“Hudobný Móric Beňovský” – spevák, večný mladík a šoumen Jozef Ivaška vydáva svoju druhú knihu plnú zaujímavých príbehov a myšlienok

Bratislava, Baden 25. júla 2016 (HSP/Foto:Archív Jozefa Ivašku)

Spevák Jozef Ivaška onedlho predstaví svoju druhú autobiografickú knihu so symbolickým názvom Na hrane. Aj keď na pop scéne pôsobí už takmer polstoročia, na Slovensku nie je príliš známy: už takmer 30 rokov totiž žije v Rakúsku.

Aj keď bol fakticky nútený emigrovať a má už aj rakúske občianstvo, veľmi často sa vracia na Slovensko, kde má množstvo príbuzných, kamarátov a kde taktiež často vystupuje. Naposledy napríklad vystupoval v slávnostnom Gala-koncerte v centre Bratislavy 5. júla. S Jozefom Ivaškom sme sa stretli v Bratislave. Porozprával nám „niečo“ zo svojho pestrého života, plného dobrodružstiev, a preto by sme ho mohli označiť za „hudobného Mórica Beňovského“ – aj keď nikdy nebol kráľom Madagaskaru – ani hudobným…

Taktiež, ako slávny Beňovský „pobehal“ celý svet, zažil množstvo dobrodružstiev, mal problémy so štátnymi úradmi a inými „kompetentnými“, aj keď nikdy sa nemiešal do politiky, ale iba spieval. Občas však spieval „nesprávne pesničky“… Ale všetko po poriadku…

Jozef Ivaška je rodák z Ružomberka. V súčasnosti žije v rakúskom Badene, blízko Viedne, má byt aj v Bratislave, kam sa často vracia. Má 3 hudobné vzdelania v odbore opera, opereta a muzikál. Ale predovšetkým je operným spevákom. Absolvoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave, odbor koncertný a operný spev a Hudobnú univerzitu vo Viedni.  Uplatnenie našiel v rakúskom divadle v St. Poltene.

Od r. 1981 vystupuje v operetných predstaveniach v Mestskom divadle v Badene pri Viedni v Rakúsku, kde bol angažovaný od roku 1981 -1987 v divadle v St. Poltene a od roku 1988 pôsobí v operetnom divadle v Badene. Účinkuje na rôznych festivaloch a koncertných turné. Už pomaly 20 rokov ho pozývajú za porotcu na mnohých hudobných festivaloch na všetkých kontinentoch /okrem Afriky/. Svoje albumy prezentoval v Japonsku, Austrálii, USA, Rusku a pod. Vydal niekoľko CD: Ó, otec môj; Sme dvaja; Mám život rád; Náš rodný kraj; Na Kráľovej holi a iné.

V Rakúsku, Nemecku a v Rusku ho prirovnávajú ku Karlovi Gottovi, s ktorým ho spája aj podobný osud – obidvaja sú totiž spievajúci elektrikári. Hoci je však Jozef Ivaška Slovák ako repa, pomaly 30 rokov spieva v Rakúsku. Jeho piesne vyšli na dvadsiatich albumoch. Pred 2 rokmi vydal svoju prvú autobiografickú knihu, o pár týždňov bude prezentovať aj druhú – Na hrane. Je to, ako sám uvádza v úvode knihy, autobiografická výpoveď o živote v emigrácii s autentickým vstupom mnohých krajanov, ktorí odišli za iným životom. Publikácia bola vydaná s podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Svoju knihu “režíroval” a zostavoval samotný spevák. Fotografie v publikácii sú z osobného archívu Jozefa Ivašku a jeho priateľov.

Prečo sa spevák na kratšie obdobie premenil na spisovateľa, čo viedlo Jozefa Ivašku, aby napísal aj druhú knihu? To nám prezradil pri káve v jednej z bratislavských kaviarni v centre mesta. „Prešiel som neznáme miesta, vždy som sa za niečím hnal, na dobrých a prašných cestách býval som žobrák aj kráľ,“ takto poeticky začal svoju spoveď. „Prešiel som celý svet – celú Európu, Áziu, Ameriku, Austráliu, ale väčšinou nie ako turista, ale ako spevák a člen medzinárodných porôt. Darmo by mi teraz niekto povedal: tam sa žije tak a tam inak. Videl som to na vlastné oči a viem, ako to tam je. Stretával som sa s talentovanými, múdrymi a skúsenými ľuďmi, nazval by som ich „diplomatmi kultúry“, pretože prinášajú svetu tú kultúru, umenie, majstrovstvo a krásu, robia svet nádherným a citlivým,“ podčiarkol.

Prízvukoval, že na medzinárodných speváckych súťažiach, koncertoch, festivaloch účastníci často prezentujú svoje národné umenie, regióny, svoje tradície, folklór a zvyky. „Je to niečo úplne iné, ako prezentácia politiky, sily, armády. S podobnými ľuďmi sa nestretávam. Naopak všade – v Európe, USA, Japonsku, Austrálii, v Rusku som stretol dobrých, priateľských a  múdrych ľudí – dokonca aj viacerých Slovákov, ktorí žijú v zahraničí,“ povedal.

Spomenul, že počas jedného konkurzu v americkom meste Seattle stretol Slováka, ktorý emigroval do Ameriky v r. 1968 a trénuje amerických kajakárov, veľmi dobre pozná aj slovenských športovcov. Povedal mi, že sa volá Karol Osusský a bol „zastrelený“ na Devíne počas úteku cez hranicu – vlastne sa mal utopiť v Dunaji. Ale prežil to… Organizuje viaceré podujatia pre zahraničných Slovákov a našich občanov. Na mojich cestách som stretol viacerých zaujímavých Slovákov, ktorí žijú v zahraničí a píšem o nich v mojej knihe. Je to Karol Osuský, Roman Paulík, Miloš Rousek, Stanley Velický a iní. Samozrejme veľa priestoru v knihe venujem mojej rodine a hlavne mojej manželke Aničke, ktorá aj dnes je v práci v badenskom divadle, synovi Jozefovi (Dodovi) Ivaškovi ml., a dcére Katke,“ dodal.

Vo svojej knihe Jozef Ivaška rozpráva o svojom dosť komplikovanom detstve, o hudobných začiatkoch, o tom, ako začal spievať a hrať v rôznych kapelách. Vlastne prešiel klasickú cestu hudobníka: študoval operný spev na konzervatóriu a na VŠMU, neskôr operetu a muzikál na Univerzite vo Viedni. Vyrástol na pop‑jazzových žánroch a sleduje aj súčasnú popmusic. Jeho hlasový fond mu umožňuje zaspievať náročné skladby. Začínal ako barytón, ale v súčasnosti už spieva prevažne tenorový repertoár. Hovorí o sebe, že je „tenor s barytónovým zafarbením hlasu“. Vlastne vie zaspievať všetko: operu, operetu, muzikál, pop, ľudovky a pod.

„So spevom začal som ako pätnásťročný. V rodnom Ružomberku sme spievali azda na všetkých svadbách. Spieval aj môj brat Samo, ktorý pracuje ako televízny režisér. Kedysi sme  vystupovali spolu,“ spomína Jozef Ivaška a vysvetľuje, ako sa vlastne dostal k hudbe. Jeho stará mama a teta boli klavírne virtuózky. Aj samotný Jozef sa učil hrať na klavíri. Po absolvovaní konzervatória pokračoval v štúdiu operného spevu na VŠMU. Začínal v zbore SND, no keď sa konkurzom dostal do divadla v Baden-Badene, v roku 1981 odišiel „na hosťovanie“ do Rakúska.

Porozprával aj tragikomickú históriu o tom, ako vlastne a prečo emigroval v r. 1988. A veď v  80. rokoch minulého storočia bol pomerne často hrávaným umelcom. Spolupráca so Zdenom Balážom priniesla hity ako Štvrté poschodie, Zebra, alebo Leto krátkych sukničiek. Jozef Ivašak žiaril na slovenskej hudobnej scéne, ale z ničoho nič sa stal „utečencom“…

Podrobnosti – ako a prečo Jozef Ivaška emigroval a za akých čudných, ale aj „zázračných“ okolností sa ocitol v zahraničí, sa dozviete v pokračovaní článku už zajtra.

Eugen Rusnák