Eva Šuleková: Vyhorenie vzniká aj zo súcitu, ohrozuje pomáhajúce profesie

Najviac ohrození sú podľa nej ľudia v pomáhajúcich profesiách a ľudia pracujúci v korporátoch.

„Týka sa to lekárov, hasičov, policajtov, psychológov. Keďže poznáme aj vyhorenie zo súcitu, môže postihnúť aj ošetrovateľov, sociálnych pracovníkov, vlastne všetkých, ktorí pracujú s ľuďmi v ťažkých životných situáciách,“ spresnila.

Psychologička vysvetlila, že syndróm vyhorenia je emocionálne, duševné a fyzické vyčerpanie organizmu.

„Je smerované na psychické a duševné vyčerpanie v konkrétnej profesii,“ dodala s tým, že podmienkou jeho vzniku je intenzita prežívaného stresu, ktorý sa stáva chronickým.

Podobne ako pri iných psychických problémoch, aj v tomto prípade si môže všimnúť skôr vonkajšie okolie, že sa s človekom niečo deje. Je unavený, nepomáha mu ani zmena prostredia po návrate z práce. V zamestnaní nemá chuť do práce, vyhýba sa zodpovednosti, nie je schopný výkonu.

„Vo vyšších štádiách sa prejavuje aj apatia, vyhýbanie sa základným povinnostiam, ktoré boli bežné, strata pozornosti,“ uviedla odborníčka.

Ľudia si často myslia, že problémové obdobie zvládnu sami. Podľa psychologičky je lepšie počúvať svoje okolie, rodinu, priateľov, kolegov, ktorí si najskôr všimnú, že sa niečo deje. Je potrebná ochota zamyslieť sa nad sebou a prijať pomoc, vrátane odbornej od psychológa alebo psychiatra.

„Je veľmi ťažké niekoho presviedčať. Keď na neho tlačíte, má to opačný účinok,“ upozornila Šuleková.

Okrem riešenia problému so psychológom alebo psychiatrom odporúča začať aktívne oddychovať, robiť si väčšie prestávky.

„Urobiť si pauzy v práci tak, aby sme sa vedeli k práci vrátiť,“ vysvetlila.

Čas mimo pracovnej doby je podľa nej vhodné tráviť napríklad prechádzkami, odísť mimo mesta, kde je menej elektrického a svetelného smogu.

„Práve niekde v prírode sa dokážete nabudiť alebo dobiť energiou,“ poradila.

Dĺžka liečenia syndrómu vyhorenia závisí podľa nej aj od veku človeka.

„Mladším ľuďom to ide oveľa rýchlejšie,“ konštatovala psychologička s tým, že čím sme starší, tým dlhšie trvá regenerácia.

„Závisí od toho, v akom štádiu sa pacient nachádza. Keď ide aj o psychické zmeny, trvá to aj viac ako šesť mesiacov,“ uzavrela.