Spomínam si, nie náhodou, na dielo Doktor Živago, najvýznamnejšiu prózu ruského autora a laureáta Nobelovej ceny 1958, Borisa Leonidoviča Pasternaka (1890-1960). Próza rozpráva o zložitom životnom príbehu na pozadí historických udalostí Ruskej revolúcie (1905), 1. svetovej vojny, Októbrovej revolúcie (1917), Ruskej občianskej vojny a života ruskej inteligencie. Sfilmovanej ako dramaticko-romantický veľkofilm (v hlavných úlohách účinkujúcich Omar Sharif (Živago) a Julie Christie (Larisa) v roku 1965 britským filmovým režisérom, scenáristom a producentom, šesťkrát ženatým, Davidom Leanom (1908-1991) bol zakázaný v ZSSR podobne ako román.

Aktuálne, keď som odpovedal na dve otázky zo Slovenska týkajúce sa pôsobenia kancelárky Merkelovej a jej šancí na post predsedníčky EK sa mi ponúkla otázka: Je krásne žiť, alebo nie? Odpoveď na otázku mi uľahčila spomienka na román, jeho filmovú podobu a nezabudnuteľnú hudbu Maurice Jarre (1924-2009). Tento francúzsky skladateľ filmovej hudby, bol autorom hudby mnohých filmov, vrátane Lawrenca z Arábie, Ryanovej dcéry (1970) a Cesty do Indie (1984). V roku 1965 Jarre obdržal akademické ocenenie za najlepšiu hudbu k filmu, Doktor Živago. Oboje sa celkom iste odrazilo aj v ekonomike filmu: Pri rozpočte 11 miliónov USD film utŕžil 111,7 miliónov USD a patrí stále medzi desať najlepšie zarábajúcich snímok všetkých čias.

Ako sa úspech hudby odrazil v diele českého speváka Milana Chladila (1931-1984), neviem. Viem ale, že Krásne je žiť, len brehu tvojmu bližšie, krásne je snívať, tam kde to ráno snívaš, ja krídla mať, bol by som ako vietor sám, ja krídla mať, letím o preteky k vám. Bola to doba mladosti, kedy som k nemu bežal ako o preteky. Nielen kvôli Krásne je žiť, ale aj kvôli, Ta moja Andulinka, … linka, ja poznám jej od malinka … linka, keď som s ňou s čítankou, chodil pred meštianky. Už kvôli pôvabu a ženstve, dostal som päťku z náboženstva, tak to šlo stále ďalej, až som sa toho bál … Dnes sa o seba nebojím, mám ale obavy.

Svieže správy z Balkánu napovedajú, že tri roky staré výsledky analýzujúce situácie na Balkáne, konkrétne medzi Srbskom a Kosovo, a Balkánom ako celkom, sa dostávajú do štádia realizácie. Zmieňujem sa o Balkáne, pretože je doba dovoleniek, je to oblasť silne vyhľadávaná Čechmi, oblasť, v ktorej sa rozvíja projekt 16 + 1, nachádzajú sa druhé najväčšie zásoby pitnej vody v Európe (v Bosne a Hercegovine) pod kontrolou spojenca USA, a prebiehajúce vojenská cvičenie Slovanské bratstva 2019. Srbské, Ruské a Bieloruské vojenské jednotky v počte 600 vojakov, viac ako 50 kusov vojenskej techniky a vojenských transportných lietadiel, majú celkom iste dôvod byť pripravený na to najhoršie. Prečo?

Po prvé: Vyšetrovanie nedávneho zranenia ruského diplomata v službách OSN, okrem priznania OSN, že sa jedná o protiprávne narušenie diplomatickej imunity Kosovom, nie je prakticky uzavreté. Vinníci neboli (oficiálne) identifikovaní a potrestaní, na ospravedlnenie nie je čas, a zdá sa, ani rozum, vôľa a papier s ceruzkou.

Po druhé: Provokácie Kosovských zložiek pokračujú. To viedlo k vyhláseniu Srbského MZV o pohotovosti Srbskej armády vstúpiť do Kosova, ak nebude medzinárodné spoločenstvo patrične reagovať a vyjadrenie nádeje, že Srbsko nebude musieť prosiť Ruskú federáciu o vojenskú pomoc.

Po tretie: Skúsenosť hovorí, že doba osláv a jubileí, býva často aj dobou nešťastí. O akých jubileách premýšľam?

Pred 20 rokmi (12. júna 1999) obsadili ruské vojská letisko Slatina, a nedokončili svoju prácu. Vieme kvôli komu a prečo. Pre zábudlivých alebo nevedomých krátko pripomínam:

1) vtedajší minister obrany Igor Sergejev sa pýtal zástupcov NATO: “Chystáte sa k útoku?” A generálny tajomník NATO Solana aj veliteľ síl NATO v Európe generál Clark odpovedali: “Musíme donútiť Miloševiča zastaviť, genocídu Albáncov ‘ v Kosove. “a galský kohút v osobe významného generála Pierre Marie Gallois dodal:” Vtedy jednoducho dali dohromady štyroch generálov – po jednom z USA, Nemecka, Francúzska a Británie – a dali im úlohu: je nutné naplánovať také udalosti, aby v ich dôsledku bola zväzová Juhoslávia rozbitá.”

2) Niekoľko výborných hláv na generálnom štábe, kolegovia bývalého náčelníka Hlavných správ pre medzinárodnú vojenskú spoluprácu Ministerstva obrany Ruska, generálplukovníka Leonida Ivašova a rozviedka určili trom ruským praporom oblasti ich zodpovednosti a vydali predbežné pokyny k príprave na akciu. Výsadkári sa začali pripravovať. Ministerstvo zahraničných vecí Ruska malo pochybnosti. Rumuni a Maďari zakázali Rusom prelet cez ich územie. Preto sa vybral do Juhoslávie iba jeden prápor. Ten mal vyraziť na Kosovskú Mitrovicu. Na ceste cez územie kontrolovanej divízie NATO-Sever, v čase, keď námestník ministerky zahraničných vecí USA Strobe Talbot vyrazil lietadlom do Moskvy, kde žiadal o prijatie u ministra zahraničných vecí, prápor musel zmeniť cieľ. Úloha znela tak, že 200 vojakov sa má peším pochodom presunúť do Prištiny a obsadiť letisko Slatina. V Kosove sa jedná o jediné letisko schopné prijímať vojenské lietadlá. Na Slatine bol dislokovaný srbský letecký pluk. Cieľom obsadenie bolo znemožniť akcie NATO a prinútiť NATO konať.

Pre zaujímavosť dopĺňam niekoľko zaujímavých skutočností. Prvým veliteľom KFOR bol britský generál Michael D. Jackson. Ten dostal od veliteľa NATO v Európe, generála Wesley K. Clarka príkaz: “vytlač Rusov! Slatiny musíme obsadiť my! “Jackson príkaz nesplnil. Veliteľstvo britskej brigády vyrazilo k Rusom – vyjednávať. Na území kontrolovanom ruským práporom prevrátili Briti svoj veliteľsko-štábny stroj. Päť ruských dôstojníkov, veliteľ a jeho zástupcovi prerokovali s Britmi, ako zabezpečiť obojstrannú bezpečnosť. Briti sa totiž obávali ako Srbov, tak Rusov i Albáncov. A tak nakoniec Briti požiadali o prenocovanie u Rusov. Zatiaľ čo v kritickej dobe sa Michael Jackson prejavil ako čestný dôstojník, Francúzi si nechali pomáhať Rusmi stavať buržujky (jednoduché pece na vykurovanie ubytovacích priestorov); a chodili spolu s Britmi do ruskej sauny. Nemci pomohli Rusom s pitnou vodou, pretože sa Rusi obávali, že v Prištine bude voda otrávená.

Vojensko – politický význam a aktualita vstupu do Prištiny a obsadenie letiska Slatina sú v tom, nehľadiac na Gajdara (radil vztýčiť biele zástavy), Jeľcina a Černomyrdina (váhal a …), že sa Rusi prestali podriaďovať USA. Nezodpovedanou otázkou zostáva: Predstavujú súčasné provokácie Kosova a mlčanie Západu, čo možno interpretovať aj ako podporu, šancu pre Srbsko alebo pascu pre Rusko, predovšetkým formou nechať sa zatiahnuť do vojny na Balkáne? Otázka má význam aj pre ČĽR. Číňania v tej dobe hovorili, že vojensky zatiaľ Juhoslávcom pomôcť nemôžu, čo sa ale týka zabezpečenia pre ruských výsadkárov, prosím. ČĽR pomohla desiatkami miliónov USD, podobne ako to robí dnes v Sýrii. Ako sa bude správať ČĽR v prípade ohrozenia svojich investícií na Balkáne, si môžem iba predstaviť. Neviem nič.

Za to viem, že nesmrteľná Madeleine Albrightová, rodená 1937 v Prahe ako Marie Jana Korbelová (po roku 1945 Korbelová) sa opäť objavila v Kosove, aby odhalila pamätník vo forme busty. Samozrejme svojej. Tá bude spolu s pamätníkom Clintonovi tvoriť nezabudnuteľný pár. Ten sa dnes radí do medzi zločincov, ktorí bombardovali mierové obyvateľstvo Európy. Okrem toho sa zaradí aj do rady tých, ktorým sa stavajú pamätníky za živa, a ktorí sa chvália vyznamenaniami zaživa, podobne ako hlavný čučkar ČR (zastralý výraz pre zbabelca, špeha – pozn. red.). Na tomto mieste a vo vlastnej veci chcem uistiť všetkých čitateľov, ktorí sa sťažujú verejne a neverejne na dobu a dĺžku zverejňovanie mojich príspevkov v PL, že čučkari nespia, pracujú 24 hodín. Okrem toho im pomáha plniť úlohy celý rad platených a neplatených dobrovoľníkov. Niektorých z nich poznám.

Neškodí si tiež spomenúť na bitku na Campus Turdorum, tj. Kosovskom poli. Pred 620 rokmi, 15. júna 1389 (podľa Gregoriánskeho kalendára 28. júna), asi 100 kilometrov severne od Skopje sa na strane jednej stretli srbský knieža Lazar Hrebeljanović, knieža Vuk Branković a bosniansky kráľ Tvrtko I. Kotromanić a na strane druhej osmanský sultán Murad I. a jeho synovia Yakub a Bayezid. Vzhľadom k málo jasnému priebehu bitky sa história prikláňa k nerozhodnému výsledku. Napriek tomu, že prvé správy po boji hovoria o prehre Osmanov, Kosovské pole sa stalo pre Srbov symbolom krutej porážky. Odtiaľ pramení symbolická, významná a aktuálna formulácia: Kosovo je Srbsko.

Nech to bolo pred 620 rokmi, ako to bolo, v bitke padli obaja vrchní velitelia, ďalšie činy uhorského a poľského kráľa Ludvíka I. z Anjou znamenali oslabenie kresťanských spojencov, vďaka ktorým si Osmani upevnili svoje pozície na Balkáne. Nehľadiac na štyri ďalšie bitky na Kosovskom poli (1403, 1448, 1681, 1831), bitka pokračuje aj dňa: potom, čo spoločná sila USA a EÚ nedokázala prinútiť Srbov k priznaniu Kosova a realizovať západné priania o umelom zjednotení Kosova Srbska v rámci členstva v EÚ a tým obísť riešenie výmeny teritórií.

Oslabenie Kresťanov a Slovanov, ktoré je nepochybne časťou stratégie nami vládnucich neviditeľných elít, a realizáciou plánu teroristov – prezidenta Tačiča na vytvorenie Veľkého Albánska budú pokračovať, kým v Bruseli budú mlčať, alebo reagovať ako unavený americký generál, ktorého denný poriadok si ruskí rozviedčíci naštudovali, a ktorý pri snahe ruského veliteľa pravidelne informujúceho amerického generála o tom, kde bolo vykonané odmínovanie a ktoré mosty boli obnovené, odovzdať novinku, sa mrzuto spýtal a poslal Rusov k dozornému: Potrebujete pomoc? Nepotrebujete? Tak svoju informáciu nadiktujte dozornému, nech ju zapíše. Generál šiel spať, dozorný zapísal pravdivo, že ruský prápor druhý deň vyrazí…

Čoskoro môžu tentoraz vyraziť Srbi. Západ opäť neplní svoje sľuby (vrátane rezolúcie OSN) a potvrdzuje, že sľuby sú chyby. Na vlásku sa tak ocitá politická kariéra a život prezidenta Alexandra Vučiča, a už tak preplnený diár prezidenta Putina. V ňom sú zapísané príklady Gruzínska, Ukrajiny, Sýrie. Vo všetkých prípadoch Rusko prekvapilo Západ, podobne ako s Krymom. Pretože Srbsko však nie je Krym, kto kam dorazí, až vyrazí, neviem. Krásne je žiť.