Budapešť 12. februára 2024 (HSP/Foto:Pixabay)
Študoval na jezuitskom gymnáziu v Jágri a na univerzite v Trnave dosiahol titul bakalára. V rokoch 1743 – 83 bol dôstojník od r. 1763 na hornom Potisí, od 1775 v Haliči. Po odchode do dôchodku v roku 1883 krátko žil v Rohove a ako generál vo výslužbe so svojou druhou manželkou Katarínou Seleckou, manželstvo uzatvorili v roku 1785, ktorá bola dvojnásobnou vdovou, trvale usadil v Skalici, kde manželka mala veľký majetok po svojom prvom manželovi. Tu prestaval dodnes zachovanú krásnu starobylú kúriu na námestí, urobil balkón a na priečelí štít s jeho erbom. Tu hospodáril na svojom pozemku pri meste asi niekde v blízkosti Kalvárie, zriadil záhradu kde pestoval kvety, hyacinty, narcisy, tulipány a fialky i ovocné stromy. Urobil z naj akísi park prístupný aj verejnosti, kam hlavne počas nedieľ prichádzali ľudia, aby to obdivovali, debatovali a stretávali sa. Predpoludním potom čítal a písal vo svojej domácej knižnici. Niekedy hral na husliach a zúčastňoval sa na zábavách a poľovačkách s moravskými grófmi De Magnis v Strážnici a Hardegy v Miloticiach. Jeho druhá manželka bola nielen dobrá gazdiná, ale mala porozumenie aj pre literatúru a bola mu veľmi dobrou spoločníčkou v starobe. V Skalici mal sluhu Pavla rodáka z Lužice, ktorí zveril svoj majetok evanjelickej cirkvi 55 zlatých a hnuteľnosti predané na licitácií za 74 zlatých. Vykonávateľmi testamentu boli Gvadányi, evanjelicky farár Martin Lauček a katolícky farár Jozef Gulik. 12. mája 1796 sa zúčastnil slávnosti položenia základného kameňa evanjelického kostola a 8. októbra 1797 jeho posviacky. Udržiaval písomný kontakt aj s kalvínskym duchovným Jozefom Péczllim v Révkomárom. Politickými názormi a literárnou tvorbou bol konzervatívny, zameraný proti osvietenstvu a Francúzskej revolúcií, orientoval sa na šľachtické tradície a habsburský dvor. Písal články, príbehy básne, romány a eposy. Jeho hlavným dielom je román „Cesta dedinského notára do Budína. Napísal epos o živote a príbehoch svojho súčasníka grófa Mórica Beňovského, svetoznámeho cestovateľa a dobrodruha.
Je autorom epických príbehov v ľudovom štýle, korešpondoval s početným okruhom spisovateľov. Je autorom veršovaných príbehov, románov a satír, kompilátu o svetových dejinách v 9 zväzkoch. Písať začal až počas dôchodku. Jeho dielo vytvoril v rokoch 1787 – 1798 v Skalici a skladá sa zo 14 rozsiahlych, menej rozsiahlych, aj menších prác. Ako prvú knižne publikoval súbor 10 básní pod názvom Piešťanské kúpanie z roku vydané na neznámom mieste. Prvé vydanie Budínskej cesty vidieckeho notára napísal v rokoch 1787 – 88 a vydal v Prešporku-Komárne 1890. Vydal ho anonymne, súvisiacou literárnou neistotou, no obavy boli zbytočné, pretože sa z neho stal literárny bestseller a neskorším vydavateľom prinášaj aj finančné zisky. Dodnes vyšiel 15 ráz a jeho veršovaná epika bola prepracovaná aj do divadelnej adaptácie. Po tomto románe, ktorý sa stal známym v celom Uhorsku nasledovali ďalšie satiry, ako Myšlienky o terajšej tureckej vojne, Zasadnutie krajinského snemu, Úvahy, choroba, smrť a testament dedinského notára a Cesta notára z Pelíška do pekiel, ktorého pôvod lokalizoval Gvadáni do skalického Pelíškovho mlyna, tajného zhromaždiska skalických evanjelikov v časoch útlaku. Druhé často vydávané dielo Jozefa Gvadányiho je básnická skladba napísané v 12-slabičných dvojveršiach s párovými rýmami pod názvom Životy uhorského husárskeho vojaka Pála Rontóa a Mórica Beňovského, Prešporok-Komárno 1793, dodnes asi 10 vydaní, dielo zaujme ľudovým jazykom a realizmom, zahŕňajúce kulinárske, gurmánske opisy pôžitkárskeho pitia, jedenia, hodovania a podobne. Ani jedno zo svojich diel nevydal v Škarnitzlovskej tlačiarni v Skalici, čo súviselo asi aj s tým, že boli písane v maďarčine, aj keď dával niekomu v Skalici prepisovať svoje básne, pretože nepoznali maďarčinu narobili v nich veľa chýb a boli pre ďalšie šírenie nepoužiteľné. Okrem záhrady sprístupnil gróf Gvadáni skaličanom i taje svojej kuchyne lebo jeho osobný kuchár Sedmohradčan odovzdal Skaličankám osvedčený recept na prípravu lahodných, vláčnych trdelníkov, ktoré pochádzali z jeho otčiny, aby pomáhali šíriť povesť Skalice ako mesta výborného vína a k nemu patriacich znamenitých pochúťok. Budova, v ktorej v Skalici býval bola v roku 1981 reštaurovaná, v súčasnosti je využívaná ako mestská knižnica a potrebovala by rozsiahlu rekonštrukciu.
Svojim dielom s jadrným zmyslom pre živý hovorový ľudový jazyk a detaily dobového života v Uhorsku zanechal obraz svojej doby a je pevným bodom uhorského, maďarského kultúrneho dedičstva.
Zomrel 21. decembra 1801 v Skalici, kde ho pochovali do krypty vo františkánskom kostole kde odpočíval pol storočia. Keď zomrel jeho syn previezli ho do Rohova, kde je pochovaný v tamojšom farskom kostole. V jeho rodnej Rudabányi mu v roku 1825 pri príležitosti 100. výročia úmrtia postavili pomník. Na kúrií v Skalici, v ktorej kde žil, je pamätná tabuľa z roku 1887, ktorú obnovili v roku 2005 a pridali k nej aj novú s textom v slovenskom jazyku.
Žltý lístok sa mení. Prináša praktický návod namiesto stresu
To, čo si doteraz mnohí spájali s nutnou návštevou pobočky, sa mení. Slovenská pošta predstavuje nový koncept žltého lístka, ktorý…
Štátny tajomník Michal Kaliňák: Spolupráca so SOZA odstraňuje komplikácie a prináša systémovosť
Nový systém spolupráce medzi Slovenským ochranným zväzom autorským a samosprávnymi združeniami zavádza do organizovania verejných kultúrnych podujatí v samosprávach systémovosť.…
Ukrajina opäť žiada Patrioty
Ukrajinské ministerstvo obrany vyzvalo svojich partnerov, aby Ukrajine naliehavo dodali rakety pre protivzdušné obranné systémy Patriot
Volyňský masaker ako dôvod vstupu do EÚ
Otázka Volyňského masakru sa môže stať kritériom pokroku Ukrajiny na ceste do Európskej únie, uvádza sa v správe na webovej…
Spúšťame reformu vzdelávania sestier: Model 1+4 prinesie viac kvalifikovaných sestier pre slovenských pacientov
Od 1. septembra 2026 sa na Slovensku spúšťa pilotné overovanie novej vzdelávacej cesty pre budúce všeobecné sestry, tzv. modelu 1+4.…




















