Môj profil 
Predplatné
16. novembra 2019 o 17:00 sa v Bratislave zopakoval sprievod, tentokrát ohlásený a podľa pokynov organizátorov apolitický, tých, ktorí mali svojho času odvahu a bez povolenia vtedajších orgánov vyšli ešte pred udalosťami v Prahe do bratislavských ulíc, aby demonštrovali proti vtedajším politickým pomerom v bývalej Československej socialistickej republike.
S prejavom vystúpili napríklad Milan Novotný, Henrieta Hrinková a Radovan Števčík. Potom sa na Hodžovom námestí bývalí študenti, ich priaznivci a rodiny vydali na pochod centrom Bratislavy. Scenár pochodu mal kopírovať ten pôvodný z roku 1989.
Ako uvádza Hrnko, po prechode Poštovou ulicou sprievod dorazil na Námestie SNP a pokračoval sa na časť, ktorú súčasný primátor Bratislavy Matúš Vallo premenúval na Námestie Nežnej revolúcie. Zúčastnení si potom vypočuli slávnostnú reč vnuka Miroslava Válka a pravnuka sovietskeho veľvyslanca v Prahe Valeriana Alexandroviča Zorina, ktorý sa aktívne pričinil svojou misiou o Víťazný február roku 1948.
„Pre tých menej znalých histórie išlo o prevrat, ktorým komunisti uchvátili moc v Česko-Slovensku na ďalších 40 rokov. Vďaka dopredu ohlásenej apolitickosti demonštrácie však už účastníci nedokázali počúvať reč Martina Bútoru, bývalého zaťa komunistického básnika a funkcionára Ladislava Novomeského, poradcu Václava Havla a veľvyslanca Slovenskej republiky vo Washingtone, autora slávnostne osadenej tabuľky s nápisom Námestie Nežnej revolúcie. Preto sa vydali ďalej po stanovenej trase: Primaciálny palác, Hviezdoslavovo námestie, Vajanského nábrežie a Šafárikovo námestie. Tam položili tak, ako pred troma desaťročiami kyticu kvetov na mieste, kde bola sovietskymi okupantmi v auguste 1968 zabitá študentka Danka Košanová,“ dodáva Hrnko.
Následne sa niektorí z bývalých študentov vybrali na slávnostný galakoncert Ďakujeme, že môžeme. Podujatie sa už potom podľa poslanca viedlo v oficiálnom československom historickom príbehu revolúcie 1989. Počas programu vystúpila aj prezidentka ktorá podotkla, že bola len jedna Československá republika, ktorá prežila všetko, aj vojnovú Slovenskú republiku, aj Protektorát, ba dokonca aj obdobie komunizmu.
„Zabudla však vysvetliť, prečo, ak už bola taká otužilá potom neprežila demokraciu. Hrdinami predstavenia, ktoré svojím scenárom pripomínalo okrúhle jubilea Víťazného februára 1948 z obdobia komunistického režimu, tak neboli tí, čo riskovali svojím vystúpením 16. novembra 1989 svoju budúcu kariéru. Tým sa ušlo miesto v poslednom rade. Celé to išlo v znamení “hrdinu” Agnesa (Ladislava) Snopka a študentky Zuzany Mistríkovej, ktorí sa objavili až vtedy, keď už bolo všetko jasné; teda už po pochode 16. novembra, organizovaného študentom Filozofickej fakulty UK, a po následnom deložovaní vedenia Filozofickej fakulty UK týmito študentmi a po ustanovení prvého študentského štrajkového výboru 20. novembra 1989 s niekoľkodňovým oneskorením…,“ vysvetlil Hrnko.
V závere uviedol, že „aj napriek tridsaťročnému úsiliu novembristov o zhodnotenie ich ľudskej, občianskej i národnej odvahy spred troch desaťročí, stále pretrváva oficiálny stereotyp, ktorého zmyslom bolo a je ukradnutie historických zásluh niekoľkých stoviek študentov prevažne Filozofickej fakulty zo 16. novembra a niekoľkých tisícov študentov tej istej školy z rána 20. novembra 1989. Ale asi také sú už dejiny, ale aj biblické poučenie poslední budú prvými. Možno však ešte uvidíme podľa Víťazného Februára 2020.”
Tatiana Stará
.jpg)
.jpg)
