Ďalší konflikt v bývalom Sovietskom zväze sa môže rozpútať v Podnestersku, neuznanom odštiepeneckom regióne Moldavska.

Malá jednotka (približne 1 500 príslušníkov) ruských “mierových síl” a ďalších ruských jednotiek, ktorá chráni tento región od 90. rokov minulého storočia, je teraz v strategicky zúfalej pozícii, odrezaná od Ruska nepriateľskou Ukrajinou a beznádejne prevyšovaná ukrajinskou armádou. Od leta 2022 Moldavsko blokuje rotáciu nových ruských mierových síl do Podnesterska. Moldavský premiér Dorin Recean vyzval na vyhostenie ruských síl.

Ak by ukrajinské alebo moldavské sily zakročili proti ruskej posádke, mohlo by to vyvolať veľkú eskaláciu zo strany Ruska v iných oblastiach. Na rýchle zrazenie regiónu na kolená by však stačila aj hospodárska blokáda. Nebezpečenstvo spojené s otázkou Podnesterska zvýraznili bombové útoky v jeho hlavnom meste Tiraspoľ a ruské obvinenia, že Ukrajina plánuje vojenskú akciu proti Podnestersku, a obvinenia ukrajinskej a moldavskej vlády z ruského sprisahania s cieľom iniciovať prevrat proruskými živlami v samotnom Moldavsku.

Podobne ako mnohé postimperiálne spory je aj pozadie podnesterskej otázky mimoriadne komplikované. Z geografického hľadiska je dnešné Podnestersko časťou Moldavskej sovietskej socialistickej republiky, ktorá leží východne od rieky Dneper. Je to úzky pás krajiny s rozlohou 4 000 štvorcových km, dlhý približne 400 km, ale v najširšom mieste široký sotva 40 km. 475 000 obyvateľov tvorí približne 29 % ruského obyvateľstva, 28 % moldavského obyvateľstva a 23 % ukrajinského obyvateľstva, zvyšok tvoria Bulhari a ďalší obyvatelia, ktorí sa tu usadili v čase ruského impéria.

V ranom novoveku bol región obývaný prevažne turkickými kočovníkmi, ktorí boli verní osmanskému sultánovi. V roku 1812 ruské impérium získalo rumunsky hovoriace územie dnešného Moldavska od Osmanov a premenilo ho na provinciu Besarábia. Dnešné Podnestersko však bolo rozdelené medzi susedné, prevažne ukrajinsky hovoriace provincie Cherson a Podolie. Keď sa ruské impérium v prvej svetovej vojne rozpadlo, Besarábia pripadla Rumunsku, ale dnešné Podnestersko sa dostalo pod sovietsku správu a stalo sa súčasťou “moldavskej autonómnej oblasti” v rámci Ukrajiny.

V roku 1940 Stalin v dôsledku paktu Molotov-Ribbentrop získal Moldavsko späť a pripojil k nemu väčšinu moldavskej autonómnej oblasti, čím vznikla Moldavská sovietska socialistická republika s veľkou rumunsky hovoriacou moldavskou väčšinou. Podnestersko však zostalo etnicky odlišné a od zvyšku Moldavska sa líšilo aj sociálno-ekonomicky. Bolo silnejšie industrializované, čo priťahovalo pracovnú migráciu z Ruska a Ukrajiny. Podobne ako inde v priemyselných regiónoch Sovietskeho zväzu, väčšina obyvateľstva hovorila po rusky.

Keď sa v rokoch 1990-91 začal rozpadávať Sovietsky zväz, v Podnestersku sa rozmohla agitácia za odtrhnutie od Moldavska a návrat k samostatnému štatútu, ktorý existoval pred rokom 1940. Podobne ako ruskojazyčné obyvateľstvo Krymu poukazovalo na to, že sa ich nikdy nikto nepýtal, ku ktorej sovietskej republike chcú patriť.

Podľa mojich vlastných návštev regiónu ako britského novinára v 90. rokoch a ďalších prieskumov sa mnohí miestni obyvatelia obávali nielen etnickej diskriminácie zo strany Moldavcov, ale aj toho, že Moldavsko by mohlo hlasovať o pripojení k Rumunsku, čím by sa ruskojazyčné obyvateľstvo Trandništra stalo malou a bezmocnou menšinou. KGB tieto obavy vytrvalo využívala v snahe zablokovať moldavskú nezávislosť.

Výsledkom bol krátky konflikt v prvej polovici roku 1992 medzi Moldavskom a podnesterskými separatistami (podporovanými zložkami bývalej sovietskej armády), ktorý si vyžiadal približne 700 mŕtvych a ktorý ukončil zásah ruských mierových síl. Odvtedy platí prímerie s veľmi malým počtom násilností a značným obchodom medzi Moldavskom a Podnesterskom a cez ne.

Podnestersko nebolo oficiálne uznané žiadnym iným štátom (vrátane Ruska), ale prežilo vďaka kombinácii pololegálneho obchodu a ruských dotácií (vrátane bezplatného plynu, ktorý paradoxne naďalej prúdi cez Ukrajinu). Rusko využíva túto otázku ako spôsob, ako blokovať kroky Moldavska smerom k členstvu v Európskej únii a NATO.

Samotné moldavské vlády sa pohybovali medzi proruskými a prozápadnými stranami; čiastočne možno aj preto, že Moldavci sú rozdelení vo svojich pocitoch voči susednému Rumunsku, kde je podozrenie, že veľa ľudí má v súkromí pocit, že Moldavsko by malo byť opäť súčasťou Rumunska.

Na začiatku ruskej invázie na Ukrajinu sa ruské sily pokúsili prejsť cez južnú Ukrajinu, čo by im v prípade úspechu umožnilo spojenie s Podnesterskom. V okolí mesta Voznesensk však utrpeli zdrvujúcu porážku. Začiatkom novembra 2022 Rusko ustúpilo z mesta Cherson, svojho jediného predmostia západne od rieky Dneper (Dnepr).

Ak nedôjde k úplnému kolapsu ukrajinskej armády, zdá sa, že Rusko teraz nemôže posilniť Podnestersko.

Na prvý pohľad sa zdá byť nepravdepodobné, že by Rusko chcelo urýchliť novú krízu v regióne, ktorý nemôže brániť. Napriek ukrajinským varovaniam už ani malé ruské sily v Podnestersku nie sú v pozícii, aby mohli ohrozovať Ukrajinu zo západu. Doteraz neurobilo žiadny krok, dokonca ani na začiatku vojny, keď sa zdalo, že ruské sily na juhu rýchlo postupujú.

Na druhej strane by sa mohlo zdať, že tak v Moldavsku, ako aj na Ukrajine sa naskytne príležitosť vyriešiť otázku Podnesterska silou, čím by sa Rusku uštedrila ponižujúca porážka a Moldavsku by sa otvorila cesta k členstvu v NATO.

Ak takéto ambície existujú, Washington by ich nemal podporovať. Okrem rizika ruskej eskalácie v iných oblastiach by Západ nemal podporovať riešenie etnických sporov silou. Moldavské alebo ukrajinské víťazstvo v Podnestersku by tiež mohlo byť príkladom, ktorý by Gruzínci nemohli nenapodobniť, pokiaľ ide o ich vlastné separatistické regióny Abcházsko a Južné Osetsko, ktoré sú tiež podporované Ruskom a neuznané zvyškom sveta.

Abcházsko a Južné Osetsko sú však zo strategického hľadiska vo veľmi odlišnej pozícii ako Podnestersko. Ležia na hraniciach s Ruskom a môžu byť ľahko posilnené z Ruska. Keď sa Gruzínsko naposledy pokúsilo získať Južné Osetsko silou v auguste 2008, výsledkom bola vojenská katastrofa pre Gruzínsko. Ruská armáda mohla ľahko obsadiť gruzínske hlavné mesto Tbilisi a zvrhnúť gruzínsku vládu, ale Putina presvedčila k zastaveniu osobná intervencia vtedajšieho francúzskeho prezidenta Nicholasa Sarkozyho. Vzhľadom na drastické zhoršenie francúzsko-ruských vzťahov za posledný rok je veľmi nepravdepodobné, že by zásah prezidenta Emmanuela Macrona mal dnes rovnaký účinok.

Spojené štáty by v takom prípade stáli pred veľmi nepríjemnou a nebezpečnou voľbou, či sa budú len prizerať, ako je partner rozdrvený, alebo pošlú americké jednotky do boja proti Rusku v Gruzínsku – čomu sa Bidenova administratíva na Ukrajine odhodlane vyhýbala a doteraz vyhla.

Vzhľadom na to by Washington mal odporučiť akékoľvek vojenské kroky proti Podnestersku a mal by tiež požiadať OSN, aby iniciovala rokovania o diplomatickom riešení sporu o Podnestersko. Ruské mierové sily by mali byť nahradené neutrálnymi mierovými silami OSN. Rusko sa tomu v minulosti bránilo, ale teraz by sa mohlo dať presvedčiť, aby to prijalo vzhľadom na mimoriadnu zraniteľnosť vlastných mierových síl v regióne. Moldavsko a Podnestersko by sa mali povzbudiť k vytvoreniu konfederácie, v ktorej by Podnestersko malo úplnú autonómiu.

Cenou za odchod ruských mierových síl by bola zmluva o neutralite podľa vzoru zmluvy, na základe ktorej sovietske a západné jednotky opustili Rakúsko v roku 1955. Členstvo v NATO (a v Ruskom ovládanej Organizácii zmluvy o kolektívnej bezpečnosti) by bolo znemožnené, ale takáto konfederácia by mala otvorenú cestu k členstvu v Európskej únii, čo by bol veľmi významný stimul pre všetkých obyvateľov regiónu, uzatvára článok svojím odporúčaním Anatol Lieven.