V týchto dňoch ste vydali román Som Baťa, dokážem to! Čím vás inšpirovala osobnosť legendárneho podnikateľa Tomáša Baťu?

V románe je zaujímavý rozhovor Tomáša Baťu so spisovateľom Eduardom Bassom. Baťa mu hovorí, že každý spisovateľ by mal písať len také knihy, ktoré človeka povznášajú, zušľachťujú, ktoré ho posúvajú. Takže aj ja sa snažím písať také knihy, ktoré človeku niečo dajú. Mám pocit, že môžem s dobrým presvedčením povedať, že všetky moje knihy sú v tomto duchu – možno s výnimkou recesistických knižiek ako boli Dementi, Somár je Švajčiar alebo Idioti v politike, ktorá je už trvalý bestseller. Ale všetky moje Kódy, životopis Štefánika, Dubčeka a teraz Tomáša Baťu toto kritérium spĺňajú. Baťa bol v Česku zvolený za najvýznamnejšieho česko-slovenského podnikateľa v histórii. Mimochodom, desiaty bol Slovák Dušan Jurkovič. Je zaujímavé, že o sebe hovoril, že je v prvom rade Valach, potom je Moravan a napokon Čechoslovák. Na Slovensku bolo niekoľko Baťových závodov a nepochybujem, že aj Slovensko má k tomuto mužovi silný vzťah. Je to nesmierne inšpiratívna osobnosť. Pozoruhodné na ňom je, že mal len štyri ľudové triedy a bol vyučený obuvník, ale mal zdravý, geniálny sedliacky rozum. Bol nesmierne poctivý a náročný v podnikaní, ale aj v budovaní človeka. Hovoril, že keď chceš postaviť poriadnu spoločnosť, poriadnu firmu, najprv postav poriadneho človeka a on ti tú spoločnosť urobí.

Príprava knihy isto musela byť náročná, čo všetko ste si museli naštudovať?

Či to bolo pri Dubčekovi, pri Štefánikovi alebo v prípade Baťu, musel som preštudovať množstvo kníh a archívnych materiálov, ktoré v knižke všetky uvádzam. Našťastie mám relatívne dobrú jazykovú výbavu a pri Baťovi bolo treba prezrieť najmä staré rakúske archívy, ktoré sú, samozrejme, všetky v nemčine, keďže polovicu života prežil v monarchii. S materiálmi mi pomohla aj Nadácia Tomáša Baťu v Zlíne.

Stretli ste sa aj s niekým z rodiny?

V bývalom Česko-Slovensku, nemá nikoho, vo svete sú deti jeho syna Tomáša Baťu a, prirodzene, vnuci. Treba povedať – ľudia si to dosť pletú – že boli traja Baťovia. Ja píšem o zakladateľovi firmy Tomášovi, mal syna Tomáša, ktorý po prevrate prišiel aj do Česko-Slovenska, zomrel v roku 2008. Kľúčovou postavou pre Slovensko bol Jan Antonín Baťa, nevlastný brat zakladateľa, mladší od Tomáša o 22 rokov. Za jeho éry sa vlastne vybudovali všetky Baťove závody na Slovensku. Sústredil som sa na zakladateľa, vždy sú fascinujúce práve príbehy tých, čo začínajú.

Knižka vyšla aj v českom preklade. Začiatkom novembra ste ju uviedli v Prahe za prítomnosti premiéra Andreja Babiša a predslov do knihy vpísal prezident Miloš Zeman. Toto sa ešte nijakému slovenskému spisovateľovi nepodarilo…

Máte pravdu. A je neuveriteľné, že sa ešte našli trubirohovia, ktorí to kritizujú… Na Slovensku vyšla táto kniha spolu s desiatkou iných titulov vydavateľstva Ikar a samostatné uvedenie bolo v Bratislave 19. novembra v Panta Rhei na Poštovej. Román Som Baťa, dokážem to! je podľa viacerých odborníkov skvelá motivačná kniha, ktorá človeka povzbudí v ťažkých chvíľach, ukáže príklad ako sa má bojovať s prekážkami, s nepriazňou osudu, ako budovať samého seba, ako si plniť sny. Keď mal Tomáš desať rokov napísal do slohovej práce na tému môj sen jedinú vetu: „Keď budem veľký, budem obúvať celý svet.“ O štyridsať rokov ho skutočne obúval…

Ako ste už naznačili, časť vašej tvorby ste venovali práve historickým osobnostiam. Aký je rozdiel medzi písaním knižky, ktorá má fiktívny dej, od tých, ktoré vychádzajú zo skutočných udalostí a reálnych príbehov ľudí?

Príbeh každej mojej knihy prebieha v reálnom prostredí – či to bol Kód 1 v Kašmíre, Kód 9 v Tibete, Nepále, Indii, alebo Kód 7 v Bhutáne. Nedovolím si napísať knihu, bez toho, aby som nepoznal prostredie, v ktorom sa jej hrdinovia pohybujú. Takže aj keď sú to, fikcie, vždy tam komponujem ozajstných ľudí. Napríklad v Kódoch vystupuje reálny Dalajláma, s ktorým som sa stretol v Kašmíre. Podobne píše napríklad Ken Follett – do svojich príbehov zakomponuje svoje fiktívne, vymyslené postavy a pridá do príbehu Winstona Churchilla. Príprava a štúdium materiálov je úplne rovnaké ako pri dokumentárnych, biografických románoch. Veľa času mi zaberá aj cestovanie, väčšinou píšem príbehy z atraktívnych východných destinácií. Skôr, ako tam vycestujete, musíte sa pripraviť, naštudovať históriu i súčasnosť tých miest.

Možno práve vtedy, keď cestujete z jedného miesta na druhé, sa vám v hlave skladajú príbehy. Nie je to tak?

Vždy mám už dopredu v hlave príbeh, ale, ako vravíte, keď ste na mieste, stretnete tam zaujímavých ľudí, dozviete sa zaujímavé informácie, a tak príbeh prispôsobujete. Spisovateľ má byť zvedavý, keď niekam idem, vždy sa snažím veľa hovoriť s ľuďmi. A verte mi, zašiel som, či to bolo v Indii, Nepále, Himáčalpradéši, Kašmíre, Pakistane, Afganistane, Bhutáne alebo Sikkime, nazrel som do ich príbytkov, pretože chcem, aby moje príbehy boli verné a reálne.

V súčasnosti sa venujete najmä spisovateľskej činnosti, no ako bývalý poslanec parlamentu podrobne sledujete aj udalosti na politickej a spoločenskej scéne. Všadeprítomnej téme covidu a očkovania sa dnes nedá vyhnúť, pričom vy sa k nej od začiatku vyjadrujete dosť kriticky. Ako teda vnímate aktuálne protipandemické opatrenia a evidentný nátlak na obyvateľov, aby sa dali zaočkovať?

Prekvapuje ma, že nikoho nezaujímajú protilátky. Všetci máme záujem covid eliminovať, a to sa dá len tak, že budete mať protilátky. Ak tomu dobre rozumiem, tie sa dajú získať dvoma spôsobmi – alebo sa zaočkujete, alebo prekonáte covid. Nerozumiem prečo, počnúc hlavným hygienikom až po premiéra, nikoho protilátky nezaujímajú. S manželkou sme prekonali covid na prelome rokov, odvtedy ubehlo desať mesiacov, chodím si zodpovedne merať protilátky. Naposledy som bol asi pred mesiacom, mám ich v škále od nula do štyristo – presne 211. Na druhej strane poznám niekoľko ľudí, ktorí sú očkovaní a nemajú nijaké protilátky. Šiel som s kamarátom na pivo, zastavil nás esbéeskár, ukázal som mu riadne potvrdenie od lekárky, a on hovorí „ale to nemáte potvrdenie o očkovaní“. Kamarát, o ktorom viem, že nemá protilátky, ale bol očkovaný, bez problémov vošiel, mňa esbéeskar pustil až po dosť prudkom rozhovore. Takže tí, čo nie sú očkovaní, môžu roznášať covid len sa tak práši a to nikoho nezaujíma? Vyvoláva to podozrenie, že im ide len o dosiahnutie čo najväčšieho percenta zaočkovaných, ale či nie sú roznášačmi choroby, ich nezaujíma.

Ide teda podľa vás predovšetkým o biznis vakcínami?

Kládol som otázky a namiesto odpovedí ma začali osočovať, že som nejaký „antivaxer.“ Ale ak nikoho protilátky nezaujímajú, tak to skutočne vyvoláva podozrenie, že ide iba o biznis. Nemá predsa logiku, aby kompetentných účinok očkovania vôbec nezaujímal. Vraj sú preplnené nemocnice, ale čo ak covid roznášajú práve očkovaní bez protilátok?

Okrem pandémie koronavírusu Slovensko v poslednom čase žije aj turbulentným dianím okolo polície, prokuratúry a súdov, ktoré sa stali prostriedkom i platformou politického boja. Jedni policajti stoja proti druhým – NAKA kontra policajná inšpekcia. Oslabuje to dôveru v tieto inštitúcie…

Nemyslím si, že väčšina ľudí vníma, že je nejaká NAKA, nejaká inšpekcia, vnímajú, že je to polícia, policajti. To je inštitúcia, ktorá by sa mala v prvom rade starať o bezpečnosť občana, ktorý odrazu cíti, že čosi sa vo vnútri polície deje, že sú tam nejaké skupiny a to v ľuďoch vyvoláva neistotu. Teraz som dosť veľa cestoval po Slovensku, s ľuďmi sa o tom rozprávam, sú z toho nervózni, strácajú istotu. Matovič sa dostal k moci pod heslom, že ide zlikvidovať korupciu a zlodejiny a zatiaľ to vyzerá tak, že sa medzi sebou likvidujú tí, ktorí by mali likvidovať korupciu. Dovoľte mi sarkastickú poznámku – boj s korupciou mi pripomína snahu naučiť psa chodiť na zadných nohách. Psovi je geneticky dané chodiť po štyroch. Napriek tomu ho naučíte pár krokov, opäť padne na štyri, potom sa zasa postaví a tak ďalej. Nikdy toho psa na zadných nohách chodiť nenaučíte, ale chvalabohu aj za tých pár krokov…

A ako hodnotíte to, čo doteraz Matovič v boji s korupciou dokázal?

Keď bol Matovič u Macrona a nadšene mu rozprával, že ako bojuje proti korupcii, Francúzi museli ležať od smiechu na zemi. Držím palce každému, kto bojuje proti korupcii a proti zlodejinám, ale nemôžete ísť na to ako na zajace s húkačkami – tak mi to totiž pripadá. To je ako keď policajti idú zasahovať proti nejakému grázlovi a blížia sa so zapnutými húkačkami, tak sa chlapík zbalí a zmizne. No a naši policajti nielenže húkajú, ale ešte si aj objednajú televízne štáby, čo je už čistá priehľadná a zle inscenovaná komédia. Práve pre takéto metódy sa mi zdá, že ide vo veľkej miere o marketing, čo je pre Matoviča príznačné. Navyše, celý rad ľudí, ktorí boli vo vyšetrovacej väzbe, teraz prepúšťajú, čo prácu vyšetrovateľov, polície a celej justície veľmi relativizuje. Vyvoláva to dojem, že je to všetko namierené proti Ficovi, ktorý v preferenciách rastie. Tí ľudia vôbec nechápu, že ak z niekoho urobia martýra, začnú s ním sympatizovať aj tí, ktorí ho dovtedy nemuseli. Mám pocit, že sa naozaj rozohráva hra za každú cenu zabrániť tomu, aby sa Fico po voľbách dostal k rozdávaniu kariet. Podobne, ako v Česku odstavili Babiša. A očakávam, že to bude podobné aj na budúci rok v Maďarsku s Orbánom.

Keď ste sa už dotkli povolebných udalostí v Česku, ako by ste ich komentovali? Kam sa naši susedia politicky posúvajú?

Vidím tam podobný vývoj ako u nás, keď sa k moci dostal Matovič. Ja tomu človeku neverím odvtedy, ako si tajne nahral Procházku. Keď je niekto schopný tohoto, je schopný všetkého. Matovič tým u mňa skončil. A keď sa dostal na post premiéra, tak som na adresu niektorých hlavnoprúdových novinárov sarkasticky poznamenal: „Chlapci, ešte príde čas, keď budete  volať Fico, vráť sa!“ Babiš nie je dokonalý, ale tkeď sa za sebou obzrie, vidí jeden obrovský priemyselný konglomerát, ktorý sprivatizoval a rozvíja ho. Zamestnáva asi 30 000  ľudí a vie, čo je to zodpovednosť. Hospodáriť so štátnymi prostriedkami bez toho, aby ste niesli akúkoľvek zodpovednosť, dokáže akýkoľvek truľo. Lenin hovoril, že predsedom vlády môže byť aj kuchárka, ale kuchárkou nemôže byť každý – musíte vedieť aspoň variť. Čudujem sa Slovákom, ktorí Babiša kritizujú. Ukážte mi v histórii svetovej politiky druhého politika, ktorý sa stal premiérom inej krajiny. Azda ešte druhý Slovák – Móric Beňovský, ten sa stal dokonca kráľom. Obávam sa, že Česi budú do roka plakať za Babišom. Kedysi bol ministrom zahraničných vecí Francúzska knieža Talleyrand. Mal mnohé úžasné myšlienky, niektoré až cynické. Jedna z nich je: “Politika je boj o moc, najprv s cudzími a potom s vlastnými – a s tými ešte viac, lebo tí si viac nárokujú”. To sa v Česku deje pri zostavovaní vlády.

Nie je to na Slovensku veľmi podobné?

Ale áno. Akoby najväčšou opozíciou tejto vláde bola samotná vláda. Úžasný je Sulík, ktorý nemá na Matoviča dobré slovo, ale vždy s ním pokorne hlasuje. To je prírodný úkaz. Úprimne si želám, aby to na Slovensku fungovalo, aby boli grázli a vagabundi daní „do lochu“. Žiaľ, ukazuje sa, že demokracia je ideálny systém, v ktorom jedna banda legitímne nahradí druhú bandu. To nie je len otázka kradnutia, to je otázka celkovej demoralizácie spoločnosti. Keď raz predseda vlády a dokonca minister školstva podvádzajú pri získaní vysokoškolského vzdelania a titulu, potom sa nečudujme, keď mi napíše učiteľka, ktorá učí deti na základnej škole: „Pán Banáš, povedzte mi, čo mám teraz tým deťom povedať? Aké hodnoty, aké vzory majú mať?“ Ja od politikov nežiadam, aby boli svätci, ale žiadam od politikov, aby aspoň mali nejaké morálne hodnoty. Keby tu bol dnes Tomáš Baťa, tak by ich hnal mokrou handrou.

Táto demoralizácia sa však zďaleka netýka len politických elít, ale vlastne už celej spoločnosti…

Áno, ľudia kopírujú správanie sa elít. Teda, prepáčte, je veľmi prehnané v prípade niektorých našich politikov používať termín elity. Fico sa tiež nevyjadroval o politických oponentoch v rukavičkách, ale takú drsnú rétoriku, aroganciu, zlobu, nenávisť a pomstychtivosť, akú vniesol do nášho života – nielen politického – Matovič, sme tu ešte nemali. Môžem mať svojho politického oponenta v neúcte, ale verejne o ňom povedať, že je „zm*d“, tak v tej chvíli si povedia všetci ľudia: No však, prepáčte, môžem vulgarizmy používať aj ja. Dnes ani v štvrtej cenovej skupine pri pive sa chlapi takto bežne nerozprávajú. A on si ešte myslí, aký je úžasný! Platilo a platí, že každý národ má vládu akú si zaslúži. Som optimista a verím, že bude lepšie. K tomu potrebujeme elementárnu zdvorilosť. Tá spočíva v tom, že dovolíme, aby nám to, čomu rozumieme, vysvetľovali tí, ktorí tomu nerozumejú…

Ste výraznou osobnosťou našej kultúry a často komentujete témy s ňou súvisiace. Čo si myslíte o nedávnom pokuse ministerky kultúry Natálie Milanovej o zrušenie povinných kvót na vysielanie domácej hudby v rádiách?

Už samotnú diskusiu o kvótach považujem za súčasť snáh odnárodniť nielen Slovákov – toto sa deje aj v Poľsku či Maďarsku. Ide o to, ako sa dokáže daný štát a jeho orgány proti tomu brániť. Pretože keď vykoreníte kultúru národa, skončí. Čo sa týka populárnej hudby, je integrálnou súčasťou národnej kultúry. Zahraničné skladby sa hrajú všade, ale u nás je priveľká miera vysielanosti cudzojazyčných piesní. Akékoľvek rádio zapnete, valí sa na vás angličtina, ktorej, paradoxne, väčšina národa nerozumie. Keby teraz na diskotéke hrali pieseň s textom „Slovaks are idiots“, tak na to ešte budeme tancovať. Načo píšu Kamil Peteraj či Boris Filan tie úžasné texty, keď tu všetci púšťajú anglické pesničky, ktoré by pokojne mohli znieť len „la la la la la“, pretože aj tak málokto vie, o čom sa v nich spieva. Poznám dobre francúzsku kultúru. Francúzi tiež museli zaviesť kvóty na domácu piesňovú tvorbu v rádiách, a pokiaľ viem, sú dokonca 50-percentné. Je nepredstaviteľné, že by Francúzovi, Chorvátovi, Srbovi alebo aj Slovincovi v kuse púšťali len anglické piesne. Čudujem sa štátu, že tu nie je zákon, ktorý by stanovoval, že keď dáva licenciu, zahraničný prevádzkovateľ sa automaticky zaviaže, že polovica pesničiek bude slovenských. Tie reči, že sa narúša trhové prostredie… Prosímvás, v kultúre rozprávať o podnikaní a trhu? Však to je úplná somarina. Inak nechcem veľmi konšpirovať, ale je možné, že celú kauzu s kvótami Matovič s Milanovou dohodol a potom to triumfálne zrušil, aby sa mu, ako dobrému marketérovi, zdvihli preferencie.

Je paradox, že v susednom Česku počuť v éteri pomaly viac slovenských pesničiek, ako u nás…

Áno, v Česku znie veľa slovenskej hudby. Keď sa zbavíme národných piesní – teraz myslím populárnych piesní – bude to veľmi podobné tomu, keď sme sa po vstupe do eurozóny zbavili slovenských korún. Peniaze sú totiž aj silným národným symbolom; na každej bankovke sú vyobrazené významné osobnosti daného národa, denne ich máte na očiach, čo si málokto uvedomuje. Takže v tomto zmysle má aj zavedenie eura veľký odnárodňovací zmysel. Česi majú svoju korunu a na každej bankovke majú či už Karla IV., Masaryka, Komenského, Palackého, majú tam významné postavy českej histórie. My máme Kriváň na jednocentovke aj aj tie sa idú likvidovať. Akýže to symbol…

Aký máte celkový pocit z ministerky Milanovej a jej spravovania rezortu kultúry? Väčšinu času svojho pôsobenia vo funkcii bola takmer neviditeľná. a keď sa občas zviditeľnila, vždy len niečím negatívnym. Okrem spomenutého pokusu zrušiť kvóty na domácu hudbu v rádiách to boli výpady proti Matici slovenskej a výrazné zníženie štátnej dotácie pre túto národnú inštitúciu, či necitlivý prístup v súvislosti s presunom Múzea SNP pod rezort obrany…

Všimol som si tú kauzu s Múzeom SNP aj s Maticou, ale neviem sa k tomu zodpovedne vyjadriť. Posudzovať ministerku Milanovú nie je mojou úlohou, o to viac, že ministerskú podporu pri vydávaní mojich kníh nepotrebujem, keďže ma vydáva najväčšie slovenské vydavateľstvo Ikar. Prekvapuje ma však napríklad postoj hercov, ktorí sa búrili na námestiach pre veci, ktoré boli pre kultúru oveľa menej dôležité, a teraz, keď sa kultúra doslova dusí, sú ticho. Neviem posúdiť, či by na čele ministerstva kultúry mal byť skôr umelec alebo dobrý manažér alebo možno kombinácia týchto dvoch. Každopádne sa mi pani ministerka zdá byť skutočne dobre utajovaná.

Akú úlohu podľa vás zohráva kultúra v spoločnosti? Mám pocit, že niektorí politici ju vnímajú len ako nadstavbu, ako niečo, čo spestruje náš život, ale inak pre spoločnosť nie je dôležité…

Žiaľ, mnohí sa skutočne na kultúru takto pozerajú. Pritom by mala byť dominantná, pretože zbytočne budeme mať vynikajúce výrobky či služby, ak nemáme kultúru. Je to základný stavebný kameň, ktorý vytvára to, čomu sa hovorí imidž krajiny vo svete. Keby Slovensko malo dobrý imidž vo svete vďaka svojej kultúre, hudbe, interpretačnému umeniu, literatúre, dráme, výtvarnému umeniu a tak ďalej, aj naše výrobky by sa ľahšie dostali na svetové trhy, prišlo by k nám viac turistov. V kontexte tvorby dobrého mena Slovenska vo svete, úlohu kultúry vôbec nevnímame. Som členom Spolku slovenských spisovateľov a viem ako sa krátia dotácie napríklad na Literárny týždenník. Už to ani nie je týždenník, ale dvojtýždenník, lebo nemajú dostatok prostriedkov. Viem, ako sa krátia dotácie na národne orientované periodiká. Obávam sa, že všetko, čo je národne orientované sa potláča. Spisovateľ s národným cítením je “dezolát”, nacionalista. Som najprekladanejší slovenský autor a môžem povedať, že Literárne informačné centrum, ktoré je organizáciou ministerstva kultúry a ktoré má za úlohu podporovať preklady slovenskej literatúry do iných jazykov, na mňa zvysoka kašle. Je hanba, že preklad môjho románu o Alexandrovi Dubčekovi sponzoroval súkromník. Na preklad Štefánika mi prispelo ministerstvo kultúry ešte za ministerky Laššákovej, vďaka čomu vyšiel napríklad v Indii či v USA. Centrum vydáva každý rok zoznam preložených slovenských autorov. Keď sa naň pozriete, zistíte, že možno tri štvrtiny sú autori, o ktorých doma nikto nepočul, a ak, tak len veľmi úzky okruh „prijateľných“. Banáša nebudú prekladať, lebo má aj národné cítenie, je to úplne očividné a ani sa tým ani netaja. Je pozoruhodné, že podpora národne orientovaných autorov tam absentovala aj za Ficovej vlády. Aby som to zhrnul: národná kultúra je už prakticky jediné, čo je ešte v našich rukách, o kľúčové výrobné odvetvia, banky, poľnohospodársku produkciu sme už prišli. Vždy platilo, že národ, ktorý nemá víziu a kultúru, neprežije. Kultúra zatiaľ je, ale vízia nijaká. A aj preto sa o Slovákov začínam obávať.

Ladislav Kováčik