Aj keď bol fakticky nútený emigrovať a má už aj rakúske občianstvo, veľmi často sa vracia na Slovensko, kde má množstvo príbuzných, kamarátov a kde taktiež často vystupuje. Naposledy napríklad vystupoval v slávnostnom Gala-koncerte v centre Bratislavy 5. júla. S Jozefom Ivaškom sme sa stretli v Bratislave. Porozprával nám „niečo“ zo svojho pestrého života, plného dobrodružstiev, a preto by sme ho mohli označiť za „hudobného Mórica Beňovského“ – aj keď nikdy nebol kráľom Madagaskaru – ani hudobným…

Taktiež, ako slávny Beňovský „pobehal“ celý svet, zažil množstvo dobrodružstiev, mal problémy so štátnymi úradmi a inými „kompetentnými“, aj keď nikdy sa nemiešal do politiky, ale iba spieval. Občas však spieval „nesprávne pesničky“… Ale všetko po poriadku…

Jozef Ivaška je rodák z Ružomberka. V súčasnosti žije v rakúskom Badene, blízko Viedne, má byt aj v Bratislave, kam sa často vracia. Má 3 hudobné vzdelania v odbore opera, opereta a muzikál. Ale predovšetkým je operným spevákom. Absolvoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave, odbor koncertný a operný spev a Hudobnú univerzitu vo Viedni.  Uplatnenie našiel v rakúskom divadle v St. Poltene.

Od r. 1981 vystupuje v operetných predstaveniach v Mestskom divadle v Badene pri Viedni v Rakúsku, kde bol angažovaný od roku 1981 -1987 v divadle v St. Poltene a od roku 1988 pôsobí v operetnom divadle v Badene. Účinkuje na rôznych festivaloch a koncertných turné. Už pomaly 20 rokov ho pozývajú za porotcu na mnohých hudobných festivaloch na všetkých kontinentoch /okrem Afriky/. Svoje albumy prezentoval v Japonsku, Austrálii, USA, Rusku a pod. Vydal niekoľko CD: Ó, otec môj; Sme dvaja; Mám život rád; Náš rodný kraj; Na Kráľovej holi a iné.

V Rakúsku, Nemecku a v Rusku ho prirovnávajú ku Karlovi Gottovi, s ktorým ho spája aj podobný osud – obidvaja sú totiž spievajúci elektrikári. Hoci je však Jozef Ivaška Slovák ako repa, pomaly 30 rokov spieva v Rakúsku. Jeho piesne vyšli na dvadsiatich albumoch. Pred 2 rokmi vydal svoju prvú autobiografickú knihu, o pár týždňov bude prezentovať aj druhú – Na hrane. Je to, ako sám uvádza v úvode knihy, autobiografická výpoveď o živote v emigrácii s autentickým vstupom mnohých krajanov, ktorí odišli za iným životom. Publikácia bola vydaná s podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Svoju knihu “režíroval” a zostavoval samotný spevák. Fotografie v publikácii sú z osobného archívu Jozefa Ivašku a jeho priateľov.

Prečo sa spevák na kratšie obdobie premenil na spisovateľa, čo viedlo Jozefa Ivašku, aby napísal aj druhú knihu? To nám prezradil pri káve v jednej z bratislavských kaviarni v centre mesta. „Prešiel som neznáme miesta, vždy som sa za niečím hnal, na dobrých a prašných cestách býval som žobrák aj kráľ,“ takto poeticky začal svoju spoveď. „Prešiel som celý svet – celú Európu, Áziu, Ameriku, Austráliu, ale väčšinou nie ako turista, ale ako spevák a člen medzinárodných porôt. Darmo by mi teraz niekto povedal: tam sa žije tak a tam inak. Videl som to na vlastné oči a viem, ako to tam je. Stretával som sa s talentovanými, múdrymi a skúsenými ľuďmi, nazval by som ich „diplomatmi kultúry“, pretože prinášajú svetu tú kultúru, umenie, majstrovstvo a krásu, robia svet nádherným a citlivým,“ podčiarkol.

Prízvukoval, že na medzinárodných speváckych súťažiach, koncertoch, festivaloch účastníci často prezentujú svoje národné umenie, regióny, svoje tradície, folklór a zvyky. „Je to niečo úplne iné, ako prezentácia politiky, sily, armády. S podobnými ľuďmi sa nestretávam. Naopak všade – v Európe, USA, Japonsku, Austrálii, v Rusku som stretol dobrých, priateľských a  múdrych ľudí – dokonca aj viacerých Slovákov, ktorí žijú v zahraničí,“ povedal.

Spomenul, že počas jedného konkurzu v americkom meste Seattle stretol Slováka, ktorý emigroval do Ameriky v r. 1968 a trénuje amerických kajakárov, veľmi dobre pozná aj slovenských športovcov. Povedal mi, že sa volá Karol Osusský a bol „zastrelený“ na Devíne počas úteku cez hranicu – vlastne sa mal utopiť v Dunaji. Ale prežil to… Organizuje viaceré podujatia pre zahraničných Slovákov a našich občanov. Na mojich cestách som stretol viacerých zaujímavých Slovákov, ktorí žijú v zahraničí a píšem o nich v mojej knihe. Je to Karol Osuský, Roman Paulík, Miloš Rousek, Stanley Velický a iní. Samozrejme veľa priestoru v knihe venujem mojej rodine a hlavne mojej manželke Aničke, ktorá aj dnes je v práci v badenskom divadle, synovi Jozefovi (Dodovi) Ivaškovi ml., a dcére Katke,“ dodal.

Vo svojej knihe Jozef Ivaška rozpráva o svojom dosť komplikovanom detstve, o hudobných začiatkoch, o tom, ako začal spievať a hrať v rôznych kapelách. Vlastne prešiel klasickú cestu hudobníka: študoval operný spev na konzervatóriu a na VŠMU, neskôr operetu a muzikál na Univerzite vo Viedni. Vyrástol na pop‑jazzových žánroch a sleduje aj súčasnú popmusic. Jeho hlasový fond mu umožňuje zaspievať náročné skladby. Začínal ako barytón, ale v súčasnosti už spieva prevažne tenorový repertoár. Hovorí o sebe, že je „tenor s barytónovým zafarbením hlasu“. Vlastne vie zaspievať všetko: operu, operetu, muzikál, pop, ľudovky a pod.

„So spevom začal som ako pätnásťročný. V rodnom Ružomberku sme spievali azda na všetkých svadbách. Spieval aj môj brat Samo, ktorý pracuje ako televízny režisér. Kedysi sme  vystupovali spolu,“ spomína Jozef Ivaška a vysvetľuje, ako sa vlastne dostal k hudbe. Jeho stará mama a teta boli klavírne virtuózky. Aj samotný Jozef sa učil hrať na klavíri. Po absolvovaní konzervatória pokračoval v štúdiu operného spevu na VŠMU. Začínal v zbore SND, no keď sa konkurzom dostal do divadla v Baden-Badene, v roku 1981 odišiel „na hosťovanie“ do Rakúska.

Porozprával aj tragikomickú históriu o tom, ako vlastne a prečo emigroval v r. 1988. A veď v  80. rokoch minulého storočia bol pomerne často hrávaným umelcom. Spolupráca so Zdenom Balážom priniesla hity ako Štvrté poschodie, Zebra, alebo Leto krátkych sukničiek. Jozef Ivašak žiaril na slovenskej hudobnej scéne, ale z ničoho nič sa stal „utečencom“…

Podrobnosti – ako a prečo Jozef Ivaška emigroval a za akých čudných, ale aj „zázračných“ okolností sa ocitol v zahraničí, sa dozviete v pokračovaní článku už zajtra.

Eugen Rusnák