V prvom čítaní a v Evanjeliu nachádzame dve paralelné konania: kňaz Ezdráš vyzdvihne do výšky knihu Božieho zákona, otvorí ju a prednesie pred všetkým ľudom; Ježiš v synagóge v Nazarete otvorí zvitok Svätého písma a pred všetkými číta úsek z proroka Izaiáša. Sú to dve scény, ktoré nám tlmočia podstatnú skutočnosť: stredobodom života svätého Božieho ľudu a putovania vierou nie sme my a naše slová. Stredobodom je Boh so svojím Slovom.

Všetko má svoj počiatok v slove, ktoré nám Boh adresoval. V Kristovi, jeho večnom Slove, „si nás Otec ešte pred stvorením sveta vyvolil“ (porov. Ef 1,4). Svojím slovom stvoril vesmír: „On rozkázal a všetko bolo stvorené“ (Ž 33,9). Od pradávnych čias k nám hovoril prostredníctvom prorokov (porov. Hebr 1,1); nakoniec, v plnosti času (porov. Gal 4,4) k nám poslal svoje samotné Slovo, jednorodeného Syna. Preto Ježiš v Evanjeliu, keď dokončil čítanie z Izaiáša, oznamuje niečo neslýchané: „Dnes sa splnilo toto Písmo“ (Lk 4,21). Splnilo sa: Božie slovo už nie je viac prisľúbením, ale uskutočňuje sa. V Ježišovi sa stalo telom. Dielom Ducha Svätého prišlo prebývať medzi nás a chce mať príbytok v nás, aby naplnilo naše očakávania a uzdravilo naše zranenia.

Sestry a bratia, uprene hľaďme na Ježiša ako ľud v synagóge v Nazarete (porov. v. 20) – hľadeli na neho, bol jedným z nich: čo je tu nové? čo urobí tento, o ktorom sa toľko rozpráva? – a prijmime jeho slovo. Uvažujme dnes o jeho dvoch vzájomne prepojených aspektoch: Slovo zjavuje Boha a Slovo nás privádza k človeku. Je v centre: zjavuje Boha a vedie nás k človeku.

Predovšetkým Slovo zjavuje Boha. Ježiš na začiatku svojej misie, keď komentuje už spomínaný úryvok z proroka Izaiáša, oznamuje jasné rozhodnutie: prišiel, aby oslobodil chudobných a utláčaných (porov. v. 18). Takto práve skrze Písma nám odhaľuje Božiu tvár ako toho, kto sa stará o našu chudobu a komu leží na srdci náš osud. Nie je to nejaký mocipán zabarikádovaný na nebesiach – aký nepekný obraz boha, tak to nie je –, ale Otec, ktorý sleduje naše kroky. Nie je to chladný vzdialený a nezúčastnený pozorovateľ, akýsi „matematický“ Boh. On je Boh-s-nami, ktorý je zanietený pre náš život a je doň zapojený až natoľko, že plače spolu s nami. Nie je to nejaké nevšímavé a ľahostajné božstvo, ale Duch milujúci človeka, ktorý nás ochraňuje, radí nám, stavia sa v náš prospech, zasadzuje sa za nás a zúčastňuje sa na našej bolesti. Je tam vždy prítomný.

To je tá „dobrá zvesť“ (v. 18), ktorú Ježiš prehlasuje pred užasnutým pohľadom všetkých: Boh je blízko a chce sa postarať o mňa, o teba, o všetkých. A toto je Božia črta: blízkosť. On sám sa takto definuje, v Deuteronómiu hovorí k ľudu: „Ktorý národ má svojich bohov tak blízko, ako som ti blízko ja?“ (porov Dt 4,7). Blízky Boh, s tou blízkosťou, ktorá je súcitná a nežná, ťa chce zdvihnúť spod bremien, ktoré ťa utláčajú, chce prehriať chlad tvojich zím, chce zaplniť svetlom tvoje temné dni, chce dať istotu tvojim neistým krokom. A robí to svojím Slovom, ktorým sa ti prihovára, aby znovu zažal nádej v popole tvojich obáv, aby ti pomohol znovu nájsť radosť uprostred labyrintov tvojho smútku, aby znovu naplnil nádejou trpkosť osamelosti. Dáva ti kráčať, ale nie v labyrinte: dáva ti kráčať po ceste, aby si si ho viac nachádzal, každý deň.

Bratia, sestry, spýtajme sa samých seba: nosíme v srdci tento oslobodzujúci obraz Boha, Boha blízkeho, súcitného, Boha nežného? Alebo si o ňom myslíme, že je ako prísny sudca, ako neúprosný vyberač cla z nášho života? Plodí naša viera nádej a radosť – pýtam sa, medzi nami –, alebo je ešte stále zaťažená strachom, viera bojazlivá? Akú tvár Boha ohlasujeme v Cirkvi? Tvár Spasiteľa, ktorý oslobodzuje a ozdravuje alebo tvár niekoho, kto budí hrôzu, lebo utláča pocitom viny?

Aby sme sa mohli vrátiť k pravému Bohu, Ježiš nám ukazuje, odkiaľ treba začať: od Slova. Ono, tým že nám rozpráva o príbehu lásky Boha k nám, nás oslobodzuje od strachu a predsudkov o ňom, ktoré uhášajú radosť z viery. Slovo poráža falošné idoly, strháva masku našich projekcií, ničí príliš ľudské znázornenia Boha a privádza nás k jeho pravej tvári, k jeho milosrdenstvu. Božie slovo živí a obnovuje vieru: opäť ho postavme do centra našej modlitby a duchovného života! Do stredu, to Slovo, ktoré nám zjavuje, aký je Boh. To Slovo, ktoré nás robí blízkymi Bohu.

Teraz k druhému aspektu: Slovo nás privádza k človeku. Vedie nás k Bohu a vedie nás k človeku. Práve keď objavujeme, že Boh je súcitná láska, víťazíme nad pokušením uzavrieť sa do takej sakrálnej nábožnosti, ktorá sa obmedzuje na vonkajší kult, ktorý sa netýka života a nepremieňa ho. Toto je modloslužba. Skrytá modloslužba, rafinovaná, ale je to modloslužba. Slovo nás núti vyjsť zo samých seba a vydať sa na cestu smerom k bratom iba s jemnou silou oslobodzujúcej lásky Boha.

V nazaretskej synagóge nám Ježiš odhaľuje práve toto: On bol poslaný, aby prišiel v ústrety chudobným – ktorými sme my všetci – a oslobodil ich. Neprišiel pre to, aby odovzdal nejaký zoznam noriem alebo aby vykonal nejakú náboženskú ceremóniu, ale zostúpil na cesty tohto sveta pre to, aby sa stretol s raneným ľudstvom, aby pohladil tváre zbrázdené utrpením, aby uzdravil zranené srdcia, aby nás vyslobodil z pút, ktoré nám zväzujú dušu. Týmto spôsobom nám odhaľuje, aký kult sa Bohu páči najviac: starostlivo sa ujať blížneho.

A musíme sa k tomuto vrátiť. Vo chvíli, keď sú v Cirkvi pokušenia strnulosti, čo je zvrátenosť, a keď sa verí, že nájsť Boha znamená stať sa rigídnejšími, strnulejšími, s početnejšími normami, vecami správnymi, jasnými… Nie je to tak. Keď vidíme ponuky strnulosti, pomyslime si hneď: toto je modla, to nie je Boh. Náš Boh nie je takýto.

Sestry a bratia, Božie slovo nás mení. Rigídnosť nás nemení, skrýva nás. Božie slovo nás mení prenikajúc do duše ako meč (porov. Hebr 4,12). Lebo ako na jednej strane upokojuje odkrývajúc nám tvár Boha, tak na druhej strane nás provokuje a lomcuje nami, privádzajúc nás k našim protirečeniam. Uvádza nás do krízy. Nenecháva nás pokojnými, ak cenou takéhoto pokoja je svet zdrvený nespravodlivosťou a hladom, a ak účet majú vždy zaplatiť len tí najslabší. Slovo spôsobuje krízu tým naším ospravedlneniam, ktoré vždy pripisujú neúspechy len inému alebo ostatným. Koľko bolesti cítime, keď vidíme našich bratov a sestry zomierať na mori, lebo im nedovolia sa vylodiť! A toto niektorí robia v mene Boha.

Božie slovo nás pozýva vyjsť z úkrytu, neskrývať sa za zložitosť problémov, za slová „už sa nedá nič robiť“, „je to ich problém“, „je to jeho problém“ alebo „čo už by som len ja mohol spraviť“? Vyzýva nás konať, zjednotiť Boží kult so starostlivosťou o človeka. Lebo Sväté písmo nám nebolo dané pre zábavu, aby sme si hoveli v nejakej anjelskej duchovnosti, ale pre to, aby sme vyšli v ústrety ostatným a priblížili sa ich ranám.

Hovoril som o rigídnosti, o tom modernom pelagiánstve, ktoré je jedným z pokušení Cirkvi. A toto druhé, hľadanie akejsi anjelskej spirituality, je tak trochu ďalším pokušením dneška: gnostické duchovné hnutia, gnosticizmus, ktorý ti ponúka také Božie slovo, ktoré ťa dostáva na „obežnú dráhu“ a nedáva ti dotýkať sa reality.

Slovo, ktoré sa stalo telom (porov Jn 1,14), sa chce stať telom v nás. Neodtrhuje sa od života, ale vkladá sa do života, do každodenných situácií, do načúvania utrpeniu bratov, kriku chudobných, násiliu a nespravodlivosti, ktoré zraňujú spoločnosť a planétu, aby sme neboli kresťanmi ľahostajnými, ale pracovitými, kresťanmi kreatívnymi, kresťanmi prorockými.

„Dnes – hovorí Ježiš – sa splnilo toto Písmo“ (Lk 4,21). Slovo si chce vziať telo dnes, v čase, v ktorom žijeme, nie v ideálnej budúcnosti. Jedna francúzska mystička minulého storočia, ktorá sa rozhodla žiť evanjelium na perifériách, napísala, že Pánovo slovo nie je „‘mŕtva litera’“: ono je duch a život. […] Tou „akustikou“, akú si Pánovo slovo od nás vyžaduje, je naše ‘dnes’: okolnosti nášho každodenného života a potreby nášho blížneho“ (M. Delbrêl, Radosť veriť, Gribaudi, Milano 1994, 258).

Spýtajme sa teda samých seba: chceme napodobňovať Ježiša, stať sa služobníkmi vyslobodenia a útechy pre ostatných, uskutočňovať Slovo? Sme Cirkvou poslušnou Slovu? Cirkvou vedenou k načúvaniu ostatným, usilujúcou sa podať ruku a zdvihnúť bratov a sestry z toho, čo ich ubíja, rozviazať uzly strachu, vyslobodiť tých najslabších z väzenia chudoby, z vnútornej únavy a smútku, ktorý vyhasína život? Chceme to?

Počas tohto slávenia budú niektorí naši bratia a sestry ustanovení za lektorov a katechétov. Sú povolaní k dôležitej úlohe slúžiť Ježišovmu evanjeliu, ohlasovať ho, aby sa jeho útecha, jeho radosť a jeho oslobodenie dostali ku všetkým. Takéto je tiež poslanie každého z nás: byť vierohodnými ohlasovateľmi, prorokmi Slova vo svete. Preto sa nadchnime pre Sväté písmo, dovoľme Slovu, aby nás prekopalo do hĺbky, lebo ono odhaľuje novosť Boha a privádza k neúnavnej láske k ostatným. Znovu postavme Božie slovo do centra pastorácie a života Cirkvi!

Takto budeme oslobodení od každého rigídneho pelagianizmu, od každej strnulosti, a budeme oslobodení od ilúzií duchovnosti, ktoré ťa dostávajú „na obežnú dráhu“ bez toho, aby si dbal o svojich bratov a sestry. Prinavráťme Božie slovo do centra pastorácie a života Cirkvi. Počúvajme ho, modlime sa ho, uskutočňujme ho.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.