Nakupuje babka v obchode a vidí: pán pred ňou zobral z regálu akúsi krabičku. Babka príde k tomu regálu, pozerá, nevie čo to je. Ale je zvedavá, tak to vezme do košíka. Zaplatí, vyjde von, ale zvedavosť jej nedá. Sadne si na lavičku, otvorí krabičku a pozerá: je v nej akési puzdierko. A v puzdierku akýsi valček, z ktorého čosi trčí. Chytí to babka a ťahá. Je to také lesklé a dlhé, babka vyťahuje a vyťahuje, až to už ďalej nejde. Čuduje sa babka, naozaj nevie prísť na to, na čo taká vec môže byť. Ovoniava to babka, oblizuje, ale veru, múdrejšia z toho nie je. Nakoniec sa spýta okoloidúceho pána: „Mladý pán, nevedia oni čo je toto za čudo?“ Pán jej odpovie: „Teraz už vlastne nič, babka, ale ešte pred chvíľou to bol film do fotoaparátu.“

Prepáčte autorovi, že začal tento príspevok týmto trochu zdĺhavým, starým, ešte socialistickým, a možno aj trochu nekorektným vtipom (prečo babka, prečo nie dedko?), ale naozaj je ťažké nájsť priliehavé slová, ktoré by adekvátne zhodnotili kauzu Govnet (nomen omen?).

My sme o tejto veci písali napríklad v článku, kde sme si za titulok požičali pekný citát Borisa Filana „Kým Remišová nerobila nič, vyzeralo to, že by niečo robiť vedela. Ale odkedy to robí, tak je jasné, že nevie robiť nič“ (viď TU). A zdá sa, že ešte sa k téme nejaký čas budeme vracať, pretože ako vychádzajú na svetlo sveta detaily celého tohto fatálneho zlyhania rozumu, profesionality a zodpovednosti, sa zároveň v celej kráse ukazuje holá pravda o účinkujúcich v tomto predstavení.

Informatizáciu menuje v tejto dobe informačnej Európska únia ako jednu zo svojich hlavných priorít. A vyzerá to teraz tak, že osoba, ktorá bola poverená, aby Slovensko v tejto oblasti posunula dopredu, netuší nič o procesoch, ktoré spadajú do jej pôsobnosti.

O čom vlastne celá vec je? Pointa je jednoduchá: na úrade vlády sa našli zariadenia, ktoré tam nainštalovalo pravdepodobne vojenské spravodajstvo. Dozvedela sa o tom vicepremiérka a mysliac si, že im tam predchádzajúca vláda nechala sledovacie zariadenie, a že ako slávny šéfinšpektor Clouseau odhalila megakauzu, bez toho, aby si veci overila, urobila z toho škandál a vyzradila tajnú operáciu.

Príbeh má potom ešte jednu, trochu menšiu pointu, hoci tiež to vydá na celkom peknú kauzičku. A síce, tentoraz je to maslo na hlave NAKA (Národná kriminálna agentúra, organizačná zložka Prezídia Policajného zboru – pozn. red.), ktorá podľahla vicepremiérkinej hysterickej reakcii a bez akéhokoľvek overovania situácie a triezveho odstupu urobila raziu v Národnej agentúre pre sieťové a elektronické služby (NASES), pri ktorej urobila celý rad školáckych chýb, vrátane potenciálneho zničenia dôkazov (píšeme o tom TU).

Tak ako to už konštatovali viacerí, sú iba dve možnosti, prečo podpredsedníčka vlády pre investície a informatizáciu SR Veronika Remišová (Za ľudí) postupovala tak, ako postupovala: buď to bol nejaký rafinovaný ťah v boji proti ľuďom spojeným s bývalou vládou, alebo, čo je oveľa pravdepodobnejšie, Remišová vo svojom svätom džiháde urobila nepremyslený krok, ktorým prezradila tajnú spravodajskú operáciu, a tiež veľa o svojej kompetentnosti.

Ľudia robia chyby, poviete si. Lenže kto sa dostane do funkcie, v ktorej zastrešuje inštitúcie, ktoré pracujú aj s tajnými operáciami a informáciami, by mal chápať, že toto už nie je hra na šéfinšpektora Clouseaua. Nie je až takým úplne novým poznatkom, že tajné operácie často mávajú takú rafinovanú vlastnosť, že sú tajné. A že sa to zvykne prejavovať najmä tým, že o nich nevie celá verejnosť, ale väčšinou iba zasvätení. Je naozaj ťažké si predstaviť, že človek, ktorý tomu má šéfovať, toto nevie a neuvažuje nad tým ešte predtým, ako celému svetu oznámi, že odhalil kauzu svetového formátu.

Viacerí pozorovatelia tiež veľmi správne upozornili, že táto kauza nám krásne ukazuje, aké dôležité je, aby prokuratúra bola nezávislá od výkonnej moci. Ak je iba predĺženou rukou vlády, potom sa môže stať toto, čo sme videli: že tak zbrklo, ako vicepremiérka konšpirovala, hneď prokuratúra a následne polícia konala, bez vlastného kritického uvažovania a odstupu. Keby sa bol aspoň prokurátor zamyslel a najskôr zistil, ako sa veci skutočne majú, nemusela byť zmarená spravodajská operácia a nemuseli štyria nevinní ľudia, ktorí si iba robili svoju prácu, 40 hodín sedieť na polícii.

Pikantnosť celej veci dodáva aj informácia, ktorú spomína jeden z tých štyroch zadržaných, že pri zásahu NAKA mal byť aj zamestnanec Remišovej úradu. Poslala ho tam vicepremiérka, aby dohliadol, či náhodou aj policajti nie sú zapletení v konšpirácii, ktorú už videla ako hotovú vec?

Pozoruhodný je aj telefonát, o ktorom hovoril uvedený zadržaný pracovník: „Či to bola sama pani vicepremiérka Remišová, alebo jej sekretárka, zavolala do NASES a povedala, že sa chce stretnúť pani Remišová so mnou a s generálnym riaditeľom, že kedy budeme na pracovisku. A keď sme čakali na pani Remišovú v kancelárii, vtedy zazvonila na dvere NAKA.“

Vyzerá to teda tak, že pani vicepremiérka nielenže bola iniciatívna pri odhalení zákerného sprisahania, ale sama sa aj mimoriadne aktívne podieľala na organizovaní a realizácii policajnej akcie na pátranie po jeho „páchateľoch“. Áno, takto ju poznáme aj z uplynulého volebného obdobia: energiou a chuťou odhaľovať nekalú činnosť prekypovala aj v minulosti, keď aj so svojím bývalým – a vlastne aj terajším – šéfom takmer na dennej báze prinášali senzačné odhalenia.

Lenže tieto prípady sa akosi vždy skončili tým, že sa na ne zabudlo, nikto nebol potrestaný. Vysvetlenie bolo také, že im tieto prípady vtedajšia skorumpovaná justičná moc nedovoľovala dotiahnuť do konca a všetkých tých zloduchov pozatvárať. Po rokoch strávených v opozícii však dostala teraz príležitosť to konečne realizovať v praxi – a my všetci sme dostali príležitosť po slovách konečne vidieť aj skutky. A pochopiť, o čom celá táto ich agenda je. O Govnete ešte budeme písať, keď sa objavia nové informácie.

Ivan Lehotský