikto nevysvetlil, ako je možné, že vo Švédsku sú mestá ako Nitra, ktorú obteká rieka Nitra rovnako, ako u nás. Tečie tam rieka Morava, s mestom Morava. Sú tam dediny ako Krásna, Bystrá, Lemešany = Lemesjó (kto pomenoval reznú plochu pluhu lemeš?) a ešte najmenej 20 názvov súvisiacich s názvami na Slovensku. Prvý si to všimol človek, ktorý vo Švédsku žije: Ing. Alexander František Zvrškovec.

Alan Dolog