„Bolo to bizarné, pretože, ako vtedy upozornil živý blog redakcie The European Conservative, von der Leyenovú nikto nevolil. Ani jeden z miliónov európskych voličov, ktorí prišli k urnám, neoznačil jej meno krížikom. Nie je to prekvapujúce, keďže “prezidentka Európy” ani nekandidovala,“ konštatuje Hume.

Hoci je Európska komisia mocným orgánom, ktorý iniciuje všetky právne predpisy Európskej únie, jej predseda nemá žiadnu demokratickú autoritu ani zodpovednosť.

Predsedníčka Ursula von der Leyenová bola v roku 2019 vymenovaná kvalifikovanou väčšinou v Európskej rade – ktorá je zložená z predsedov vlád členských štátov. Potom ju vo funkcii formálne (ale tesne) schválili poslanci Európskeho parlamentu. Ak tentoraz uspeje vo svojej kampani a bude “opätovne zvolená” za predsedníčku, národy Európy, ktorým má ambíciu vládnuť, opäť nebudú mať v tejto veci vôbec žiadne direktívne slovo.

Priepasť

Jej bizarný prejav toho tiež veľa odhalil, píše Hume. „Potvrdil totiž prehlbujúcu sa priepasť medzi svetom videným z bruselskej “bubliny”, ktorú obýva von der Leyenová a elity EÚ, a pohľadom miliónov Európanov,“ dodal.

V rámci Bruselu mohla predsedníčka Ursula (technicky správne) poznamenať, že stred sa vo voľbách do EÚ v roku 2024 udržal. Skupina Európskej ľudovej strany (EPP), ktorá sa skladá prevažne z centristických strán maskovaných za konzervatívcov, skutočne zostala najväčšou skupinou v parlamente. EPP by pravdepodobne stále mala byť schopná dať v parlamente dokopy hlasovaciu väčšinu spolu so svojimi ľavicovými a zelenými spojencami. „Aj keď tieto skupiny v týchto voľbách utrpeli najväčšiu porážku,“ píše Hume.

„Ale mimo bruselskej bubliny, mimo zdanlivého fungovania v uzavretom svete komisárov, eurokratov a parlamentných výborov v nevykúrených miestnostiach a často skrývajúc sa za titulkami médií, voľby potvrdili, že v Európe fúka vietor zmien,“ tvrdí Hume.

Najväčšími víťazmi eurovolieb boli suverenistické a národné konzervatívne strany, ktoré sa stavajú proti rastúcej centralizácii moci v Bruseli. Vo Francúzsku triumfovalo Národné združenie Marine Le Penovej, v Taliansku Fratelli d’Italia Giorgie Meloniovej. V Maďarsku vyhral Fidesz Viktora Orbána, v Nemecku uspela Alternative für Deutschland, v Holandsku Partij voor de Vrijheid a v Rakúsku Freiheitliche Partei Österreichs…

Hume dodáva, že je samozrejmé, že tieto eurovoľby, ktoré sa konali v 27 členských štátoch počas štyroch dní, zaznamenali významné národné rozdiely. „Spoločným znakom mnohých z nich však bolo odmietnutie ortodoxií, ktoré zaviedli elity EÚ… Od trestajúcej zelenej dohody, ktorá ubíja poľnohospodárov, až po ich katastrofálnu, mestá ničiacu politiku masovej migrácie,“ uviedol autor.

Dve Európy

„Sme svedkami verejnej erupcie hlboko zakoreneného rozdelenia medzi dvoma Európami,“ pripomenul Hume svoj citát, ktorý napísal v súvislosti s vítanou vyhliadkou na populistickú vzburu ešte pred voľbami do EÚ.

„Existuje Európa, ktorá sa sústreďuje v elitárskych citadelách Bruselu, Luxemburgu alebo Frankfurtu. Tam, kde komisári EÚ, sudcovia a centrálni bankári vydávajú svoje pravidlá a nariadenia. A potom je tu tá skutočná Európa, kde sa milióny Európanov musia vyrovnávať s tým, aké dôsledky majú tieto politiky pre ich život,“ píše Hume.

„Toto stále jasnejšie rozdelenie Európy zaručuje, že populizmus v dohľadnom čase nezmizne. Na tejto ľudovej vzbure nie je nič povrchné ani krátkodobé. Prichádzal k nej a už dlho,“ myslí si.

Hume poukázal na to, že volebné výsledky a reakcie na ne nepochybne v ostrom svetle odhalili dve Európy : „Ide o rozdelenie, ktoré siaha až k jadru demokracie a jej dvoch prvkov – demos a kratos.“

Demokratos

„Môžeme vidieť oficiálnu Európu “kratos” – moc, vláda alebo kontrola. Samoľúbi bruselskí byrokrati oslavujú, že “vyhrali” ďalších päť rokov “na vavrínoch”, a na voličov okamžite zabúdajú,“ konštatuje Hume. Dodáva, že politika sa zredukovala na špinavé predstavenie von der Leyenovej a ďalších elitárskych technokratov, ktorí sa za zatvorenými dverami snažia uzavrieť dohody, ktoré ich udržia pri moci, bez ohľadu na to, za čo ľudia hlasovali.

Mimo ich bubliny je skutočná Európa demosu – ľudu. Európa, v ktorej milióny voličov vyjadrili svoj nesúhlas so zeleným šetrením a masovou migráciou a naopak vyjadrili svoju podporu národnej suverenite a demokracii. „Majú už dosť centralizovaného systému kontroly, ktorý diktuje, že “viac Európy”, a teda menej národnej demokracie, je odpoveďou na všetko,“ píše Hume.

„Niet divu, že v krajinách ako je Nemecko, to boli práve tí, ktorí sú najviac vzdialení od centra moci EÚ – robotnícka trieda a mladí ľudia -, ktorí výrazne podporili populistickú revoltu,“ dodáva.

Politická občianska vojna

Elity EÚ napriek svojim samoľúbym oslavám vedia, že sa stále nachádzajú v politickej občianskej vojne. „ Pripomeňme ich kŕčovité povolebné vzostupné pokusy označiť “krajnú pravicu” za neofašistov, ktorých treba zrušiť, cenzurovať, zakázať… Alebo ich stále desivejšiu kampaň, ktorej cieľom je obviniť z volebných neúspechov “dezinformácie” podporované Ruskom,“ uviedol autor.

V preklade to znamená: “Neobviňujte bruselskú oligarchiu, obviňujte hlúpych, detinských voličov, že sa nechali zviesť Putinovými populistickými figúrkami! Očakávajte, že ich útoky na demokraciu a slobodu prejavu sa ešte zhoršia!,“ podotkol.

Toto je teraz zásadný spor o budúcnosť kontinentu. Šéfredaktorka The European Conservative Ellen Kryger Fantiniová uviedla : „V Bruseli nie je priestor na pokusy o kompromis s “chaotickým stredom”.“

„Vypožičiam si slávne slová amerického spisovateľa Johna Dos Passosa, ktorý takto pred sto rokmi opisoval hlboko rozdelené Spojené štáty: V poriadku, sme dve Európy,“ píše Hume.

Mick Hume, novinár a spisovateľ pôvodom zo Spojeného kráľovstva na záver dodáva : „Ako brexitár z Anglicka, ktorý miluje demokraciu, pracuje v Bruseli a sleduje, ako sa v EÚ šíri požiadavka “prevziať späť kontrolu”, viem, na ktorej strane Európy stojím. Je čas postaviť sa na jednu stranu a prejsť do ofenzívy. Žiadna kapitulácia.“

Prečítajte si tiež :

• Rysuje sa v EP nová skupina?
• Orbán v Bruseli nalieha na spojenie suverenistov
• Prečo boli pobaltské štáty vybrané na zničenie Gruzínska zvnútra