Nedávne prieskumy verejnej mienky týkajúce sa rozsahu domácej podpory politiky Washingtonu na Ukrajine poskytujú rozhodne zmiešaný obraz. Väčšina Američanov stále podporuje úsilie Bidenovej administratívy pomáhať vojnovému úsiliu Kyjeva prostredníctvom finančnej a vojenskej pomoci a zdieľania informácií vojenského spravodajstva.

Miera podpory je však nižšia dokonca aj v porovnaní s prieskumami uskutočnenými koncom roka 2022 a výrazne klesla v porovnaní s mimoriadne vysokou podporou, ktorá existovala bezprostredne po ruskej invázii vo februári 2022.

Zdá sa, že americká verejná mienka nasleduje klesajúcu trajektóriu, ktorá poznačila predchádzajúce vojnové kampane USA od druhej svetovej vojny. Tentoraz však k poklesu podpory dochádza aj napriek tomu, že do bojov nie sú priamo zapojené žiadne americké sily, a už vôbec nie, že utrpeli straty. Rast únavy z vojny sotva rok po začiatku konfliktu na Ukrajine by mal byť pre administratívu varovným signálom, že podpora verejnosti pre politiku Washingtonu môže byť veľmi krehká.

Prieskum agentúry Associated Press-NORC z 15. februára 2023 ukázal, že 48 % Američanov je za poskytnutie amerických zbraní Ukrajine. Dvadsaťdeväť percent bolo proti tejto politike a 22 percent uviedlo, že nie sú ani za, ani proti. V máji 2022, teda necelé tri mesiace po začiatku vojny, bolo 60 percent respondentov za zaslanie zbraní Kyjevu, zatiaľ čo len 19 percent bolo proti.

Postoje týkajúce sa finančnej pomoci Ukrajine mali podobný, aj keď miernejší priebeh poklesu. Februárový prieskum agentúry AP ukázal, že názory frakcie podporujúcej pomoc sa už netešili ani nadpolovičnej podpore, nieto ešte väčšinovej. Tridsaťsedem percent respondentov sa vyslovilo za to, aby sa takáto pomoc naďalej posielala, ale 38 percent bolo teraz proti. V predchádzajúcom májovom prieskume 44 % respondentov pomoc podporovalo, zatiaľ čo 32 % bolo proti.

Určitý posun nastal aj v podpore verejnosti pre uvalenie ekonomických sankcií na Rusko. Tá zostala na pomerne silnej úrovni 63 percent, ale oproti májovým 71 percentám sa znížila.

Postupný pokles podpory verejnosti pre všetky aspekty politiky administratívy voči Ukrajine je vývoj, ktorý sa pravdepodobne ukáže ako problematický do budúcnosti.

Napriek tomu sa zdá, že vedúci predstavitelia USA sú odhodlaní zintenzívniť angažovanosť Washingtonu v prospech Ukrajiny. Spojené štáty už Kyjevu poskytli množstvo sofistikovaných zbraní a zoznam položiek vylúčených z dôvodu, že sa považujú za príliš provokatívne voči Rusku, sa stále zmenšuje. Americká pomoc sa začala dodávkami ručných zbraní a munície a potom prešla na také zbrane, ako sú protitankové strely Javelin. Teraz Spojené štáty posielajú do boja tanky Abrams. Ochota Washingtonu podeliť sa o vojenské spravodajstvo, ktoré má usmerniť ukrajinské sily pri útokoch na ruské ciele, tiež neustále rastie.

Hoci administratíva trvá na tom, že “zatiaľ” neplánuje vyslať na Ukrajinu stíhačky F-16, kategoricky nevylúčila ani tento veľmi provokatívny krok. Americkí predstavitelia koketujú s možnosťou zmeniť zástupnú vojnu na priamu vojnu medzi NATO a Ruskom, aj keď nadšenie domácej verejnosti pre existujúci obmedzený postoj klesá.

Postupná erózia domácej podpory pre ukrajinskú krížovú výpravu nasleduje vzor predchádzajúcich amerických výprav, najmä vojen v Kórei, Vietname, Afganistane a Iraku. Vo všetkých týchto prípadoch bolo počiatočné nadšenie verejnosti pre intervenciu Washingtonu mimoriadne vysoké. Toto nadšenie však prudko kleslo a skončilo trpkým rozčarovaním, keď sa misia pretiahla bez jasného víťazstva v dohľade. Misia na Ukrajine je pripravená na podobný výsledok.

Keď prezident Harry Truman koncom júna 1950 vyslal americké jednotky na obranu Južnej Kórey pred útokom Severnej Kórey, 78 % Američanov tento krok podporilo. Ďalší prieskum Gallupu z augusta, v ktorom sa respondentov pýtali, či bol zásah chybou, ukázal, že tento názor zastáva len 20 percent opýtaných. Po vstupe komunistickej Číny do vojny koncom roka 1950 však došlo k dramatickej zmene verejnej mienky. Prieskum Gallupu zo začiatku februára 1951 ukázal, že väčšina 49 % ku 41 % sa domnievala, že Trumanovo rozhodnutie bolo chybou. Hoci sa potom podpora postoja administratívy mierne obnovila, nálady podporujúce intervenciu už nikdy neprekročili 50 %.

Verejná mienka o intervencii Washingtonu vo Vietname vykazovala ešte výraznejší pokles. Američania výrazne podporovali rozhodnutie Lyndona Johnsona vyslať v roku 1965 americké pozemné sily do Južného Vietnamu, a to v pomere 59 % ku 25 %. V januári 1967 však podpora klesla na 50 percent a odpor predstavoval 37 percent. V čase nástupu Richarda Nixona do Bieleho domu v januári 1969 podporovalo vojnové úsilie len 39 percent; teraz bolo proti 52 percent. Keď boli v januári 1973 podpísané Parížske mierové dohody a priama vojenská účasť USA v bojoch vo Vietname sa skončila, provojnové nálady klesli na anemických 29 percent.

Prezident George W. Bush sa v súvislosti so svojou irackou politikou stretol s ešte rýchlejším prepadom podpory. Prieskum Gallup/USA Today/CNN z 24. marca 2003 ukázal, že 72 percent Američanov podporuje inváziu do Iraku pod vedením USA, ktorá sa začala 19. marca. Iba 25 percent bolo proti. V lete 2004 sa však už viac ako polovica respondentov v rôznych prieskumoch domnievala, že americká intervencia bola chybou.

Počiatočná podpora použitia sily v Afganistane po teroristických útokoch na Pentagón a Svetové obchodné centrum 11. septembra bola dokonca ešte väčšia ako nálady v prospech vojenskej akcie proti Iraku. V novembri 2001 sa podpora pohybovala nad 90 %. Z tejto vysokej úrovne sa potom začal neúprosný pokles, hoci bol výrazne pozvoľnejší ako postoj verejnosti k Iraku. V roku 2004 bola podpora misie v Afganistane stále na úrovni 72 % a až v roku 2014 bolo viac Američanov proti protipovstaleckej kampani/ kampani budovania národa ako za ňu.

Priaznivé nálady týkajúce sa intervencií v Iraku a Afganistane nestarli ani z dlhodobejšieho hľadiska. Prieskum agentúry AP/NORC z augusta 2021 ukázal, že 62 % Američanov sa domnievalo, že vojna v Afganistane nestála za to, kým v prípade vojny v Iraku to bolo 63 %.

Opakovaný – a niekedy aj rýchly – nástup vojnovej únavy v súvislosti s vojnami, ktoré si Washington vybral, by mal Bidenovej administratíve blikať jasným varovným svetlom. Američania nemajú veľkú trpezlivosť, pokiaľ ide o zahraničné krížové výpravy, ktoré prinášajú nepresvedčivé výsledky, a už vôbec nie nepopierateľný neúspech. Bidenov prísľub, že Spojené štáty budú pomáhať Ukrajine “tak dlho, ako to bude potrebné” na odrazenie ruskej agresie, môže byť vystavením dlžobného úpisu, ktorý americká verejnosť nie je ochotná podporiť.