V rámci práce pre rozvoj kraja chce ako nezávislý kandidát využiť svoju povahovú vadu, resp. výhodu, že keď vojde dnu dverami a slušne ho vyhodia, tak sa slušne vráti cez okno, bude tam znova sedieť a obhajovať záujmy ľudí.

Záujemcov o miesto predsedu Bratislavského samosprávneho kraja je v nadchádzajúcich voľbách enormný záujem. Čím sa podľa vás odlišujete od ostatých kandidátov, čo viete ľuďom ponúknuť “navyše”?

Sú to štyri odlišnosti. V prvom rade je to moja 11-ročná skúsenosť starostu a myslím si, že mám čo ponúknuť. Strom poznáš po ovocí, človeka poznáš nielen po reči a politika podľa výsledkov. Potom je to transparentnosť. Nebojím sa dávať všetko, čo sa deje na úrade na internet a komunikovať s občanmi. Mám rád, keď sú veci otvorené a nie robiť veci pod pokrievkou. Čím neskôr sa objaví problém, tým horšie. A tiež je lepšie, keď sa aj v háklivých prípadoch objaví problém hneď a zaraz sa začne riešiť. Treťou odlišnosťou je, že mám tím odborníkov na rôzne oblasti, či už kandidátov na poslancov, ale aj takých, ktorí nekandidujú. A poslednou odlišnosťou je moja povahová vada alebo výhoda, že som taký energický, húževnatý, pracovitý a bojovný v presadzovaní záujmov občanov.

Doprava je dlhodobo najväčším a najpálčivejším problémom a bude naozaj nevyhnutné konečne situáciu začať riešiť. Čo navrhujete v tomto smere?

V prvom rade zlepšiť a skvalitniť verejnú hromadnú dopravu. Najmä s využitím väčšieho počtu vlakov a postavením ďalších železničných staníc, napríklad regionálnej stanice Filiálka. Ale tiež predĺžením električiek smerom do Petržalky, Vajnôr, Vrakune, Devínskej Novej Vsi, Podunajských Biskupíc a ich križovanie s vlakom. Dá sa to, je to v územných plánoch. A ako župan by som konečne v spolupráci s mestom urobil radiálu Trnavská-Rožňavská, čo je základná cyklistická radiála von z mesta.

Aj takto potom máme možnosť zastaviť ľudí, ktorí prichádzajú do Bratislavy, na bezplatných záchytných parkoviskách. Prototyp by mohol byť vo Vajnoroch, s kapacitou 2000-3000 parkovacích miest. Viem o záujmoch železníc a súkromných prepravcoch, že čakajú od mesta a kraja väčšie objednávky. Obyvatelia kraja chcú tiež častejšie vlaky a harmonizovať ich s autobusmi.

Chcem tiež urobiť verejnú súťaž na dopravcov. Napríklad Brno má okolo 20 či 30 verejných dopravcov, prečo my musíme mať len železničnú spoločnosť a RegioJet a jedného autobusového dopravcu? To sú monopoly, nie je to dobré a nevygeneruje to ani dobrú kvalitu, ani dobrú cenu.

Jedným z riešení je tiež budovanie cyklotrás, ktoré by podľa vás nemali byť len rekreačné, ale dajú sa využívať takmer celý rok aj na cestu do práce…

Sieť cyklotrás by mala byť iná. Sídla, dediny a mestá musia byť poprepájané cyklotrasami. Ako autorizovaný geodet si trúfam povedať, že to viem urobiť, lebo to viem už z Vajnôr. Pre mňa nie je prekážka, že to tadeto nemôže ísť a žiadny ministerský úradníček ma nezastaví. A keď sa to nedá tadeto, tak sa to dá niekade inokade. Cyklotrasy sa dajú urobiť po hrádzach potokov, popri železniciach, ale aj popri a na cestách. Župa by mala samosprávam pomáhať projektovať, navrhovať, stavať, získavať peniaze z eurofondov a udržiavať tieto cyklotrasy. Možno to v obci vedia, ale mimo obce to mnohé samosprávy nevedia.

Zlomené koleso, ktoré má Bratislavský kraj v logu, ako by kraj zaklialo. Ja si so svojim tímom trúfam dopravne Bratislavský kraj odkliať. Sľubujem len reálne veci.

Ako však chcete predísť tomu, aby vás ľudia nespájali len s budovaním cyklotrás a riešením dopravy? Už teraz vás mnohí spájajú hlavne s Triblavinou, kolektormi a blokovaním dopravy spolu s aktivistami.

Budeme podporovať aj agroturizmus, čo je obrovská výhoda všetkých – Záhorákov, Malokarpaťanov, Senčanov… Máme čo ponúknuť. Chceme zachovať folklórne tradície a tradície vinohradnícko-roľnícke, ktoré máme krížom-krážom po našom kraji. Keď prídem do Japonska, chcem vidieť samurajov, keď prídem do Bavorska, chcem vidieť Bavorákov a v Škótsku Škótov. Keď prídem do Maďarska, chcem počuť dobrý čardáš a dať si guláš. A aj turisti, ktorí prichádzajú k nám, chcú vidieť naše tradície, čo robíme, čo jeme, čo spievame.

Taktiež je to obnova pamiatok a nielen sakrálnych, ako kostolov, synagóg, ale aj pamätných domov či pamätných miest. V Bratislavskom kraji je veľa zanedbaných vecí, napr. miesto v Modre, kde sa postrelil Ľudovít Štúr, je v úplne dezolátnom stave. Je mnoho miest, kam má cyklista dôvod prísť, posedieť si a uvedomiť si tú chvíľu, že čo sa tu udialo a ako to ovplyvnilo našu krajinu. Perlou je tiež vinohradnícky pás pod Malými Karpatmi.

Krásnym príkladom je aj cezhraničná slovensko-maďarská spolupráca, kde sa podarilo získať eurofondy na budovanie cyklotrás. Máme tu susediace maďarské župy a rakúske kraje a Bratislavský kraj sa nedá rozvíjať ani bez Trnavského kraja, dopravne, ani agroturisticky. Cyklotrasy nemôžu skončiť v Smoleniciach alebo v Doľanoch, oni musia ísť až do Čachtíc a pomaly až do Trenčianskeho kraja.

Kraj má vo svojej kompetencii aj zdravotníctvo a školstvo. Aké sú priority v týchto oblastiach?

Ako nedostatok v oblasti zdravotníctva vidíme to, že špecializovaní lekári nie sú v jednotlivých obciach. Chceli by sme preto zmeniť súčasný stav, aby sa napríklad ľudia z Báhoňa nemuseli trepať až do Bratislavy. Ako nám zákon dovolí, poskytli by sme špecializovaným doktorom dotácie, aby si zriadili svoje ambulancie v jednotlivých okresoch a okresných mestách teda v Senci, Pezinku a Malackách. A tiež chceme, aby boli online zverejnené na internete informácie o tom, kde ktorý lekár ako ordinuje, prípadne či je na dovolenke.

Pokiaľ ide o stredné školstvo, to nie je aktívne prepojené s trhom práce. Budeme sa snažiť rokovať so zamestnávateľskými zväzmi a profesionálnymi komorami, aby sme vedeli, koho pripravovať na ďalšie štyri roky. Budeme chcieť, aby študenti už počas školy chodili na prax. To je to duálne vzdelávanie, ktoré bolo aj v minulosti a síce existuje aj teraz, ale nie v takom rozsahu. A okrem toho nevyrábame také profesie, ktoré by sme podľa trhu práce mali vyrábať. Kde sú napríklad kominári, ale aj učiteľky do materských škôl?

V spoločnosti chýba strednodobé a dlhodobé plánovanie. V tejto oblasti chceme tiež vytvoriť Bratislavské inovatívne centrum v spolupráci so strednými školami a niektorými ministerstvami. Mnohí zo stredoškolských študentov sú tvoriví a stredné školy by mali študentov “nútiť” viac premýšľať a tvoriť a v Bratislavskom kraji to prepojiť najmä na automobilový či elektrotechnický priemysel.

A čo sociálna oblasť? Tu máte medzi návrhmi napríklad cohousing…

Mnohé domovy sociálnych služieb sú staré a schátrané. My ich chceme rekonštruovať, ale zároveň postaviť aj nové. Okrem toho sa chceme zamerať na cohousingy, čo je v Škandinávii bežný spôsob života. Chceme, aby starí ľudia žili normálne spolu s rodinami. Je to aktívny spôsob života, nielen čakanie na koniec. Všetci žijú spolu s komunitách a seniori pomáhajú produktívnym rodinám a starajú sa im o deti, kým sú rodičia v práci. Nie je to teda nič nové na svete, len to odkukáme od tých, ktorí s tým majú skúsenosti a úroveň života, aj seniorov, na omnoho vyššej úrovni. Ustupuje sa už pomaly od vývarovní pre 300 dôchodcov a vytvárajú sa menšie komunity, kde nie je anonymita a je tu cítiť ľudskosť. Veď aj starší si zaslúžia dôstojne žiť.

Plus navrhujeme kartu výhod a zliav pre každého občana s trvalým pobytom v kraji. Čiže nie je to rodinná karta, nebudeme predsa diskriminovať slobodnú mamičku alebo otca. A bolo by to omnoho lepšie ako Bratislavská mestská karta, to je len bankový produkt.

Aká je teda vaša vízia kraja po piatich rokoch pod vašim “vedením”?

Je to veľká výzva a dlhé obdobie. Sám viem, čo sa dá urobiť za päť rokov. Kraj by mohol byť o tri triedy vyššie, dostal by sa do úplne iného levelu. Podobne, ako sme to spravili vo Vajnoroch. To bola voľakedy, keď to jemne poviem, zahmlená, zaspatá dedina a teraz je to podľa mňa malé Rakúsko v Bratislavskom kraji. A ako vidím kraj? S lepšie fungujúcou a kvalitnejšou dopravou. Ľudia budú mať možnosť kde tráviť voľný čas, deti sa budú vzdelávať na lepších stredných školách a budú kvalitnejšie pripravené do práce. Bude dosť kultúrnych podujatí, ktoré budú propagovať naše tradície, či už v stavebníctve, jedle, folklóre alebo to, ako tu žijeme.