Ak bude len akoby regionálnou súčasťou NATO, ale strategické otázky sa budú prijímať v NATO, čiže v USA, môže sa stať, že USA použijú európsku armádu na rozdelenie svojej zodpovednosti za vyvolanie medzinárodnej krízy. Mohlo by sa stať, že USA zaútočia na Rusko nie zo svojho územia a svojou armádou, ale z Európy. Prezident Putin sa vyjadril, že Rusko nie je proti vytvoreniu európskej armády. V pozadí takého vyjadrenia spočíva analýza, že NATO bude vždy protiruské, naproti tomu v európskej armáde budú mať hlavné slovo veľké európske štáty ako Nemecko, Francúzsko, Taliansko, ktoré nikdy neboli protiruské. Európska armáda urobí Európu (Európsku úniu) nezávislejšou. Vojensky nebude európska armáda ešte dlhú dobu predstavovať nebezpečie pre Rusko a nebude generovať nebezpečie pre Strednú Európu. Postoj Ruska k vytvoreniu európskej armády by som označil ako opatrne optimistický.

Západ dlho hovoril o svojich „bezpečnostných čiarach“, za ktoré Rusko nepripustí, ale nechcel priznať Rusku nárok na jeho bezpečnostné čiary. Klasickým príkladom fungovania bezpečnostných čiar bola karibská kríza v roku 1962. Sovietsky zväz vtedy rozmiestnil jadrové rakety na Kubu a tým porušil americkú bezpečnostnú čiaru. USA predtým umiestnili svoje jadrové rakety v Turecku, ale nepovažovali to za porušenie sovietskej bezpečnostnej čiary. Karibská kríza viedla k stiahnutiu sovietskych rakiet z Kuby a amerických z Turecka. Bezpečnostné čiary oboch superveľmocí sa zviditeľnili. Začiatkom 90-tych rokov USA začali považovať za svoju bezpečnostnú čiaru celý svet a tvárili sa, že Rusku nepatrí žiadna bezpečnostná čiara. Hoci napríklad nemecký kancelár Helmut Kohl pripúšťal, že po zjednotení Nemecka môže zostať v Nemecku sovietsky vojenský kontingent. Bezpečnostné čiary sú vždy výsledkom reálneho mocenského potenciálu štátu, ktorý si robí nárok na vlastnú bezpečnostnú čiaru. Rusko bolo v 90-tych rokoch slabé a USA si mohli dovoliť nerešpektovať žiadne ruské bezpečnostné čiary. Skončilo to Putinovým prejavom na mníchovskej bezpečnostnej konferencii v roku 2007. Prezident Putin vtedy povedal, že čo si bude dovoľovať Západ proti Rusku, to si bude dovoľovať Rusko proti Západu. Pre ilustráciu, Západ mocensky zabezpečil odtrhnutie Kosova od Juhoslávie, Rusko mocensky zabezpečilo odtrhnutie Krymu od Ukrajiny. Právnici vedia povedať množstvo argumentov za jedno aj druhé riešenie, ale rozhodujúci bol Putinov prejav a armády USA a Ruska, ktoré stáli za svojimi prezidentmi.

Od mníchovského prejavu sa medzinárodné vzťahy posunuli, a to v prospech Ruska. Rusko je už schopné na medzinárodnej scéne vystupovať ofenzívne a opäť klasickým príkladom je Sýria. Rusko vstúpilo do tamojšej vojny, vyvolanej a podporovanej Západom, v roku 2015 a odvtedy rozhodujúcou mierou prispelo k porážke Islamského štátu a zatiaľ fakticky zabezpečilo územnú celistvosť Sýrie. Na Blízkom východe sa stalo najdôležitejšou mocnosťou. Ako ilustrácia môže slúžiť januárová cesta izraelského predsedu vlády Netanjahua z Washingtonu do Moskvy. Vo Washingtone ho prezident Trump oboznámil s novým plánom usporiadania pomerov medzi Izraelom a Palestíncami, s ktorým Netanjahu súhlasil, ale rovno letel do Moskvy pokúsiť sa získať pre plán Rusko. Podľa prieskumov 90 % Rusov podporuje zahraničnú politiku prezidenta Putina. Prezident tak má doma dostatočnú podporu a môže pokračovať v doterajšom kurze.

Anglický historik Arnold Toynbee napísal, že Západ sa vždy približoval k Rusku, ale v posledných rokoch nastal opačný pohyb a Západ pocítil váhu, ktorú Rusko na sebe cítilo tisíc rokov. Západ ešte nepozerá na Rusko ako na rovnocenného partnera, ale váhy sa vyrovnávajú. Rusko už vytyčuje tiež svoje červené línie. Za červenou líniou by bol vstup Ukrajiny a Gruzínska do NATO. Príliš by priblížil základne NATO k centru Ruska. Rusi tvrdia, že sú väčšou redukciou sveta než USA. V Rusku si zvykli žiť vedľa seba rôzne kultúry. Začalo to dávno. V družine Kyjevského kniežaťa boli bojovníci rôznych náboženstiev a bojovali rovnako. V súčasnom Rusku je všetko. V Moskve sú aj kaviarne pederastov, homosexuáli nemajú obmedzenia v uplatnení len nemôžu propagovať homosexualitu pred mládežou, čiže pochody homosexuálov nie sú dovolené. V Spoločenstve nezávislých štátov sú všetky slobody, ktoré sú v Európskej únii, niet medzi členskými krajinami colných hraníc, pracovať a študovať možno bez obmedzenia. Zažil som to v Moskve. Viezol ma taxikár s ázijským vzhľadom. Vysvitlo, že je z Kirgizstanu. Navigácia mu umožňuje odviezť zákazníka kam si zaželá. Pýtal sa ma, odkiaľ pochádzam. Povedal som, že zo Slovenska a on sa ma opýtal, či je to štát. Rusi sa považujú za osobitnú civilizáciu, ale ako súčasť európskej civilizácie. Veď aj opakujú základné európske spoločenské idey, ale radikálnejšie. Po 1. svetovej vojne to bol marxizmus, v Rusku z neho urobili komunizmus, teraz trhové hospodárstvo tvrdšie než v Európe. Najmä ruská elita je previazaná s Európou. Deti ruskej elity študujú v Európe alebo v Amerike, rodičia majú často dvojité občianstvo s európskym štátom alebo USA, ruskí boháči vykupujú nehnuteľnosti v Európe a v Amerike. Medzi Ruskom a Európou teraz narastá negatívne spoločné puto. Podiel Európy a Ruska vo svete sa zmenšuje.

Vo svete prebieha islamská revolúcia. Terorizmus je nástroj politikov, ktorí stelesňujú radikálny islam. Len detail, islamisti hovoria, že v Afganistane zvíťazili islamisti. Slobodné rozhodovanie o politike by malo viesť európskych a ruských politikov k hľadaniu spoločných ciest, ako tejto výzve čeliť. Európa to zatiaľ odmieta. Liberalistická doktrína nie je schopná poznať pravdu o svete. Rusko má záujem na upevňovaní Európskej únie, ale to neznamená, že opustí stáročné vzťahy s jednotlivými európskymi štátmi. Nikto neprinúti Rusko redukovať svoje vzťahy k Európe len na Brusel. Po svojich historických skúsenostiach z Moskvy pozerajú kriticky a pesimisticky na bruselský pokus všetko unifikovať len z jedného centra. Z ich pohľadu každý európsky štát má európsku kultúru, ale aj svoju vlastnú kultúru a potláčanie vlastnej kultúry členských štátov a národov sa Európskej únii vypomstí. Ak Brusel nezmení politiku štandardizácie, kríza Únie je nevyhnutná. Vôbec som v rozhovoroch nespomenul politiku gender a tlak na LGBT. Vypočul som si aj názor na homosexuálne aféry katolíckych kňazov staré desaťročia. Keď Vatikán vyšiel len z úzko cirkevných otázok (za pápeža Jána Pavla II.), čoskoro sa začali objavovať v liberálnej tlači homosexuálne aféry katolíckych kňazov, staré desaťročia. V Rusku bolo náboženstvo počas komunizmu zamrznuté, po páde komunizmu sa rozmrazilo a teraz Rusko akoby potrebovalo náboženstvo viac než Západ. Nenávisť ruských liberálov k náboženstvu bola dlho latentná, v afére Pussy Riot sa prejavila navonok.

Bezpečnosť Strednej Európy úzko súvisí s globálnou bezpečnostnou situáciou a tú ovplyvňujú zatiaľ najmä vzťahy Ruska a Spojených štátov. Rusko je spojené s USA životnými bezpečnostnými záujmami, preto pozorne sleduje, čo sa v USA deje aj vo vnútri. Vnútorná situácia USA degraduje. Niekedy boli vnútorné pomery v USA drámou, teraz sú komédiou. Po tom, čo sa v USA deje, zahraniční lídri nemôžu hovoriť s prezidentom Trumpom, pretože mu to buď Kongres nedovoľuje, ako v prípade prezidenta Putina alebo si nemôžu byť istí, či obsah ich rozhovoru neuloží Kongres prezidentovi zverejniť. Americká vnútorná politika odpor proti USA priam zvyšuje. Priviedla Rusko a Čínu k čoraz väčšiemu spojenectvu, odcudzila Spojeným štátom Európu, na Blízkom východe posilnila postavenie Iránu, na Blízkom východe aj v Afganistane robia Spojené štáty chaotickú politiku. Svetová geopolitika dávno píše, že politické spojenie, či aspoň zblíženie Európy a Ázie by urobilo zo Spojených štátov ani nie regionálnu mocnosť. Otvorene to napísal Henry Kissinger. Kľúčový je vzťah Ruska a Nemecka. Zárodok upevnenia ich vzťahu vidia Američania aj v plynovode Severný potok 2. Preto mu kladú najrôznejšie prekážky. Podľa pohľadu z Moskvy, pokusy znemožniť alebo aspoň zbrzdiť Severný potok 2 Američania sem-tam takticky vyhrávajú, ale strategicky zápas o Severný potok 2 prehrávajú. Rusko a cez Rusko dôležité krajiny Ázie sa zbližujú s Európou a postupne vytvárajú nový svetový poriadok.

JUDr. Ján Čarnogurský