Vojna na Ukrajine je viacrozmerná katastrofa, ktorá sa v dohľadnej budúcnosti pravdepodobne ešte zhorší. Keď je vojna úspešná, jej príčinám sa venuje málo pozornosti, ale keď je výsledok katastrofálny, pochopenie toho, ako k nej došlo, sa stáva prvoradým. Ľudia chcú vedieť: ako sme sa dostali do tejto hroznej situácie?

Tento jav som zažil dvakrát v živote – prvýkrát v prípade vojny vo Vietname a druhýkrát v prípade vojny v Iraku. V oboch prípadoch chceli Američania vedieť, ako sa ich krajina mohla tak veľmi prepočítať. Vzhľadom na to, že Spojené štáty a ich spojenci v NATO zohrali rozhodujúcu úlohu v udalostiach, ktoré viedli k vojne na Ukrajine a teraz zohrávajú hlavnú úlohu pri vedení tejto vojny, je vhodné zhodnotiť zodpovednosť Západu za túto katastrofu.

Dnes uvediem dva hlavné argumenty

Po prvé, za vyvolanie ukrajinskej krízy sú zodpovedné najmä Spojené štáty. Tým nepopieram, že Putin začal vojnu a že je zodpovedný za vedenie vojny zo strany Ruska. Nepopieram ani to, že americkí spojenci nesú určitú zodpovednosť, ale v otázke Ukrajiny do veľkej miery nasledujú Washington. Mojím hlavným tvrdením je, že Spojené štáty presadzujú voči Ukrajine politiku, ktorú Putin a ďalší ruskí lídri považujú za existenčnú hrozbu, čo opakovane zdôrazňujú už mnoho rokov. Konkrétne hovorím o americkej posadnutosti priviesť Ukrajinu do NATO a vytvoriť z nej západnú baštu na hraniciach Ruska. Bidenova administratíva nebola ochotná odstrániť túto hrozbu prostredníctvom diplomacie a v roku 2021 skutočne opätovne zaviazala Spojené štáty, aby priviedli Ukrajinu do NATO. Putin reagoval inváziou na Ukrajinu 24. februára tohto roku.

Po druhé, Bidenova administratíva reagovala na vypuknutie vojny znásobením krokov proti Rusku. Washington a jeho západní spojenci sú odhodlaní rozhodne Rusko na Ukrajine poraziť a použiť komplexné sankcie na výrazné oslabenie ruskej moci. Spojené štáty nemajú seriózny záujem nájsť diplomatické riešenie vojny, čo znamená, že vojna sa bude pravdepodobne ťahať mesiace, ak nie roky. V tomto procese Ukrajina, ktorá už aj tak ťažko utrpela, zažije ešte väčšie škody. Spojené štáty v podstate pomáhajú viesť Ukrajinu po ceste do pekla. Navyše hrozí, že vojna sa bude stupňovať, keďže do bojov môže byť zatiahnuté aj NATO a môžu byť použité jadrové zbrane. Žijeme v nebezpečných časoch. Dovoľte mi, aby som teraz podrobnejšie rozviedol svoje argumenty a začal opisom konvenčných názorov na príčiny konfliktu na Ukrajine.

Konvenčná múdrosť

Na Západe sa všeobecne a pevne verí, že za ukrajinskú krízu a určite aj za prebiehajúcu vojnu je zodpovedný výlučne Putin. Hovorí sa, že má imperiálne ambície, čo znamená, že sa usiluje o dobytie Ukrajiny a ďalších krajín, a to všetko s cieľom vytvoriť veľké Rusko, ktoré by sa trochu podobalo na bývalý Sovietsky zväz. Inými slovami, Ukrajina je Putinovým prvým cieľom, ale nie posledným. Ako povedal jeden vedec, „koná v súlade so zlovestným, dlhodobým cieľom: vymazať Ukrajinu z mapy sveta”. Vzhľadom na Putinove údajné ciele dáva zmysel, aby Fínsko a Švédsko vstúpili do NATO a aby aliancia zvýšila počet svojich síl vo východnej Európe. Imperiálne Rusko predsa musí byť zadržané.

Hoci tento príbeh opakujú mainstreamové médiá a prakticky všetci západní lídri, neexistujú žiadne dôkazy, ktoré by ho potvrdzovali. Pokiaľ šíritelia tejto konvenčnej múdrosti poskytujú vôbec nejaké dôkazy, tie majú len malý, ak vôbec nejaký vplyv na Putinove motívy invázie na Ukrajinu. Niektorí napríklad zdôrazňujú, že povedal, že Ukrajina je „umelý štát” alebo že nie je „skutočným štátom”. Takéto obecné komentáre však nehovoria nič o jeho dôvodoch na začatie vojny. To isté platí aj o Putinovom vyhlásení, že Rusov a Ukrajincov považuje za „jeden národ” so spoločnou históriou. Iní poukazujú na to, že rozpad Sovietskeho zväzu označil za „najväčšiu geopolitickú katastrofu storočia”. Samozrejme, Putin tiež povedal: „Komu nechýba Sovietsky zväz, nemá srdce. Kto ho chce späť, nemá mozog.” Iní však poukazujú na jeho prejav, v ktorom vyhlásil, že „modernú Ukrajinu úplne vytvorilo Rusko, presnejšie povedané, boľševické, komunistické Rusko”. Ale ako ďalej povedal v tom istom prejave v súvislosti s dnešnou nezávislosťou Ukrajiny: „Samozrejme, nemôžeme zmeniť minulé udalosti, ale musíme ich aspoň otvorene a čestne priznať.”

Na to, aby sme dokázali, že Putin chcel dobyť celú Ukrajinu a pripojiť ju k Rusku, je potrebné predložiť dôkazy, že po prvé, považoval to za želateľný cieľ, po druhé, že to považoval za uskutočniteľný cieľ a po tretie, že mal v úmysle tento cieľ dosiahnuť. Vo verejných záznamoch nie sú žiadne dôkazy o tom, že Putin uvažoval o tom, že ukončí existenciu Ukrajiny ako nezávislého štátu a urobí z nej súčasť veľkého Ruska, a už vôbec nie o tom, že mal v úmysle ukončiť existenciu Ukrajiny ako nezávislého štátu, keď 24. februára vyslal na Ukrajinu svoje vojská.

V skutočnosti existujú významné dôkazy o tom, že Putin uznal Ukrajinu za nezávislý štát. Vo svojom článku o rusko-ukrajinských vzťahoch z 12. júla 2021, na ktorý zástancovia konvenčnej múdrosti často poukazujú ako na dôkaz jeho imperiálnych ambícií, hovorí ukrajinskému ľudu: „Chcete si založiť vlastný štát: nech sa páči!” Pokiaľ ide o to, ako by sa Rusko malo správať k Ukrajine, píše: „Existuje len jedna odpoveď: s rešpektom.” Tento dlhý článok uzatvára týmito slovami: „A aká bude Ukrajina – o tom rozhodnú jej občania.” Je ťažké zladiť tieto vyjadrenia s tvrdením, že chce Ukrajinu začleniť do veľkého Ruska.

V tom istom článku z 12. júla 2021 a opäť v dôležitom prejave, ktorý predniesol 21. februára tohto roku, Putin zdôraznil, že Rusko akceptuje „novú geopolitickú realitu, ktorá sa sformovala po rozpade ZSSR”. Ten istý bod zopakoval tretíkrát 24. februára, keď oznámil, že Rusko napadne Ukrajinu. Konkrétne vyhlásil, že „nie je naším plánom okupovať ukrajinské územie”, a dal jasne najavo, že rešpektuje ukrajinskú suverenitu, ale len po určitú hranicu: „Rusko sa nemôže cítiť bezpečne, rozvíjať sa a existovať, keď čelí trvalej hrozbe z územia dnešnej Ukrajiny.” Putin v podstate nemal záujem na tom, aby sa Ukrajina stala súčasťou Ruska; mal záujem na tom, aby sa nestala „odrazovým mostíkom” pre agresiu Západu voči Rusku, o čom sa ešte zmienim.

Niekto by mohol namietať, že Putin o svojich motívoch klamal, že sa snažil zamaskovať svoje imperiálne ambície. Keďže som napísal knihu o klamstve v medzinárodnej politike – Prečo vodcovia klamú: Pravda o klamstve v medzinárodnej politike – je mi jasné, že Putin neklamal. Na začiatok, jedným z mojich hlavných zistení je, že lídri si navzájom veľmi neklamú, častejšie klamú vlastnej verejnosti. Pokiaľ ide o Putina, nech si o ňom myslíme čokoľvek, v minulosti iným lídrom neklamal. Hoci niektorí tvrdia, že často klame a nemožno mu veriť, existuje len málo dôkazov o tom, že by klamal zahraničnému publiku. Okrem toho za posledné dva roky pri mnohých príležitostiach verejne vyjadril svoje názory na Ukrajinu a neustále zdôrazňoval, že jeho hlavným záujmom sú vzťahy Ukrajiny so Západom, najmä s NATO. Ani raz nenaznačil, že by chcel z Ukrajiny urobiť súčasť Ruska. Ak je celé toto správanie súčasťou obrovskej klamlivej kampane, nemalo by v zaznamenanej histórii obdobu.

Azda najlepším ukazovateľom toho, že Putin nemá v úmysle dobyť a pohltiť Ukrajinu, je vojenská stratégia, ktorú Moskva uplatňuje od začiatku kampane. Ruská armáda sa nepokúšala dobyť celú Ukrajinu. To by si vyžadovalo klasickú stratégiu bleskovej vojny, ktorej cieľom by bolo rýchle ovládnutie celej Ukrajiny obrnenými silami s podporou taktického letectva. Táto stratégia však nebola uskutočniteľná, pretože v ruskej inváznej armáde bolo len 190 000 vojakov, čo je príliš malá sila na to, aby porazila a obsadila Ukrajinu, ktorá je nielen najväčšou krajinou medzi Atlantickým oceánom a Ruskom, ale má aj viac ako 40 miliónov obyvateľov. Nie je prekvapením, že Rusi sledovali stratégiu obmedzených cieľov, ktorá sa sústredila buď na dobytie, alebo ohrozenie Kyjeva a dobytie veľkého územia na východe a juhu Ukrajiny. Stručne povedané, Rusko nemalo dostatočné kapacity na to, aby si podmanilo celú Ukrajinu, a už vôbec nie dobylo ďalšie krajiny vo východnej Európe.

Ako poznamenal Ramzy Mardini, ďalším výpovedným indikátorom Putinových obmedzených cieľov je, že neexistujú dôkazy o tom, že by Rusko pripravovalo bábkovú vládu pre Ukrajinu, kultivovalo proruských lídrov v Kyjeve alebo uskutočňovalo akékoľvek politické opatrenia, ktoré by umožnili obsadiť celú krajinu a prípadne ju integrovať do Ruska.

Ak tento argument posunieme ďalej, Putin a ďalší ruskí lídri určite pochopili z čias studenej vojny, že okupácia krajín v ére nacionalizmu je vždy receptom na nekonečné problémy. Sovietska skúsenosť v Afganistane je jasným príkladom tohto javu, ale pre danú problematiku sú dôležitejšie vzťahy Moskvy s jej spojencami vo východnej Európe. Sovietsky zväz udržiaval v tomto regióne obrovskú vojenskú prítomnosť a angažoval sa v politike takmer každej krajiny, ktorá sa tam nachádzala. Títo spojenci však boli častým tŕňom v oku Moskvy. Sovietsky zväz potlačil veľké povstanie vo východnom Nemecku v roku 1953 a potom v roku 1956 napadol Maďarsko a v roku 1968 Československo, aby ich udržal „v jednom šíku“. V Poľsku boli vážne problémy v rokoch 1956, 1970 a opäť v rokoch 1980 – 1981. Hoci poľské orgány tieto udalosti zvládli, slúžili ako pripomienka, že intervencia môže byť nevyhnutná. Albánsko, Rumunsko a Juhoslávia bežne spôsobovali Moskve problémy, ale sovietski predstavitelia mali tendenciu tolerovať ich zlé správanie, pretože ich poloha ich robila menej dôležitými pre odstrašenie NATO.

A čo súčasná Ukrajina? Z Putinovej eseje z 12. júla 2021 je zrejmé, že v tom čase pochopil, že ukrajinský nacionalizmus je mocná sila a že občianska vojna v Donbase, ktorá trvá od roku 2014, značne otrávila vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou. Určite vedel, že invázne sily Ruska by Ukrajinci nevítali s otvorenou náručou a že pre Rusko by bolo herkulovskou úlohou podmaniť si Ukrajinu, ak by malo potrebné sily na dobytie celej krajiny, čo nemalo.

Napokon, stojí za zmienku, že od prevzatia moci v roku 2000 až do prvého vypuknutia ukrajinskej krízy 22. februára 2014 sotva niekto argumentoval, že Putin má imperiálne ambície. V skutočnosti bol ruský líder pozvaným hosťom na samite NATO v Bukurešti v apríli 2008, kde aliancia oznámila, že Ukrajina a Gruzínsko sa nakoniec stanú jej členmi. Putinov nesúhlas s týmto oznámením nemal na Washington takmer žiadny vplyv, pretože Rusko bolo vyhodnotené ako príliš slabé na to, aby zastavilo ďalšie rozširovanie NATO, rovnako ako bolo príliš slabé na to, aby zastavilo vlny rozširovania v rokoch 1999 a 2004.

V tejto súvislosti je dôležité poznamenať, že cieľom rozširovania NATO pred februárom 2014 nebolo zadržať Rusko. Vzhľadom na smutný stav ruskej vojenskej sily nebola Moskva v pozícii, aby mohla vo východnej Európe uskutočňovať revanšistickú politiku. Príznačné je, že bývalý veľvyslanec USA v Moskve Michael McFaul poznamenáva, že Putinovo zabratie Krymu nebolo plánované pred vypuknutím krízy v roku 2014; bol to impulzívny krok v reakcii na prevrat, ktorý zvrhol proruského ukrajinského vodcu. Stručne povedané, cieľom rozšírenia NATO nebolo zadržať ruskú hrozbu, ale bolo súčasťou širšej politiky, ktorej cieľom bolo rozšíriť liberálny medzinárodný poriadok do východnej Európy a dosiahnuť, aby sa celý kontinent podobal západnej Európe.

Až keď vo februári 2014 vypukla ukrajinská kríza, Spojené štáty a ich spojenci zrazu začali opisovať Putina ako nebezpečného vodcu s imperiálnymi ambíciami a Rusko ako vážnu vojenskú hrozbu, ktorú treba zadržať. Čo spôsobilo tento posun? Táto nová rétorika mala slúžiť jednému podstatnému cieľu: umožniť Západu obviniť Putina z vypuknutia problémov na Ukrajine. A teraz, keď sa kríza zmenila na plnohodnotnú vojnu, je nevyhnutné zabezpečiť, aby bol z tohto katastrofálneho zvratu udalostí obvinený len on. Táto hra na obviňovanie vysvetľuje, prečo je teraz Putin na Západe všeobecne vykresľovaný ako imperialista, hoci na podporu tohto pohľadu neexistuje takmer žiadny dôkaz. Dovoľte mi teraz prejsť k skutočnej príčine ukrajinskej krízy.

Skutočná príčina problémov

Koreňom krízy je Američanmi vedená snaha urobiť z Ukrajiny západný ochranný val na hraniciach Ruska. Táto stratégia má tri piliere: integrácia Ukrajiny do EÚ, premena Ukrajiny na prozápadnú liberálnu demokraciu a predovšetkým začlenenie Ukrajiny do NATO. Táto stratégia sa začala realizovať na výročnom samite NATO v Bukurešti v apríli 2008, keď aliancia oznámila, že Ukrajina a Gruzínsko „sa stanú členmi”. Ruskí lídri okamžite reagovali s pobúrením a dali jasne najavo, že toto rozhodnutie považujú za existenčnú hrozbu a nemajú v úmysle dovoliť, aby obe krajiny vstúpili do NATO. Podľa uznávaného ruského novinára Putin sa „rozzúril do nepríčetnosti” a varoval, že „ak Ukrajina vstúpi do NATO, stane sa tak bez Krymu a východných regiónov. Jednoducho sa rozpadne.”

William Burns, ktorý je teraz šéfom CIA, ale v čase samitu v Bukurešti bol veľvyslancom USA v Moskve, napísal vtedajšej ministerke zahraničných vecí Condoleezze Riceovej nótu, ktorá stručne opisuje ruské zmýšľanie o tejto záležitosti. Jeho slovami: „Vstup Ukrajiny do NATO je pre ruskú elitu (nielen pre Putina) najjasnejšou zo všetkých červených čiar. Počas viac ako dva a pol roka rozhovorov s kľúčovými ruskými aktérmi, od tých, čo ťahajú za nitky v temných zákutiach Kremľa až po najostrejších Putinových liberálnych kritikov, som zatiaľ nenašiel nikoho, kto by Ukrajinu v NATO vnímal inak ako priamu výzvu ruským záujmom.” NATO na Ukrajine by podľa neho „bolo vnímané… ako hodenie strategickej rukavice. Dnešné Rusko bude reagovať. Rusko-ukrajinské vzťahy sa dostanú do bodu mrazu… Vytvorí to živnú pôdu pre ruské zasahovanie na Kryme a na východnej Ukrajine.”

Burns, samozrejme, nebol jediným politikom, ktorý pochopil, že vstup Ukrajiny do NATO je spojený s nebezpečenstvom. Na samite v Bukurešti sa nemecká kancelárka Angela Merkelová aj francúzsky prezident Nicolas Sarkozy postavili proti tomu, aby sa Ukrajina posunula dopredu v otázke členstva v NATO, pretože pochopili, že to znepokojí a rozhnevá Rusko. Merkelová nedávno vysvetlila svoj nesúhlas: „Bola som si veľmi istá… že Putin to nenechá len tak. Z jeho pohľadu by to bolo vyhlásenie vojny.”

Bushova administratíva sa však o „najjasnejšiu z červených línií” Moskvy veľmi nestarala a tlačila na francúzskych a nemeckých lídrov, aby súhlasili s vydaním verejného vyhlásenia, že Ukrajina a Gruzínsko sa nakoniec stanú členmi aliancie.

Nie je prekvapením, že Američanmi vedené úsilie o integráciu Gruzínska do NATO vyústilo do vojny medzi Gruzínskom a Ruskom v auguste 2008 – štyri mesiace po samite v Bukurešti. Napriek tomu Spojené štáty a ich spojenci pokračovali v plnení svojich plánov, aby sa Ukrajina stala západnou baštou na hraniciach Ruska. Tieto snahy nakoniec vyvolali veľkú krízu vo februári 2014 po tom, ako povstanie podporované Spojenými štátmi prinútilo proruského ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča utiecť z krajiny. Nahradil ho proamerický premiér Arsenij Jaceňuk. V reakcii na to Rusko Ukrajine odobralo Krym a pomohlo rozdúchať občiansku vojnu medzi proruskými separatistami a ukrajinskou vládou v regióne Donbasu na východe Ukrajiny.

Často počuť argument, že počas ôsmich rokov od vypuknutia krízy vo februári 2014 do začiatku vojny vo februári 2022 Spojené štáty a ich spojenci nevenovali dostatočnú pozornosť začleneniu Ukrajiny do NATO. V podstate túto otázku zmietli zo stola, a preto rozšírenie NATO nemohlo byť dôležitou príčinou eskalácie krízy v roku 2021 a následného vypuknutia vojny začiatkom tohto roka. Táto argumentácia je nepravdivá. V skutočnosti bolo reakciou Západu na udalosti z roku 2014 znásobenie existujúcej stratégie a ešte väčšie snaha o začlenenie Ukrajiny k NATO. Aliancia začala v roku 2014 s výcvikom ukrajinskej armády, pričom v nasledujúcich ôsmich rokoch vycvičila v priemere 10 000 vojakov ročne. V decembri 2017 sa Trumpova administratíva rozhodla poskytnúť Kyjevu „obranné zbrane”. Do akcie sa čoskoro zapojili aj ďalšie krajiny NATO a dodali Ukrajine ešte viac zbraní.

Ukrajinská armáda sa tiež začala zúčastňovať na spoločných vojenských cvičeniach so silami NATO. V júli 2021 Kyjev a Washington spoločne zorganizovali operáciu Sea Breeze, námorné cvičenie v Čiernom mori, ktorého sa zúčastnili námorné sily z 31 krajín a ktoré bolo priamo zamerané proti Rusku. O dva mesiace neskôr, v septembri 2021, ukrajinská armáda viedla cvičenie Rapid Trident 21, ktoré americká armáda opísala ako pravidelné „každoročné cvičenie určené na zvýšenie interoperability medzi spojeneckými a partnerskými krajinami s cieľom demonštrovať, že jednotky sú pripravené reagovať na akúkoľvek krízu”. Úsilie NATO vyzbrojiť a vycvičiť ukrajinskú armádu do značnej miery vysvetľuje, prečo sa jej v prebiehajúcej vojne tak dobre darí proti ruským silám. Ako sa píše v titulku denníka The Wall Street Journal: „Tajomstvo vojenského úspechu Ukrajiny: Tajomstvo NATO: roky výcviku NATO”.

Okrem pokračujúceho úsilia NATO urobiť z ukrajinskej armády hrozivú bojovú silu sa v roku 2021 zmenila aj politika súvisiaca s členstvom Ukrajiny v NATO a jej integráciou do Západu. V Kyjeve aj vo Washingtone sa obnovilo nadšenie pre presadzovanie týchto cieľov. Prezident Zelenskyj, ktorý nikdy neprejavoval veľké nadšenie pre vstup Ukrajiny do NATO a ktorý bol v marci 2019 zvolený na platforme, ktorá vyzývala na spoluprácu s Ruskom pri riešení prebiehajúcej krízy, začiatkom roka 2021 zmenil kurz a nielenže prijal rozšírenie NATO, ale prijal aj tvrdý prístup voči Moskve. Urobil sériu krokov – vrátane zatvorenia proruských televíznych staníc a obvinenia blízkeho Putinovho priateľa zo zrady, ktoré Moskvu určite rozhnevali.

Prezident Biden, ktorý sa do Bieleho domu presťahoval v januári 2021, sa dlhodobo zasadzoval za vstup Ukrajiny do NATO a voči Rusku vystupoval tiež ako tvrdý jastrab. Nie je prekvapením, že 14. júna 2021 vydalo NATO na svojom výročnom samite v Bruseli nasledujúce komuniké:

Opätovne potvrdzujeme rozhodnutie prijaté na samite v Bukurešti v roku 2008, že Ukrajina sa stane členom Aliancie, pričom neoddeliteľnou súčasťou tohto procesu bude Akčný plán členstva (MAP); opätovne potvrdzujeme všetky prvky tohto rozhodnutia, ako aj následné rozhodnutia vrátane toho, že každý partner bude posudzovaný na základe vlastných zásluh. Pevne podporujeme právo Ukrajiny rozhodovať o svojej budúcnosti a zahraničnopolitickom smerovaní bez vonkajších zásahov.

1. septembra 2021 Zelenskyj navštívil Biely dom, kde Biden jasne povedal, že Spojené štáty sú pevne odhodlané podporovať “euroatlantické ašpirácie Ukrajiny”. Následne 10. novembra 2021 minister zahraničných vecí Antony Blinken a jeho ukrajinský partner Dmytro Kuleba podpísali dôležitý dokument – „Chartu strategického partnerstva medzi USA a Ukrajinou”. Cieľom oboch strán je podľa dokumentu „zdôrazniť … záväzok Ukrajiny realizovať hlboké a komplexné reformy potrebné na plnú integráciu do európskych a euroatlantických inštitúcií”. Tento dokument výslovne vychádza nielen zo „záväzkov, ktoré na posilnenie strategického partnerstva medzi Ukrajinou a USA prijali prezidenti Zelenskyj a Biden”, ale potvrdzuje aj záväzok USA k „vyhláseniu zo samitu v Bukurešti z roku 2008″.

Stručne povedané, niet pochýb o tom, že od začiatku roka 2021 začala Ukrajina rýchlo smerovať k vstupu do NATO. Napriek tomu niektorí zástancovia tejto politiky tvrdia, že Moskva by nemala byť znepokojená, pretože „NATO je obranná aliancia a nepredstavuje pre Rusko žiadnu hrozbu”. Putin a ďalší ruskí lídri si však o NATO myslia niečo iné a dôležité je, čo si myslia. Niet pochýb o tom, že vstup Ukrajiny do NATO zostal pre Moskvu „najjasnejšou z červených čiar”.

Aby sa Putin vyrovnal s touto rastúcou hrozbou, v období od februára 2021 do februára 2022 rozmiestňoval postupne na ukrajinských hraniciach stále väčší počet ruských vojakov. Jeho cieľom bolo prinútiť Bidena a Zelenského, aby zmenili kurz a zastavili svoje úsilie o integráciu Ukrajiny do Západu. Dňa 17. decembra 2021 Moskva poslala Biddenovej administratíve a NATO samostatné listy, v ktorých požadovala písomnú záruku, že: 1) Ukrajina nevstúpi do NATO, 2) v blízkosti ruských hraníc nebudú umiestnené žiadne útočné zbrane a 3) jednotky a vybavenie NATO presunuté do východnej Európy od roku 1997 budú presunuté späť do západnej Európy.

Putin v tomto období urobil množstvo verejných vyhlásení, ktoré nenechali nikoho na pochybách, že expanziu NATO na Ukrajinu považuje za existenčnú hrozbu. V prejave pred Radou ministerstva obrany 21. decembra 2021 uviedol: „to, čo robia alebo sa snažia či plánujú robiť na Ukrajine, sa nedeje tisíce kilometrov od našich štátnych hraníc. Je to na prahu nášho domu. Musia pochopiť, že my jednoducho nemáme kam ďalej ustúpiť. Naozaj si myslia, že tieto hrozby nevidíme? Alebo si myslia, že sa budeme len nečinne prizerať, ako sa objavujú hrozby pre Rusko?” O dva mesiace neskôr na tlačovej konferencii 22. februára 2022, len niekoľko dní pred začiatkom vojny, Putin povedal: „Sme kategoricky proti vstupu Ukrajiny do NATO, pretože to pre nás predstavuje hrozbu, a máme na to argumenty. Opakovane som o tom hovoril v tejto sále.” Potom dal jasne najavo, že uznáva, že Ukrajina sa de facto stáva členom NATO. Spojené štáty a ich spojenci podľa neho „naďalej pumpujú do súčasných kyjevských orgánov moderné typy zbraní”. Ďalej povedal, že „ak sa to nezastaví, Moskva bude mať do činenia s po zuby ozbrojeným Antiruskom. To je absolútne neprijateľné.”

Putinova logika by mala dávať dokonalý zmysel Američanom, ktorí sa už dlho držia Monroeovej doktríny, podľa ktorej žiadna vzdialená veľmoc nesmie umiestniť svoje vojenské sily na západnej pologuli.

Mohol by som poznamenať, že vo všetkých Putinových verejných vyhláseniach počas mesiacov, ktoré viedli k vojne, nie je ani náznak toho, že by uvažoval o dobytí Ukrajiny a jej pričlenení k Rusku, a už vôbec nie o útoku na ďalšie krajiny vo východnej Európe. Aj iní ruskí predstavitelia – vrátane ministra obrany, ministra zahraničných vecí, námestníka ministra zahraničných vecí a ruského veľvyslanca vo Washingtone – zdôrazňovali, že zásadný vplyv na vyvolanie ukrajinskej krízy má rozširovanie NATO. Minister zahraničných vecí Sergej Lavrov to výstižne vyjadril na tlačovej konferencii 14. januára 2022, keď povedal, že „kľúčom ku všetkému je záruka, že NATO sa nebude rozširovať na východ”.

Napriek tomu úsilie Lavrova a Putina prinútiť Spojené štáty a ich spojencov, aby upustili od úsilia urobiť z Ukrajiny západný val na hraniciach Ruska, úplne zlyhalo. Štátny tajomník Antony Blinken v polovici decembra na ruské požiadavky reagoval jednoduchým vyhlásením: „Žiadna zmena nenastane. Nebude žiadna zmena.” Putin potom začal inváziu na Ukrajinu, aby eliminoval hrozbu, ktorú videl v NATO.

Kde sme teraz a kam smerujeme?

Vojna na Ukrajine trvá už takmer štyri mesiace a teraz by som rád ponúkol niekoľko postrehov o tom, čo sa doteraz stalo a kam by mohla vojna smerovať. Budem sa venovať trom konkrétnym otázkam: 1) dôsledky vojny pre Ukrajinu; 2) vyhliadky na eskaláciu – vrátane jadrovej eskalácie; a 3) vyhliadky na ukončenie vojny v dohľadnej budúcnosti.

Táto vojna je pre Ukrajinu úplnou katastrofou. Ako som už uviedol, Putin dal v roku 2008 jasne najavo, že Rusko zničí Ukrajinu, aby jej zabránilo vstúpiť do NATO. Tento sľub plní. Ruské sily dobyli 20 % ukrajinského územia a zničili alebo vážne poškodili mnoho ukrajinských miest a obcí. Viac ako 6,5 milióna Ukrajincov utieklo z krajiny a viac ako 8 miliónov bolo vnútorne vysídlených. Mnohé tisíce Ukrajincov – vrátane nevinných civilistov – sú mŕtvi alebo ťažko zranení a ukrajinské hospodárstvo je v troskách. Svetová banka odhaduje, že ukrajinská ekonomika sa v priebehu roka 2022 zmenší takmer o 50 %. Odhaduje sa, že Ukrajine boli spôsobené škody za približne 100 miliárd dolárov a že na obnovu krajiny bude potrebný takmer bilión dolárov. Medzitým Kyjev potrebuje každý mesiac pomoc vo výške približne 5 miliárd dolárov len na to, aby udržal vládu v chode.

Okrem toho sa zdá, že je len malá nádej, že Ukrajina bude môcť v dohľadnom čase opäť využívať svoje prístavy v Azovskom a Čiernom mori. Pred vojnou cez tieto prístavy prechádzalo približne 70 % všetkého ukrajinského vývozu a dovozu – a 98 % vývozu obilia. Toto je základná situácia po necelých 4 mesiacoch bojov. Je priam desivé uvažovať o tom, ako bude Ukrajina vyzerať, ak sa táto vojna potiahne ešte niekoľko rokov.

Aké sú teda vyhliadky na vyjednanie mierovej dohody a ukončenie vojny v najbližších mesiacoch? S ľútosťou musím povedať, že nevidím možnosť, že by sa táto vojna v dohľadnom čase skončila, a tento názor zdieľajú aj významní politici, ako napríklad generál Mark Milley, predseda JCS, a generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg. Hlavným dôvodom môjho pesimizmu je, že Rusko aj Spojené štáty sú hlboko odhodlané vyhrať túto vojnu a nie je možné dosiahnuť dohodu, v ktorej by vyhrali obe strany. Aby som bol konkrétnejší, kľúčom k dohode z pohľadu Ruska je urobiť z Ukrajiny neutrálny štát, čím sa ukončí perspektíva integrácie Kyjeva do Západu. Takýto výsledok je však pre Bidenovu administratívu a veľkú časť amerického zahraničnopolitického establišmentu neprijateľný, pretože by znamenal víťazstvo Ruska.

Ukrajinskí predstavitelia majú samozrejme možnosť voľby a zostáva len dúfať, že budú presadzovať neutralizáciu konfliktu, aby ušetrili svoju krajinu ďalších škôd. Zelenskyj sa o tejto možnosti skutočne krátko zmienil v prvých dňoch vojny, ale nikdy sa ňou vážne nezaoberal. Je však len malá šanca, že Kyjev bude presadzovať neutralizáciu, pretože ultranacionalisti na Ukrajine, ktorí majú významnú politickú moc, nemajú záujem ustúpiť žiadnej požiadavke Ruska, najmä tej, ktorá diktuje Ukrajine politické prispôsobenie sa vonkajšiemu svetu. Bidenova administratíva a krajiny na východnom krídle NATO, ako napríklad Poľsko a pobaltské štáty, budú v tejto otázke pravdepodobne podporovať ukrajinských ultranacionalistov.

Aby sa situácia ešte viac skomplikovala, ako sa vysporiadať s veľkými časťami ukrajinského územia, ktoré Rusko dobylo od začiatku vojny, ako aj s osudom Krymu? Ťažko si predstaviť, že by sa Moskva dobrovoľne vzdala akéhokoľvek ukrajinského územia, ktoré teraz okupuje, a už vôbec nie celého, keďže Putinove územné ciele dnes pravdepodobne nie sú rovnaké ako pred vojnou. Zároveň je rovnako ťažké si predstaviť, že by ktorýkoľvek ukrajinský líder prijal dohodu, ktorá by Rusku umožnila ponechať si akékoľvek ukrajinské územie, možno s výnimkou Krymu. Dúfam, že sa mýlim, ale práve preto nevidím koniec tejto zničujúcej vojny.

Dovoľte mi teraz prejsť k otázke eskalácie. Medzi odborníkmi na medzinárodné vzťahy sa všeobecne uznáva, že existuje silná tendencia k eskalácii dlhotrvajúcich vojen. Časom môžu byť do boja zatiahnuté ďalšie krajiny a úroveň násilia sa pravdepodobne zvýši. Potenciál, že sa tak stane vo vojne na Ukrajine, je reálny. Existuje nebezpečenstvo, že Spojené štáty a ich spojenci z NATO budú vtiahnutí do bojov, čomu sa doteraz dokázali vyhnúť, hoci už vedú zástupnú vojnu proti Rusku. Existuje aj možnosť, že na Ukrajine budú použité jadrové zbrane, čo by mohlo viesť k jadrovej výmene medzi Ruskom a Spojenými štátmi. Základným dôvodom, prečo by sa tieto výsledky mohli uskutočniť, je skutočnosť, že stávky sú pre obe strany veľmi vysoké, a preto si ani jedna z nich nemôže dovoliť prehrať.

Ako som už zdôraznil, Putin a jeho zástupcovia sú presvedčení, že pripojenie Ukrajiny k Západu predstavuje pre Rusko existenčnú hrozbu, ktorú treba eliminovať. V praxi to znamená, že Rusko musí vyhrať svoju vojnu na Ukrajine. Porážka je neprijateľná. Na druhej strane Bidenova administratíva zdôraznila, že jej cieľom nie je len rozhodne poraziť Rusko na Ukrajine, ale aj využiť sankcie na spôsobenie obrovských škôd ruskej ekonomike. Minister obrany Lloyd Austin zdôraznil, že cieľom Západu je oslabiť Rusko do takej miery, aby nemohlo znovu napadnúť Ukrajinu. Bidenova administratíva je v podstate odhodlaná vyradiť Rusko z radu veľmocí. Samotný prezident Biden zároveň označil ruskú vojnu na Ukrajine za „genocídu” a obvinil Putina, že je „vojnový zločinec”, ktorý by mal po vojne čeliť „procesu s vojnovými zločincami”. Takáto rétorika sa sotva hodí na rokovania o ukončení vojny. Veď ako sa dá vyjednávať so štátom, ktorý pácha genocídu?

Americká politika má dva významné dôsledky. Po prvé, výrazne posilňuje existenčnú hrozbu, ktorej Moskva v tejto vojne čelí, a robí dôležitejším ako kedykoľvek predtým, aby na Ukrajine zvíťazila. Zároveň to znamená, že Spojené štáty sú hlboko odhodlané zabezpečiť, aby Rusko prehralo. Bidenova administratíva teraz investovala do vojny na Ukrajine toľko – materiálne aj rétoricky – že ruské víťazstvo by pre Washington znamenalo zničujúcu porážku.

Je zrejmé, že obe strany nemôžu vyhrať. Navyše existuje vážna možnosť, že jedna strana začne výrazne prehrávať. Ak bude americká politika úspešná a Rusi budú na bojisku s Ukrajincami prehrávať, Putin sa môže uchýliť k jadrovým zbraniam, aby situáciu zachránil. Riaditeľka americkej národnej spravodajskej služby Avril Hainesová v máji pred senátnym výborom pre ozbrojené sily povedala, že toto je jedna z dvoch situácií, ktoré by mohli Putina viesť k použitiu jadrových zbraní na Ukrajine. Tí z vás, ktorí si myslia, že je to nepravdepodobné, si prosím uvedomte, že NATO plánovalo použiť jadrové zbrane za podobných okolností počas studenej vojny. Ak by Rusko použilo jadrové zbrane na Ukrajine, nedá sa povedať, ako by reagovala Bidenova administratíva, ale určite by bola pod veľkým tlakom, aby podnikla odvetné kroky, čím by sa zvýšila možnosť veľmocenskej jadrovej vojny. V hre je zvrátený paradox: čím úspešnejšie sú Spojené štáty a ich spojenci pri dosahovaní svojich cieľov, tým pravdepodobnejšie je, že vojna sa zmení na jadrovú.

Obráťme karty a spýtajme sa, čo sa stane – ako sa aj zdá, že sa deje – že Spojené štáty a ich spojenci v NATO smerujú k porážke, čo v skutočnosti znamená, že Rusi porazia ukrajinskú armádu a vláda v Kyjeve sa pohne k rokovaniam o mierovej dohode, ktorej cieľom je zachrániť čo najväčšiu časť krajiny. V takom prípade by vznikol veľký tlak na Spojené štáty a ich spojencov, aby sa ešte viac zapojili do bojov. Nie je pravdepodobné, ale určite možné, že by sa do bojov zapojili americké alebo možno poľské jednotky, čo by znamenalo, že NATO by sa doslova ocitlo vo vojne s Ruskom. To je podľa Avril Hainesovej druhý scenár, pri ktorom by Rusi mohli siahnuť po jadrových zbraniach. Je ťažké presne povedať, ako sa udalosti vyvinú, ak sa tento scenár naplní, ale niet pochýb o tom, že bude existovať vážny potenciál pre eskaláciu, vrátane jadrovej eskalácie. Už len z možnosti takéhoto výsledku by vám mal behať mráz po chrbte.

Táto vojna bude mať pravdepodobne aj ďalšie katastrofálne dôsledky, o ktorých však nemôžem podrobne hovoriť z časových dôvodov. Existuje napríklad dôvod domnievať sa, že vojna povedie k svetovej potravinovej kríze, v ktorej zomrie mnoho miliónov ľudí. Prezident Svetovej banky David Malpass tvrdí, že ak bude vojna na Ukrajine pokračovať, budeme čeliť celosvetovej potravinovej kríze, ktorá bude predstavovať „humanitárnu katastrofu”.

Okrem toho vzťahy medzi Ruskom a Západom boli tak dôkladne otrávené, že ich náprava potrvá mnoho rokov. Dovtedy bude toto hlboké nepriateľstvo podnecovať nestabilitu na celom svete, ale najmä v Európe. Niektorí povedia, že je tu aj svetlá stránka: vzťahy medzi krajinami na Západe sa vďaka vojne na Ukrajine výrazne zlepšili. Momentálne je to pravda, ale pod povrchom sú hlboké trhliny, ktoré sa časom určite znovu prejavia. Napríklad vzťahy medzi krajinami východnej a západnej Európy sa pravdepodobne zhoršia, pretože ich záujmy a perspektívy v súvislosti s konfliktom nie sú rovnaké.

A napokon, konflikt už teraz významným spôsobom poškodzuje svetové hospodárstvo a táto situácia sa časom pravdepodobne ešte zhorší. Jamie Diamond, generálny riaditeľ spoločnosti JPMorgan Chase, hovorí, že by sme sa mali pripraviť na hospodársky „hurikán”. Ak má pravdu, tieto ekonomické otrasy ovplyvnia politiku každej západnej krajiny, podkopú liberálnu demokraciu a posilnia jej odporcov na ľavej aj pravej strane. Ekonomické dôsledky vojny na Ukrajine sa rozšíria na krajiny celej planéty, nielen na Západ. Ako uvádza OSN v správe, ktorú zverejnila len minulý týždeň: „Následné účinky konfliktu rozširujú ľudské utrpenie ďaleko za jeho hranice. Vojna vo všetkých svojich rozmeroch zhoršila globálnu krízu životných nákladov, akú sme nezažili najmenej jednu generáciu, a ohrozila životy, živobytie a naše snahy o lepší svet do roku 2030.”

Záver

Jednoducho povedané, prebiehajúci konflikt na Ukrajine je kolosálnou katastrofou, ktorá, ako som poznamenal na začiatku svojho vystúpenia, bude viesť ľudí na celom svete k hľadaniu jej príčin. Tí, ktorí veria faktom a logike, rýchlo zistia, že za túto katastrofu sú zodpovedné najmä Spojené štáty a ich spojenci. Rozhodnutie z apríla 2008 o vstupe Ukrajiny a Gruzínska do NATO predurčilo, že  povedie ku konfliktu s Ruskom. Hlavným architektom tohto osudového rozhodnutia bola Bushova administratíva, ale Obamova, Trumpova a Bidenova administratíva túto politiku v každom kroku násobili a americkí spojenci poslušne nasledovali Washington. Hoci ruskí lídri dali jasne najavo, že vstup Ukrajiny do NATO by znamenal prekročenie „najjasnejšej z červených čiar”, Spojené štáty odmietli vyhovieť najhlbším bezpečnostným obavám Ruska a namiesto toho sa neúnavne usilovali urobiť z Ukrajiny západnú baštu na hraniciach Ruska.

Tragickou pravdou je, že ak by Západ neusiloval o rozšírenie NATO na Ukrajinu, je nepravdepodobné, že by dnes na Ukrajine bola vojna a Krym by bol stále súčasťou Ukrajiny. Washington v podstate zohral hlavnú úlohu navedení Ukrajiny na cestu do záhuby. História bude Spojené štáty a ich spojencov prísne súdiť za ich pozoruhodne hlúpu politiku voči Ukrajine. Ďakujem.

Autor

John J. Mearsheimer

John J. Mearsheimer je zaslúžilý profesor politológie na katedre R. Wendella Harrisona na Chicagskej univerzite.