Ako kaplán pôsobil krátko v Ersekvadkerte, potom v Skalici, kde vtedy ako farár pôsobil Skaličan Dr. Ľudovít Okánik, neskôr nitriansky Župan a bratislavský kanonik. Spolupracovali s Dr. Pavlom Blahom. Jozef Novák popri Blahovi a Okánikovi zohral významnú úlohu. Venoval sa mládeži, aktívne pracoval nielen v spolkoch, ale i na literárnom poli. Práve vtedy keď bol skalickým kaplánom začali zásluhou Ľudovíta Okánika v roku 1905 vychádzať v Skalici Katolícke noviny a on sa usiloval aby sa rozšírili a udržali. Organizoval pre ne zbierky aj na Morave a v Čechách. Bol veľkým odborníkom na hudobný folklór. Zbieral a zapisoval ľudové piesne. Nacvičoval spevokol, organizoval koncerty vážnej hudby a divadlo. Sám napísal niekoľko hier. Režíroval najmä hry Ferka Urbánka a Dr. Okánika, s ktorými vystupoval aj na Morave a v roku 1908 aj v Prahe. Pod jeho vedením spevokol „Katolíckeho kruhu“ usporiadal veľmi hodnotný koncert pod heslom „História spevu“. Na programe boli spevy od gréckych piesní, latinské hymny, staroslovienske skladby, staro česká pieseň „Svatý Václave“, husitský chorál „Kdož jste boží bojovníci“ až po ruský cirkevný Žalm Bortnianskeho. Sólistkami boli sopranistka Mária Kubinová a altistka Mária Chorvátová.
V roku 1907 musel pre svoje aktivity, ktoré sa nepáčili vtedajšej vládnej moci, odísť zo Skalice do Podolia, no zostal s ňou spojený. Potom pôsobil ako kaplán v Nádaši /Trstíne/ u Martina Kollára, aj tu pokračoval v práci, ktorú musel v Skalici zanechať.
Združoval mládež, hrával divadlá, učil národné piesne, šíril tlač, povzbudzoval, poúčal, šíril slovenské povedomie. Na jeseň roku 1907 spolu s hodonínskym profesorom Dr. Alojzom Kolískom sprevádzali Andreja Hlinku na jeho prednáškovom turné po Morave a Čechách. Na meniny Dr. Hlinku 30.11.1910 mu Dr. Pavel Blaho odovzdal v Ružomberku ornát, na ktorý Jozef Novák zbieral na Záhorí a Morave a dal ho vyhotoviť u ľudovej umelkyne vo Vajnoroch. Joža Úprka preňho namaľoval postavu sv. Pavla vo väzení. Vzbudil pozornosť i na výstave v Londýne, Novák o ňom napísal článok „Slovenské výšivky v kostole,“ ktorý uverejnil v kalendári domová pokladnica na rok 1912.
Z Nádaša ho preložili do Šamorína, kde ho čakala náročná práca v širokej farnosti. Keď ho na jar 1912 ho pri pohrebe zaliala krv, bol pre chorobu penzionovaný. Keď sa uvoľnila fara v Čajkove, o ktorú nikto nejavil záujem v septembri 1912 sa stal farárom v Čajkove.
Veriaci jeho posledného pôsobiska farnosti Čajkov v Tekove si ho obľúbili pre jeho dobrosrdečnosť, skromnosť a milú povahu. Svojím farníkom požičiaval slovenské knihy a časopisy, do školy objednal zo Spolku sv. Vojtecha slovenský katechizmus, šíril medzi nimi lásku k slovenskej reči. Niektorých zobral do Skalice, kde im ukázal múzeum, povodil po rodinách, pohostil skalickým vínom. Obľúbil si hlavne deti, ktoré ho mali tiež radi. Keď chorľavel, museli ho zastupovať iní kňazi. Dobre mu padla i návšteva niektorých priateľov. Na tuberkulózu 4. augusta 1917 ako 38 ročný zomrel. Pohreb mal veľmi jednoduchý, boli len dvaja kňazi a veriaci.
27. septembra 1936 za účasti Krajinského úradu okresu, Spolku Sv. Vojtecha, Matice Slovenskej, Slovenskej Ligy, Orla, Živeny a sympatizantov z celého Slovenska mu slávnostne odhalili pamätnú tabuľu s jeho bustou na budove fary v Čajkove, sv. omšu slúžil a prejav predniesol správca SSV Msgr. Ján Pöestényi. Jeho hrob je zachovaný a udržiavaný. Na jeho plodné pôsobenie si spomínajú dodnes. Naposledy sa tu pietna spomienka na neho konala aj pri príležitosti 100 výročia jeho smrti 6. augusta 2017. V Skalici na neho v modlitbách pamätajú jeho príbuzný.
Ľudovít Košík
Použitá literatúra:
Anton Turaz: Jozef Novák pútnik svätovojtešský SSV Trnava 1938
Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, Lúč Bratislava 2000
Skalica monografia Záhorské múzeum Skalica 2014
www.obec-cajkov.sk