V stredu Veľkého týždňa sa Svätý Otec sústredil na jednotlivé momenty Trídua: štvrtok ako deň Pánovej večere, piatok ako deň pokánia pri pamiatke Pánovho umučenia a sobotu ako deň ticha, vyúsťujúci do radosti z Kristovho vzkriesenia.

Prinášame plné znenie katechézy, ktorej predchádzal biblický úryvok z knihy Izaiáša:

«Hľa, úspech bude mať môj služobník, pozdvihne, vyvýši, zvelebí sa veľmi. Ako sa nad ním zhrozili mnohí, veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz je nepodobný človeku – tak ho budú obdivovať mnohé národy, králi si pred ním zatvoria ústa. Veď uvidia, o čom sa im nevravelo, a poznajú, čo neslýchali!»(Iz 52, 13-15).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Už ponorení do duchovnej atmosféry Veľkého týždňa, sme na prahu Veľkonočného trojdnia. Od zajtra do nedele budeme prežívať ústredné dni liturgického roka, keď budeme sláviť tajomstvo Pánovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. A toto tajomstvo prežívame zakaždým, keď slávime Eucharistiu: keď ideme na svätú omšu, nejdeme sa len modliť: nie. Ideme obnoviť, znovu uskutočniť toto tajomstvo, veľkonočné tajomstvo. Toto je dôležité nezabudnúť. Je to, akoby sme išli na Kalváriu – je to to isté -, aby sme  obnovili, znovu uskutočnili veľkonočné tajomstvo.

Večer Zeleného štvrtku vstupom do Veľkonočného trojdnia znovu prežijeme svätú omšu, ktorá sa [po latinsky] nazýva „in Coena Domini,“[omša na pamiatku Pánovej večere]. V tejto omši sa koná pamiatka Poslednej večere, všetkého, čo sa tam v tej chvíli udialo. Je to večer, v ktorom zanechal Kristus svojím učeníkom testament svojej lásky v Eucharistii, ale nie ako spomienku, ale ako pamiatku, ako svoju trvalú prítomnosť.

Zakaždým, keď sa slávi Eucharistia, ako som povedal na začiatku, sa obnovuje toto tajomstvo vykúpenia. V tejto Sviatosti nahradil Ježiš obeť prinášanú na obetu – veľkonočného baránka – sebou samým: jeho Telo a jeho Krv nám dávajú spásu z otroctva hriechu a smrti. Tam je záchrana z každého otroctva! Je to večer, v ktorom nás Ježiš žiada, aby sme sa milovali navzájom tým, že sa staneme služobníkmi druhých, ako to urobil on, keď poumýval nohy učeníkom.

To gesto anticipuje krvavú obetu na kríži. A v skutku, deň potom Učiteľ a Pán zomrie, aby učinil čistými nie nohy, ale srdcia a celý život svojich učeníkov. Bolo to obetovanie v službe všetkým nám, pretože touto službou svojej obety nás všetkých vykúpil.

Veľký piatok je dňom pokánia, pôstu a modlitby. Prostredníctvom textov Svätého Písma a liturgických modlitieb budeme akoby zhromaždení na Kalvárii, aby sme si pripomenuli umučenie a vykupiteľskú smrť Ježiša Krista. V intenzívnom momente liturgického aktu bude vystavený Ukrižovaný, aby sme sa mu poklonili. Klaňajúc sa krížu nanovo prežijeme cestu nevinného Baránka obetujúceho sa za našu spásu.

Budeme niesť v mysli a v srdci utrpenia chorých, chudobných, vylúčených tohto sveta; spomenieme si na „obetovaných baránkov“ – nevinné obete vojen, diktatúr, každodenných násilí, potratov… Stojac pred podobou ukrižovaného Boha budeme niesť v modlitbe toľké množstvo ukrižovaných dneška, ktorí iba od neho môžu prijať útechu a zmysel svojho trápenia. A dnes je ich toľko: nezabudnite na ukrižovaných dneška, ktorí sú obrazom Ukrižovaného Ježiša, a v nich je Ježiš.

Odkedy vzal Ježiš na seba rany ľudstva a samotnú smrť, Božia láska zavlažila tieto naše púšte, osvietila tieto naše temnoty. Pretože svet je v temnotách. Urobme zoznam všetkých vojen, ktoré sa vedú v tejto chvíli; všetkých detí, ktoré zomierajú od hladu; všetkých detí, ktoré sú bez vzdelávania; celých národov zničených od vojen, od terorizmu. Toho množstva ľudí, ktorí pre trochu lepší pocit potrebujú drogy, drogový priemysel, ktorý zabíja… Je to pohroma, je to púšť!

Sú tu malé „ostrovy“ Božieho ľudu, či už kresťanského, alebo akejkoľvek inej viery, ktoré chránia v srdciach vôľu byť lepšími. Ale povedzme si ako sa má skutočnosť: na tejto Kalvárii smrti je Ježiš, ktorý trpí vo svojich učeníkoch.

Počas svojho účinkovania Boží Syn rozdával život plnými priehrštiami, keď uzdravoval, odpúšťal, kriesil… Teraz, v hodine najvyššej Obety na kríži, privádza k naplneniu dielo, ktoré mu zveril Otec: vstupuje do priepasti utrpenia, vstupuje do pohrôm tohto sveta, aby ich vykúpil a premenil. A aby vyslobodil aj každého z nás z moci temnôt, z pýchy, z odporu kladeného voči láske Božej. A toto dokáže jedine Božia láska. Jeho ranami sme boli uzdravení (porov. 1 Pt 2,24), hovorí apoštol Peter, jeho smrťou sme boli vykúpení, my všetci. A vďaka nemu, opustenému na kríži, nikto z nás už viac nie je sám vo tme smrti. Nikdy. On je stále po našom boku: treba mu len otvoriť srdce a nechať sa ním viesť.

Biela sobota je dňom ticha: veľké ticho je na celej zemi; ticho prežívané v plači a v rozpakoch prvých učeníkov, zmätených z potupnej smrti Ježiša. Zatiaľ čo Slovo mlčí, a Život je v hrobe, tí, čo dúfali v neho, sú vystavení tvrdej skúške, cítia sa sirotami, možno i osirelými vo vzťahu k Bohu.

Táto sobota je aj dňom Márie: tiež prežíva plač, ale jej srdce je plné viery, plné nádeje, plné lásky. Ježišova Matka nasledovala Syna na bolestnej ceste a zostala pod krížom s prebodnutou dušou. Ale keď sa všetko zdá skončené, ona bdie, bdie v očakávaní uchovávajúc si nádej v Boží prísľub, že vstane z mŕtvych. Takto, v najtemnejšej hodine sveta, sa stala Matkou veriacich, Matkou cirkvi a znakom nádeje. Jej svedectvo a jej príhovor nás podopierajú, keď sa ťarcha kríža stane príliš ťaživou pre každého z nás.

Do temnôt Bielej soboty vtrhne radosť a svetlo s obradmi Veľkonočnej vigílie a v neskorý večer zaznie slávnostný spev Aleluja. Bude to stretnutie vo viere so vzkrieseným Kristom a veľkonočná radosť potrvá ďalších celých päťdesiat dní, až do príchodu Ducha Svätého.

Ten, ktorý bol ukrižovaný, vstal z mŕtvych! Všetky otázky a neistoty, váhania a obavy sú týmto odhalením rozptýlené. Zmŕtvychvstalý nám dáva istotu, že dobro vždy zvíťazí nad zlom, že život vždy zvíťazí nad smrťou a naším cieľom nie je neustále klesať od jedného smútku k druhému, ale stúpať do výšky. Vzkriesený je potvrdením, že Ježiš má pravdu vo všetkom: v tom, že nám sľubuje život presahujúci smrť a odpustenie presahujúce hriechy.

Učeníci pochybovali, neverili. Prvá, ktorá uverila a uvidela, bola Mária Magdaléna. Bola apoštolkou vzkriesenia, lebo išla vyrozprávať, že videla Ježiša, ktorý ju nazval menom. A potom ho videli všetci učeníci. Ale chcel by som sa pozastaviť nad týmto: strážcovia, vojaci, ktorí boli v hrobe, aby nedovolili, žeby prišli učeníci a vzali si telo, ho videli: videli ho živého a zmŕtvychvstalého.

Nepriatelia ho videli a potom sa tvárili, že ho nevideli. Prečo? Pretože dostali zaplatené. Tu je to opravdivé tajomstvo, o ktorom Ježiš kedysi povedal: „Na svete sú dvaja páni, dvaja, nie viacerí: dvaja. Boh a peniaze. Kto slúži peniazom, je proti Bohu.“ A tu sú peniaze, ktoré zmenili realitu. Videli zázrak vzkriesenia, ale boli platení za to, aby mlčali. Pomyslime na to, koľkokrát boli kresťanskí muži a ženy platení za to, aby v praxi neuznávali Kristovo zmŕtvychvstanie, a neurobili to, čo od nás Kristus žiadal, aby sme to ako kresťania konali.

Drahí bratia a sestry, aj tento rok prežijeme veľkonočné sviatky v kontexte pandémie. V mnohých situáciách utrpenia, najmä keď ich znášajú ľudia, rodiny a obyvateľstvo, ktorí sú už skúšaní chudobou, pohromou alebo konfliktmi, je Kristov kríž ako maják, ktorý označuje prístav pre lode, čo sú ešte na otvorenom rozbúrenom mori. Kristov kríž je znakom nádeje, ktorá nesklame; a hovorí nám, v Božom pláne spásy ani jedna slza, ani jeden vzdych nebude stratený. Prosme Pána, aby nám dal milosť slúžiť mu a rozpoznať ho a nenechať sa podplácať, aby sme na neho zabudli.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v sekcii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.