Váš prvý telefonický kontakt s najznámejším Slovákom teda nebol úspešný, ale napokon ste sa predsa stretli osobne…

Bol som vtedy vedúcim tlačového strediska, ktoré riadilo Federálne ministerstvo zahraničných vecí a jeho stanovisku som dobre rozumel. Potom sme sa stretli vo Viedni, kde som pôsobil po revolúcii na československom veľvyslanectve a on ako vtedajší predseda Federálneho zhromaždenia hlavné mesto Rakúska niekoľkokrát navštívil. Vďaka nemu som sa stretol aj s niekdajším nemeckým kancelárom Willym Brandtom. V priateľskej debate som sa vtedy Dubčekovi ospravedlnil za to, že som ako občan po invázii v roku 1968 nenašiel viac odvahy sa za neho postaviť. Stisol mi ruku a usmial sa: “My sa nemáme za čo hanbiť. Oni nech sa hanbia.”
Ktoré vlastnosti a hodnoty sa vám spájajú s osobnosťou A. Dubčeka?

Ľudskosť, empatia, úsmev, človečina, šport, ľudová pieseň, chlap na mieste.
Objavujú sa hlasy, ktoré Dubčekovi vyčítajú, že nezabránil intervencii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Mohol to podľa vás urobiť?

Je to úplný nezmysel, to akoby ste náčelníkovi Apačov vyčítali, že nezabránil Američanom vyvraždiť ich. Dubček si dobre pamätal udalosti v NDR v roku 1953, v Maďarsku 1956. Československo bolo vtedy jedinou socialistickou krajinou v bezprostrednom kontakte s NATO, v ktorej neboli sovietske vojská. Ich pobyt v Československu odmietol už dokonca prezident Novotný. Rok 1968 bol nesmierne turbulentný v celom svete, Američania viedli vojnu vo Vietname, ich krajinou otriasala revolta černošského obyvateľstva, ktorého vodcu Martina Luthera Kinga v tom roku zavraždili, proti mocným sa búrili ľudia v Nemecku, Francúzsku, Japonsku, bola vojna v Nigérii, svet bol v pohybe a Sovietsky zväz potreboval mať zo strategických dôvodov svoje vojská v Československu.
Ako sa mohol komunistický funkcionár, ktorý študoval v Sovietskom zväze, stať bojovníkom za demokratizáciu totalitného systému v bývalom Československu?

Aj Gorbačov študoval v Sovietskom zväze… Dubček sa do Sovietskeho zväzu dostal s rodičmi, ktorí, sklamaní vývojom v USA, kde žili, po krátkom pobyte doma odišli v roku 1925 za novou nádejou do Sovietskeho zväzu. Bol to neuveriteľný idealizmus, keď ľudia, ktorí šli s družstvom Interhelpo do sovietskej strednej Ázie, predali svoje domy a rozhodli sa solidárne pomôcť budovať socializmus v ZSSR v ťažkých podmienkach. Keď sa v Nemecku dostal k moci Hitler, začali byť cudzinci v ZSSR podozriví a tak sa Dubčekovci vrátili do Uhrovca. Dubček maturoval v ZSSR, takže jeho neskoršie štúdium na Vysokej škole politických vied v Moskve bolo logické. Študoval však v čase odmäku po XX. zjazde KSSZ, čo ho výrazne poznačilo, podobne ako jeho neskoršia účasť v rehabilitačnej komisii.
Po novembrových udalostiach 1989 chcel byť prezidentom, ktorým sa nestal, mal zvláštny vzťah s Havlom… Mal byť prezidentský post pre Dubčeka satisfakciou?

Dubčeka za prezidenta navrhol Čech – predseda koncepčnej komisie Občianskeho fóra Zdeněk Jičínský. Podporil ho aj budúci minister zahraničných vecí Jiří Dienstbier, ktorý doslova povedal: “Je to jediný občan Československa, ktorého pozná celý svet”. Fero Mikloško sa však vtedy vyjadril jasne: “Dubčekovi a jeho ľuďom sa nedá veriť”. Celá slovenská delegácia VPN okrem Jána Budaja bola proti Dubčekovi napriek tomu, že v prieskumoch verejnej mienky bol absolútne najpopulárnejším kandidátom na prezidenta, a to dokonca i v Čechách. Za ním boli v poradí Komárek, Čalfa, Císař, Havel bol až piaty…
Dubček rád fotografoval, stretával sa s fotografmi, ale na fotografiách po novembri 1989 sa veľmi neusmieval…

Nesledoval som intenzitu jeho úsmevov pred a po novembri, isté však je, že to bol práve on, kto po tom, keď sa stal prvým mužom v Československu v januári 1968, vniesol do našich životov úsmev, nádej, ukazoval sa na verejnosti s manželkou, chodil na koncerty, na športové zápasy, čo bolo dovtedy nevídané.
Ako vnímate fakt, že Dubček odmietal osamostatnenie Slovenskej republiky?

V jeho časoch odmietala osamostatnenie väčšina občanov Slovenska a dokonca celý rad súčasných aktívnych slovenských politikov, umelcov, komentátorov – ktorí sa teraz oháňajú slovenským vlastenectvom, v tom čase za vznik Slovenska neboli. V súvislosti s Dubčekom smutne dodávam, že sme jediný národ na svete, ktorému sa dvaja z troch najvýznamnejších ľudí (Štúr, Štefánik, Dubček) narodili nielen v tej istej obci, ale dokonca v tom istom dome (evanjelická fara). Uhrovec, podobne ako Bradlo a Košariská, by mal byť pútnickým miestom Slovenska. Rovnako mi je ľúto, že na múre domu, v ktorom pod Slavínom Dubčekovci bývali(dnes je v ňom zastupiteľský úrad Chorvátska), nie je aspoň pamätná tabuľka…
Mal A. Dubček myšlienky, ktoré nájdu uplatnenie aj dnes, v období globalizácie?

Dubček nebol typ ľavicového intelektuála, ktorý by oplýval myšlienkami a bonmotmi ako napríklad český prezident Zeman. Bol to poctivý komunista, ktorý chcel naplniť ideál o šťastí človeka, ale s ideálmi je to v reálnom živote veľmi ťažké…
Čo by asi povedal na súčasné politické dianie na Slovensku a v Európe?

Je veľká škoda, že po záhadnej autonehode umrel pred vznikom Slovenska. Ak by sa bol stal naším prvým prezidentom, som hlboko presvedčený, že táto krajina by sa uberala iným smerom, že pri jeho morálnom kredite sa by tie zlodejčiny, ktoré sa tu udiali, nemohli aspoň v takom barbarskom rozmere diať. Nepochybne bol slovenský vlastenec a z tohto jeho postoja by akiste vyplynul i jeho názor k tomu, čo sa deje okolo nás.
Váš román Zastavte Dubčeka! je nezvyčajne úspešný, dokonca dostal Cenu SC PEN. Čím si vysvetľujete jeho úspech?

Román o Dubčekovi som napísal po sérii šokujúcich sklamaní na mojich besedách z takmer totálnej neznalosti našich mladých ľudí o tejto významnej osobnosti nášho národa. Jeden z najznámejších Čechov vo svete – Jaromír Jágr má na Dubčekovu počesť na prilbe iniciálky A.D., keď som na gréckom ostrove Itaka v roku 1990 povedal jednoduchému pastierovi kôz, že som z Československa, rozžiarili sa mu oči a povedal jediné slovo: “Dubček”. Keď sa ma jedna naša maturantka po otázke, či už počula meno Dubček, spýtala, či je to od slova čekovať, rozhodol som sa napísať o ňom román. Jeho úspech u nás i v Českej republike dokazuje, že som urobil dobre.

Jozef Banáš (1948) patrí k najčítanejším a najprekladanejším slovenským autorom. Napísal štyri televízne scenáre, jeden filmový (Začiatok sezóny – druhá cena na filmovom festivale v Portugalsku), tri divadelné komédie, doma i za hranicami mu vyšlo 22 kníh v deviatich jazykoch. Všetky jeho knihy publikované od roku 2006 sa stali bestsellermi, hoci píše o vážnych spoločenských, politických a náboženských témach. Popri literárnej tvorbe sa venuje aj publicistike, esejistike, píše komentáre, glosy z oblasti politológie, filozofie, náboženstva, kultúry a moderuje vlastnú talkšou Na kus reči. Za scenáristickú a literárnu tvorbu získal viacero ocenení.