Svet sa ocitol na pokraji jadrovej katastrofy najmä preto, že západní politickí lídri nedokázali otvorene pomenovať príčiny eskalujúcich globálnych konfliktov. Neúprosný západný príbeh o tom, že Západ je ušľachtilý, zatiaľ čo Rusko a Čína sú zlé, je prostoduchý a mimoriadne nebezpečný. Je to pokus o manipuláciu s verejnou mienkou, nie o riešenie veľmi reálnych a naliehavých diplomatických problémov.

Základný príbeh Západu je zakomponovaný do stratégie národnej bezpečnosti USA. Základnou myšlienkou USA je, že Čína aj Rusko sú nepriatelia, ktorí sa “pokúšajú narušiť americkú bezpečnosť a prosperitu”. Tieto krajiny sú podľa USA “odhodlané urobiť ekonomiky menej slobodnými a menej spravodlivými, zväčšovať svoje armády a kontrolovať informácie a údaje, aby potlačili svoje spoločnosti a rozšírili svoj vplyv”.

Iróniou je, že od roku 1980 boli USA v najmenej 15 vybraných zahraničných vojnách (Afganistan, Irak, Líbya, Panama, Srbsko, Sýria a Jemen, aby sme vymenovali aspoň niektoré), zatiaľ čo Čína nebola v žiadnej a Rusko len v jednej (Sýria) mimo bývalého Sovietskeho zväzu. USA majú vojenské základne v 85 krajinách, Čína v 3 a Rusko v 1 (Sýria) mimo bývalého Sovietskeho zväzu.

Prezident Joe Biden propagoval tento príbeh, keď vyhlásil, že najväčšou výzvou našej doby je súperenie s autokraciami, ktoré “sa snažia presadzovať vlastnú moc, vyvážať a rozširovať svoj vplyv po celom svete a ospravedlňovať svoje represívne politiky a praktiky ako účinnejší spôsob riešenia súčasných výziev”. Bezpečnostná stratégia USA nie je dielom jedného amerického prezidenta, ale amerického bezpečnostného establišmentu, ktorý je do značnej miery autonómny a pôsobí za hradbou tajomstva.

Prehnaný strach z Číny a Ruska sa predáva západnej verejnosti prostredníctvom manipulácie s faktami. O generáciu skôr George W. Bush mladší predával verejnosti myšlienku, že najväčšou hrozbou pre Ameriku je islamský fundamentalizmus, pričom sa nezmienil o tom, že to bola CIA so Saudskou Arábiou a ďalšími krajinami, ktorá vytvorila, financovala a nasadila džihádistov v Afganistane, Sýrii a inde, aby bojovali v amerických vojnách.

Alebo si spomeňte na inváziu Sovietskeho zväzu do Afganistanu v roku 1980, ktorá bola v západných médiách vykreslená ako akt nevyprovokovanej perfídnosti. Po rokoch sme sa dozvedeli, že sovietskej invázii v skutočnosti predchádzala operácia CIA, ktorej cieľom bolo vyprovokovať sovietsku inváziu! Rovnaké dezinformácie sa vyskytli aj v súvislosti so Sýriou. Západná tlač je plná výčitiek voči Putinovej vojenskej pomoci sýrskemu Bašárovi al-Asadovi od roku 2015, pričom sa nespomína, že USA podporovali zvrhnutie al-Asada od roku 2011, pričom CIA financovala veľkú operáciu (Timber Sycamore) na zvrhnutie Asada roky pred príchodom Ruska.

Alebo nedávno, keď predsedníčka Snemovne reprezentantov USA Nancy Pelosiová bezohľadne odletela na Taiwan napriek varovaniam Číny, žiadny minister zahraničných vecí G7 nekritizoval provokáciu Pelosiovej, ministri G7 však spoločne ostro kritizovali “prehnanú reakciu” Číny na cestu Pelosiovej.

Západný naratív o vojne na Ukrajine hovorí, že ide o nevyprovokovaný útok Putina v snahe obnoviť ruské impérium. Skutočná história sa však začína prísľubom Západu sovietskemu prezidentovi Michailovi Gorbačovovi, že NATO sa nebude rozširovať na východ, po ktorom nasledovali štyri vlny rozširovania NATO: v roku 1999 začlenenie troch stredoeurópskych krajín; v roku 2004 začlenenie ďalších 7 krajín vrátane čiernomorských a pobaltských štátov; v roku 2008 záväzok rozšíriť sa o Ukrajinu a Gruzínsko; a v roku 2022 pozvanie štyroch ázijsko-tichomorských lídrov do NATO, aby sa zamerali na Čínu.

Západné médiá nespomínajú ani úlohu USA pri zvrhnutí proruského ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča v roku 2014; neschopnosť vlád Francúzska a Nemecka, garantov dohody Minsk II, vyvíjať tlak na Ukrajinu, aby plnila svoje záväzky; rozsiahle zbrojenie USA poslané na Ukrajinu počas Trumpovej a Bidenovej administratívy, ktoré viedlo k vojne; ani odmietnutie USA rokovať s Putinom o rozšírení NATO o Ukrajinu.

Samozrejme, NATO tvrdí, že ide o čisto obranné opatrenia, takže Putin by sa nemal čoho obávať. Inými slovami, Putin by si nemal všímať operácie CIA v Afganistane a Sýrii; bombardovanie Srbska zo strany NATO v roku 1999; zvrhnutie Moammara Kaddáfího zo strany NATO v roku 2011; 15 rokov trvajúcu okupáciu Afganistanu zo strany NATO; ani Bidenov “prešľap” vyzývajúci na zosadenie Putina (čo, samozrejme, žiaden prešľap nebol); ani vyhlásenie ministra obrany USA Lloyda Austina, že cieľom vojny USA na Ukrajine je oslabenie Ruska.

Jadrom tohto všetkého je snaha USA zostať svetovou hegemónnou mocnosťou prostredníctvom posilňovania vojenských aliancií po celom svete s cieľom zadržať alebo poraziť Čínu a Rusko. Je to nebezpečná, klamlivá a zastaraná myšlienka. USA majú len 4,2 % svetovej populácie a v súčasnosti len 16 % svetového HDP (meraného v medzinárodných cenách). V skutočnosti je v súčasnosti súhrnný HDP krajín G7 nižší ako HDP krajín BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika), pričom počet obyvateľov krajín G7 predstavuje len 6 % svetovej populácie v porovnaní so 41 % v krajinách BRICS.

Existuje len jedna krajina, ktorej samozvanou fantáziou je byť dominantnou svetovou mocnosťou: USA. Je najvyšší čas, aby USA uznali skutočné zdroje bezpečnosti: vnútornú sociálnu súdržnosť a zodpovednú spoluprácu so zvyškom sveta, a nie ilúziu hegemónie. S takouto revidovanou zahraničnou politikou by sa USA a ich spojenci vyhli vojne s Čínou a Ruskom a umožnili by svetu čeliť nespočetným environmentálnym, energetickým, potravinovým a sociálnym krízam.

Predovšetkým v tomto období mimoriadneho nebezpečenstva by sa európski lídri mali usilovať o skutočný zdroj európskej bezpečnosti: nie o hegemóniu USA, ale o európske bezpečnostné dohody, ktoré rešpektujú legitímne bezpečnostné záujmy všetkých európskych národov, určite vrátane Ukrajiny, ale aj Ruska, ktoré sa naďalej bráni rozširovaniu NATO do Čierneho mora. Európa by sa mala zamyslieť nad tým, že nerozširovanie NATO a vykonávanie dohôd z Minska II by zabránilo tejto hroznej vojne na Ukrajine. V tejto fáze je skutočnou cestou k európskej a globálnej bezpečnosti diplomacia, a nie vojenská eskalácia.